Cirkev a svet: Sudán

Politická nestabilita, ozbrojené konflikty, občianska vojna, státisíce obetí a utečenci – Sudán, krajina na severovýchode Afriky, známa prírodnými katastrofami, suchom, a nedostatkom potravín.

História Sudánu
Pri Sudáne príde často ako prvý na um konflikt v Darfúre, o ktorom sa hovorí ako o humanitárnej katastrofe. Darfúr je na západe krajiny.
Sever a Západ Sudánu obývajú najmä moslimovia, na juhu tvoria kresťania asi 1/3 obyvateľstva. Juh je súčasťou Sudánu len formálne, vláda v Chartúme nad ním v skutočnosti nemá veľkú moc. Preto je história krajiny poznačená toľkými spormi medzi vládou a odbojom juhu. V Sudáne boli počas období demokracie zastúpené 3 hlavné politické smery – strana Umma (stúpenci sufijskej sekty ansár), Unionistická strana – teda Demokratická únia a tretia opozičná, zameraná proti súfijskej Umme - Národný islamský front – teda učenie Moslimského bratstva. Najprv vládla Umma, neskôr to bola vojenská diktatúra Džafara Nimajrího, známa najmä občianskou vojnou s juhom krajiny. V roku 1985 bol Nimajrí zvrhnutý a ušiel do exilu. Prišli slobodné voľby, kde vládu vytvorili strana Umma a demokratickí unionisti, tú však v roku 1989 zvrhol generál Omar Hassan Ahmed Al-Bašír, ktorý je terajším prezidentom krajiny. Sudán má v súčasnosti asi 40 miliónov obyvateľov.
 
Konflikt v Darfúre
Sudán sa stal známym najme konfliktom v oblasti Darfúr na juhu krajiny. Počiatky tejto humanitárnej katastrofy treba hľadať v histórii oblasti, krajiny Fúrov – teda pôvodných obyvateľov. Okrem nich obýva túto oblasť množstvo černošských, pôvodne arabských a ďalších kmeňov. Majú rozdelené teritórium podľa spôsobu obživy – niektoré arabské kmene chovajú kravy – iné zasa ťavy. Stáva sa však, že dve rozdielne etniká sa stretnú aj v jednej dedine a aj toto miešanie obyvateľstva je istým spôsobom dôvodom krízy v Darfúre. Ozbrojené konflikty medzi etnickými skupinami boli stále, od roku 1956 až do roku 2000, či už išlo o konflikty medzi Arabmi, medzi Afričanmi či zmiešané arabsko-africké. Veľká väčšina týchto konfliktov sa odohrala na juhu Darfúru, ich príčinou bolo najmä sucho, ktoré nútilo kmene kočovať do roľníckych oblastí.
Korene krízy siahajú do 80. a 90. rokov. V Čade bola občianska vojna a ozbrojenci sa často ukrývali v oblasti Darfúru. Domáca vláda na čele so stranou Umma sa sformovala na obranu domácich pred zahraničnými bojovníkmi. Vodcovia však viac sledovali vlastné ciele a zaberali pôdou a vodné zdroje. A tak sa v západnom Darfúre v roku 1991 sformovala partizánska skupina. Po mnohých bojoch v roku 1994 došlo k administratívnemu rozdeleniu Darfúru na 3 časti – federálne štáty a obyvateľstvo sa sformovalo do Hnutia spravodlivosti a rovnoprávnosti. Štyri roky trvajúci konflikt zasiahol aj Čad a podľa odhadov OSN počas neho utieklo viac ako 200-tisíc ľudí, z ďalších takmer 200-tisíc obyvateľov Čadu urobil vyhnancov vo vlastnej krajine. Európska únia plánuje do oblasti vyslať mierovú misiu. Etnický konflikt medzi moslimskými Arabmi a kresťansko-pohanskými Afričanmi čiernej pleti v Darfúre si však už doteraz vyžiadal minimálne 200 tisíc ľudských životov a asi 2,5 milióna utečencov.

