Politická nestabilita,
ozbrojené konflikty, občianska vojna, státisíce obetí a utečenci – Sudán, krajina
na severovýchode Afriky, známa prírodnými katastrofami, suchom, a nedostatkom potravín.
História Sudánu Pri Sudáne príde často ako prvý na um konflikt v Darfúre,
o ktorom sa hovorí ako o humanitárnej katastrofe. Darfúr je na západe krajiny. Sever
a Západ Sudánu obývajú najmä moslimovia, na juhu tvoria kresťania asi 1/3 obyvateľstva.
Juh je súčasťou Sudánu len formálne, vláda v Chartúme nad ním v skutočnosti nemá veľkú
moc. Preto je história krajiny poznačená toľkými spormi medzi vládou a odbojom juhu.
V Sudáne boli počas období demokracie zastúpené 3 hlavné politické smery – strana
Umma (stúpenci sufijskej sekty ansár), Unionistická strana – teda Demokratická únia
a tretia opozičná, zameraná proti súfijskej Umme - Národný islamský front – teda učenie
Moslimského bratstva. Najprv vládla Umma, neskôr to bola vojenská diktatúra Džafara
Nimajrího, známa najmä občianskou vojnou s juhom krajiny. V roku 1985 bol Nimajrí
zvrhnutý a ušiel do exilu. Prišli slobodné voľby, kde vládu vytvorili strana Umma
a demokratickí unionisti, tú však v roku 1989 zvrhol generál Omar Hassan Ahmed Al-Bašír,
ktorý je terajším prezidentom krajiny. Sudán má v súčasnosti asi 40 miliónov obyvateľov.
Konflikt v Darfúre Sudán sa stal známym najme konfliktom
v oblasti Darfúr na juhu krajiny. Počiatky tejto humanitárnej katastrofy treba hľadať
v histórii oblasti, krajiny Fúrov – teda pôvodných obyvateľov. Okrem nich obýva túto
oblasť množstvo černošských, pôvodne arabských a ďalších kmeňov. Majú rozdelené teritórium
podľa spôsobu obživy – niektoré arabské kmene chovajú kravy – iné zasa ťavy. Stáva
sa však, že dve rozdielne etniká sa stretnú aj v jednej dedine a aj toto miešanie
obyvateľstva je istým spôsobom dôvodom krízy v Darfúre. Ozbrojené konflikty medzi
etnickými skupinami boli stále, od roku 1956 až do roku 2000, či už išlo o konflikty
medzi Arabmi, medzi Afričanmi či zmiešané arabsko-africké. Veľká väčšina týchto konfliktov
sa odohrala na juhu Darfúru, ich príčinou bolo najmä sucho, ktoré nútilo kmene kočovať
do roľníckych oblastí. Korene krízy siahajú do 80. a 90. rokov. V Čade bola občianska
vojna a ozbrojenci sa často ukrývali v oblasti Darfúru. Domáca vláda na čele so stranou
Umma sa sformovala na obranu domácich pred zahraničnými bojovníkmi. Vodcovia však
viac sledovali vlastné ciele a zaberali pôdou a vodné zdroje. A tak sa v západnom
Darfúre v roku 1991 sformovala partizánska skupina. Po mnohých bojoch v roku 1994
došlo k administratívnemu rozdeleniu Darfúru na 3 časti – federálne štáty a obyvateľstvo
sa sformovalo do Hnutia spravodlivosti a rovnoprávnosti. Štyri roky trvajúci konflikt
zasiahol aj Čad a podľa odhadov OSN počas neho utieklo viac ako 200-tisíc ľudí, z ďalších
takmer 200-tisíc obyvateľov Čadu urobil vyhnancov vo vlastnej krajine. Európska únia
plánuje do oblasti vyslať mierovú misiu. Etnický konflikt medzi moslimskými Arabmi
a kresťansko-pohanskými Afričanmi čiernej pleti v Darfúre si však už doteraz vyžiadal
minimálne 200 tisíc ľudských životov a asi 2,5 milióna utečencov.
