Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (31. augusta, RV) - Duchovné posolstvo Benedikta XVI. aj počas uplynulého týždňa zachádzalo takpovediac „do živého“, čo naznačuje aj to, že Svätý Otec Kristovo slovo označuje „tak žiarivé ako aj zarážajúce, keď v príhovore pred nedeľnou modlitbou Anjel Pána sa zamyslel nad slovným spojením „tesná brána“, v súvislosti s úryvkom z evanjelia.
 
Čo znamená táto „tesná brána“? Prečo ňou mnohí nemôžu vojsť?- pýta sa Svätý Otec - Ide vari o bránu vyhradenú pre vyvolených? Takýto spôsob uvažovania tých, čo hovorili s Ježišom je, ako vidíme, stále aktuálny: vždy je tu pokušenie vysvetliť si túto náboženskú skúsenosť ako prameň privilégií či istôt. V skutočnosti sa Kristov odkaz nesie práve v opačnom duchu: všetci môžu vstúpiť do života, ale pre všetkých je brána „tesná“. Neexistujú vyvolení. Brána do večného života je otvorená pre všetkých, ale je „tesná“ pretože je náročná, žiada si úsilie, sebazapieranie, umŕtvovanie vlastného egoizmu. Spása, ktorú Ježiš vykonal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je pre všetkých. Ale pod jedinou a tou istou podmienkou: aby sme sa my sami usilovali nasledovať ho a napodobňovať, tak ako to urobil on, vziať na seba svoj vlastný kríž a odovzdať svoj život službe blížnym. V poslednom dni – ako spomína Ježiš v evanjeliu – nebudeme súdení na základe privilégií, ale na základe našich skutkov. Tí „čo páchajú neprávosti“ budú vylúčení, zatiaľ čo prijatí budú všetci, ktorí dosiahli dobro a hľadali spravodlivosť za cenu obetí. Nebude stačiť vyhlásiť sa za Kristových „priateľov“ honosiac sa falošnými zásluhami: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ (Lk 13,26). Skutočné priateľstvo s Ježišom sa vyjadruje spôsobom života: vyjadruje sa dobrým srdcom, pokorou, miernosťou a milosrdenstvom, láskou pre spravodlivosť a pravdou, úprimným záujmom pre pokoj a zmierenie. Toto by sme mohli povedať, že je “preukazom”, ktorý nás hodnotí ako jeho skutočných priateľov, toto je “doklad”, ktorý nám umožní vstúpiť do večného života.“
 
Dnes sa v talianskom meste Spoleto skončil 58. medzinárodný liturgický týždeň. Pri tejto príležitosti vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone poslal v mene pápeža Benedikta XVI. účastníkom tohto podujatia srdečný pozdrav. Téma stretnutia – Oslava v meste človeka – vychádzala z úvahy, ku ktorej dospela talianska Cirkev na stretnutí vo Verone. Niesla sa v duchu upriamenia pozornosti na úsilie veriacich laikov. Vtedy Svätý Otec uviedol, že „náš dôraz a naša kresťanská úloha je v tom, aby sme spolupracovali v každodennom živote na dosiahnutí týchto úloh spolu s Duchom Svätým, ktorého sme získali pri krste. Sme povolaní a pretvorení na nových ľudí, ženy a mužov, ktorí by mali byť skutočnými svedkami Zmŕtvychvstalého a prinášať tak svetu radosť z kresťanskej nádeje vo svete a v spoločenstve, v ktorom žijeme.”
 
V stredajšej katechéze na generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na osobnosť sv. Gregora z Nissy, mladšieho brata a duchovného dediča sv. Bazila, ktorý sa prejavil ako človek s nevšednou schopnosťou premýšľať a živou inteligenciou, otvorenou voči kultúre jeho čias.
„Narodil sa okolo roku 335 a o jeho kresťanskú formáciu sa mimoriadne zaslúžil brat Bazil – ktorého on sám označoval ako „otca a učiteľa“ (Ep. 13,4: SC 363,198) – a sestra Makrína. Ukončil štúdiá, v ktorých venoval pozornosť predovšetkým filozofii a rétorike. Najskôr sa venoval učiteľstvu a oženil sa. Potom, podobne ako jeho brat a sestra, sa úplne oddal asketickému životu. Neskôr bol zvolený za biskupa Nissy, stal sa horlivým pastierom a získal si tak úctu komunity.“

Ako uviedol Benedikt XVI., Gregor sa najmä po Bazilovej smrti, nasledujúc jeho duchovné dedičstvo, podieľal na obhajobe pravovernosti. Zúčastnil sa na rôznych synodách a snažil sa brániť nezhodám medzi cirkvami. Aktívne sa zapájal do cirkevnej reorganizácie a ako „pilier pravovernosti“, bol napríklad jedným z kľúčových účastníkov Carihradského koncilu v roku 381, ktorý definoval božstvo Ducha Svätého. Podľa Gregora by človek nemal zameriavať svoj život na pominuteľné veci, ale má hľadať svetlo, ktoré mu umožní rozlíšiť to, čo je naozaj užitočné (por. In Ecclesiasten hom. 1: SC 416,106-146).
 