Darfúr a Svätý Otec
14. septembra prijal pápež Benedikt XVI. na osobitnej audiencii prezidenta Sudánu Omara Hassana Ahmeda Al-Bašíra. V rozhovore sa venovali najmä politickým a náboženským otázkam a situácii v krajine, so zreteľom na Mierovú zmluvu a na situáciu v Darfúre. Vatikán vníma veľmi pozitívne nové mierové vyjednávania, ktoré by mali byť 27. októbra v Líbyi. Svätá stolica „vidí nádej na ukončenie utrpenia a neistoty národov, žijúcich v tejto oblasti, zabezpečenie humanitárnej pomoci, na ktorú majú právo a začatie rozvojových projektov.“
Obe strany sa dotkli aj otázok ochrany života a rodiny; rešpektu a podpory ľudských práv, najmä náboženskej slobody či potreby medzináboženského dialógu a spolupráce medzi veriacimi všetkých náboženstiev, predovšetkým medzi kresťanmi a moslimami, za účelom podpory mieru a spoločného dobra. Skoré vyriešenie konfliktu a podporovanie prímeria v provincii Darfúr prisľúbili vlády Sudánu a Čadu aj generálnemu tajomníkov OSN Ban Ki-moonovi (čítaj Pan gi Mun). Dohodu medzi Sudánom a OSN podpísali sudánsky minister zahraničných vecí Lam Akol a šéf Spojených národov Pan Ki-mun za prítomnosti prezidenta Sudánu Al-Bašíra. O stretnutí a nádeji na mier informoval aj Giulio Albanese z Vatikánskeho rozhlasu:
„Už 27. októbra by si mali v Líbyi sadnúť za spoločný stôl lídri skupiny rebelov z Darfúru spolu s predstaviteľmi sudánskej vlády a dohodnúť podmienky mieru v utrápenej západnej časti tejto africkej krajiny. Prisľúbili to predstavitelia z Chartúmu v oficiálnom komuniké. V ňom vyjadrili nádej, že obe strany urobia maximum pre obnovenie mieru a ukončia tak dlhoročné trápenie, ktoré si od roku 2003 vyžiadalo smrť minimálne 200 tisíc obyvateľov. Snahy o zachovanie mieru vyzdvihol aj generálny sekretár OSN Ban Ki moon (čítaj Pan gi mun) počas uplynulých dní pri návšteve Afriky.“

Cirkev v Sudáne
Zo 40 miliónov obyvateľov Sudánu je takmer 5 miliónov katolíkov, čo predstavuje takmer 14 percent. V desiatich diecézach pôsobí 14 biskupov a takmer 400 kňazov. Na jedného kňaza pripadá vyše 12 tisíc katolíckych veriacich. Prvým kardinálom Cirkvi v Sudáne sa stal Gabriel Zubeir. Menovanie prijal 21. októbra 2003, od roku 1981 bol arcibiskupom Chartúmu. Vo svojom veľkonočnom posolstve v apríli minulého roka okrem iného povedal:
„Tak ako Ježiš nesieme ešte stále so sebou a v sebe jazvy všetkých tých rokov vojny, útlaku a biedy, spolu s frustráciou, hnevom a trpkosťou. Tento rok by sme mali ísť cestou odpustenia a zmierenia. ktorá sa formálne ukončila minulý rok. Naša spoločnosť, naše rodiny a naše spoločenstvá sú silno poznačené ukrutnosťou, násilím, pomstou, egoizmom, korupciou a nezáujmom o chudobných a slabých. Potrebujeme silný, odvážny a slobodný ľud.“
Vzťah vlády v Sudáne voči Cirkvi je poznačený nedôverou, ako to uviedol v jednom rozhovore aj prezident Al-Bašír. Kardinál Zubeir však tvrdí, že je to neopodstatnené:
„My sme vláde naopak zaslali dokumenty, v ktorých jej vyjadrujeme našu podporu, podporu mierovým rozhovorom a vládnym krokom s otázkou či pôjde o mier, ktorý by skutočne spojil národ. Vláda však podnikla nástroje na islamizáciu krajiny, vyskytli sa mnohé násilia voči misionárom a kresťanom ako takým, nastolenie arabského jazyka vo vyučovacom národnom systéme. Ľudia z juhu nemajú nič proti arabskému jazyku, ale cítia to ako tlak proti tým, ktorí majú vlastný jazyk. Biskupi v Sudáne trpia nedostatkom spravodlivosti, rovnosti medzi obyvateľmi ,nedostatkom rešpektu voči ich ľudským právam a dôstojnosti.“
Ako povedal kardinál – tieto slová opakovali už veľakrát v pastoračných listoch. „My bojujeme proti tomuto diktátorstvu. Nemáme spor medzi kresťanstvom a islamom ako náboženstvami, ale ak sa kresťanstvo a islam použijú na politické ciele... sú deštrukčné. Politickí vodcovia chcú mať cirkevnú podporu. Toto je problém, o ktorom hovorí sudánska Cirkev. Stále je niekto, kto nám chce z Európy radiť, ako viesť náboženský dialóg – toto ale nie je náš problém. My chceme rovnosť.“ – uzatvára kardinál.
Nádej na zmenu situácie v krajine by mohla svitnúť 27. októbra na mierových jednaniach v Líbyi. Či sa tak naozaj stane a skončí sa trápenie a bieda obyvateľstva je však zatiaľ otázne. –sg-