Darfúr
a Svätý Otec 14. septembra prijal pápež Benedikt XVI. na osobitnej audiencii
prezidenta Sudánu Omara Hassana Ahmeda Al-Bašíra. V rozhovore sa venovali najmä politickým
a náboženským otázkam a situácii v krajine, so zreteľom na Mierovú zmluvu a na situáciu
v Darfúre. Vatikán vníma veľmi pozitívne nové mierové vyjednávania, ktoré by mali
byť 27. októbra v Líbyi. Svätá stolica „vidí nádej na ukončenie utrpenia a neistoty
národov, žijúcich v tejto oblasti, zabezpečenie humanitárnej pomoci, na ktorú majú
právo a začatie rozvojových projektov.“ Obe strany sa dotkli aj otázok ochrany
života a rodiny; rešpektu a podpory ľudských práv, najmä náboženskej slobody či potreby
medzináboženského dialógu a spolupráce medzi veriacimi všetkých náboženstiev, predovšetkým
medzi kresťanmi a moslimami, za účelom podpory mieru a spoločného dobra. Skoré vyriešenie
konfliktu a podporovanie prímeria v provincii Darfúr prisľúbili vlády Sudánu a Čadu
aj generálnemu tajomníkov OSN Ban Ki-moonovi (čítaj Pan gi Mun). Dohodu medzi Sudánom
a OSN podpísali sudánsky minister zahraničných vecí Lam Akol a šéf Spojených národov
Pan Ki-mun za prítomnosti prezidenta Sudánu Al-Bašíra. O stretnutí a nádeji na mier
informoval aj Giulio Albanese z Vatikánskeho rozhlasu: „Už 27. októbra by si
mali v Líbyi sadnúť za spoločný stôl lídri skupiny rebelov z Darfúru spolu s predstaviteľmi
sudánskej vlády a dohodnúť podmienky mieru v utrápenej západnej časti tejto africkej
krajiny. Prisľúbili to predstavitelia z Chartúmu v oficiálnom komuniké.
V ňom vyjadrili nádej, že obe strany urobia maximum pre obnovenie mieru a ukončia
tak dlhoročné trápenie, ktoré si od roku 2003 vyžiadalo smrť minimálne 200 tisíc obyvateľov.
Snahy o zachovanie mieru vyzdvihol aj generálny sekretár OSN Ban Ki moon (čítaj
Pan gi mun) počas uplynulých dní pri návšteve Afriky.“
Cirkev
v Sudáne Zo 40 miliónov obyvateľov Sudánu je takmer 5 miliónov katolíkov,
čo predstavuje takmer 14 percent. V desiatich diecézach pôsobí 14 biskupov a takmer
400 kňazov. Na jedného kňaza pripadá vyše 12 tisíc katolíckych veriacich. Prvým kardinálom
Cirkvi v Sudáne sa stal Gabriel Zubeir. Menovanie prijal 21. októbra 2003, od roku
1981 bol arcibiskupom Chartúmu. Vo svojom veľkonočnom posolstve v apríli minulého
roka okrem iného povedal: „Tak ako Ježiš nesieme ešte stále so sebou
a v sebe jazvy všetkých tých rokov vojny, útlaku a biedy, spolu s frustráciou, hnevom
a trpkosťou. Tento rok by sme mali ísť cestou odpustenia a zmierenia. ktorá sa formálne
ukončila minulý rok. Naša spoločnosť, naše rodiny a naše spoločenstvá sú silno poznačené
ukrutnosťou, násilím, pomstou, egoizmom, korupciou a nezáujmom o chudobných a slabých.
Potrebujeme silný, odvážny a slobodný ľud.“ Vzťah vlády v Sudáne voči Cirkvi
je poznačený nedôverou, ako to uviedol v jednom rozhovore aj prezident Al-Bašír. Kardinál
Zubeir však tvrdí, že je to neopodstatnené: „My sme vláde naopak zaslali
dokumenty, v ktorých jej vyjadrujeme našu podporu, podporu mierovým rozhovorom a vládnym
krokom s otázkou či pôjde o mier, ktorý by skutočne spojil národ. Vláda však podnikla
nástroje na islamizáciu krajiny, vyskytli sa mnohé násilia voči misionárom
a kresťanom ako takým, nastolenie arabského jazyka vo vyučovacom národnom systéme.
Ľudia z juhu nemajú nič proti arabskému jazyku, ale cítia to ako tlak proti tým, ktorí
majú vlastný jazyk. Biskupi v Sudáne trpia nedostatkom spravodlivosti, rovnosti medzi
obyvateľmi ,nedostatkom rešpektu voči ich ľudským právam a dôstojnosti.“
Ako povedal kardinál – tieto slová opakovali už veľakrát v pastoračných listoch.
„My bojujeme proti tomuto diktátorstvu. Nemáme spor medzi kresťanstvom a islamom
ako náboženstvami, ale ak sa kresťanstvo a islam použijú na politické ciele... sú
deštrukčné. Politickí vodcovia chcú mať cirkevnú podporu. Toto je problém, o ktorom
hovorí sudánska Cirkev. Stále je niekto, kto nám chce z Európy radiť, ako viesť náboženský
dialóg – toto ale nie je náš problém. My chceme rovnosť.“ – uzatvára kardinál. Nádej
na zmenu situácie v krajine by mohla svitnúť 27. októbra na mierových jednaniach v Líbyi.
Či sa tak naozaj stane a skončí sa trápenie a bieda obyvateľstva je však zatiaľ otázne.
–sg-