„Svojou prenikavou inteligenciou a obrovskými filozofickými a teologickými znalosťami – zdôraznil Svätý Otec - obraňoval kresťanskú vieru proti heretikom, ktorí popierali božstvo Syna a Ducha Svätého (ako Eunomius a macedoniáni), alebo znevažovali dokonalú ľudskosť Krista. Vysvetľoval Sväté písmo, pozastaviac sa nad stvorením človeka. To bola preňho ústredná téma: stvorenie. Videl v ňom odraz Stvoriteľa a našiel tu cestu k Bohu. Napísal však aj dôležitú knihu o Mojžišovom živote, ktorého predstavuje ako človeka na ceste k Bohu: tento výstup na horu Sinaj sa preňho stáva obrazom nášho výstupu v ľudskom živote ku skutočnému životu, k stretnutiu s Bohom.“

Ako uviedol Svätý Otec, Gregor z Nissy bol známy aj vďaka svojej duchovnej náuke. Celá jeho teológia nebola akademickou úvahou, ale vyjadrením duchovného života, života skutočne prežívanej viery. Benedikt XVI. spomenul niektoré rozpravy sv. Gregora, napríklad o kresťanskom povolaní a kresťanskej dokonalosti, v ktorých hovoril o ceste, ktorú musia kresťania podniknúť, aby dosiahli skutočný život a dokonalosť.
 
„Pri vysvetľovaní stvorenia človeka Gregor poznamenáva, že Boh, „najlepší zo všetkých umelcov, formuje našu prirodzenosť takým spôsobom, aby bola schopná majestátnej úlohy. Prostredníctvom nadradenosti, ustanovenej dušou a prostredníctvom uspôsobenia samotného tela usporadúva veci tak, aby bol človek skutočne hodný kráľovskej moci“ (De hominis opificio 4: PG 44,136B). Ale vidíme, ako človek v spleti hriechov, často narušujúcich stvorenie, nekoná skutočne dôstojne. Kvôli tomu, aby sa uskutočnilo to, čo je ozajstnou zodpovednosťou voči stvoreniam, musí byť preniknutý Bohom a žiť v jeho svetle. Človek je vlastne odrazom tejto pôvodnej krásy, ktorou je Boh: „Všetko čo Boh stvoril bolo veľmi dobré“(por. Gn 1,31) – píše svätý biskup… Medzi najlepšími vecami bol aj človek, ozdobený krásou, nadradenou všetkým krásnym veciam. Čo iné mohlo byť krajšie, ako ten, ktorý bol podobný kráse rýdzej a neskazenej?... Odlesk a obraz večného života, bol skutočne krásny, vlastne najkrajší, so žiariacim znamením života na jeho tvári.“ (Homília in Canticium 12: PG 44,1020C).

Ako uviedol Svätý Otec, človek bol Bohom povýšený nad všetky ostatné stvorenia: „Nie nebo bolo stvorené na obraz Boží, ani mesiac, ani slnko, ani krása hviezd, žiadna iná z vecí, ktoré boli stvorené. Len ty (ľudská duša) si bola stvorená k obrazu prirodzenosti, ktorý prevyšuje každý intelekt, podoba neskazenej krásy, poznačená skutočným Božstvom, skrýša požehnaného života, obraz skutočného svetla, pri vnímaní ktorého sa staneš tým, ktorým je On, pretože cez lúč, ktorý sa odráža od tvojej čistoty sa pripodobňuješ tomu, ktorý v tebe žiari. Žiadna vec, ktorá existuje, nie je taká veľká, aby bola porovnateľná s tvojou veľkosťou.“ (Homília in Canticum 2: PG 44,805D).
Benedikt XVI. veriacim pripomenul, že človek sa ponižuje hriechom a snaží sa o návrat k počiatočnej veľkosti, ktorý je možný iba vtedy, ak je v jeho živote prítomný Boh: „Človek vo svojom vnútri spoznáva odraz božského svetla: očisťujúc svoje srdce sa vracia k tomu, aby bol tak, ako na počiatku, jasným obrazom Boha, príkladnou Krásou (por. Oratio catechetica 6: SC 453, 174). Tak môže uvidieť Boha, ako tí, ktorí sú čistého srdca (por. Mt 5,8): „Ak rýdzosťou usilovného a pozorného života omyješ nečistoty, ktoré sa nahromadili na tvojom srdci, zažiari v tebe božská krása... (De beatitudinibus, 6: PG 44,1272AB). Teda - omyť nečistoty, ktoré sa usadili na našom srdci a nájsť v sebe samých Božie svetlo.“ - ls -