Vatikán
(24. augusta, RV) - Myšlienkové a duchovné posolstvo Svätého Otca počas uplynulého
týždňa je ovocím jeho dvoch príhovorov: nedeľňajšieho pred modlitbou Anjel Pána a stredajšej
katechézy. V tom prvom sa Benedikt XVI. sústredil na posolstvo nedeľného evanjelia,
keď povedal: „V evanjeliu dnešnej nedele Pán Ježiš poukazuje na skutočnosť,
ktorá zakaždým priťahuje našu pozornosť a je potrebné, aby sme ju správne pochopili.
Kristus, ktorý je na ceste do Jeruzalema, kde ho čaká smrť na kríži, sa obracia na
svojich učeníkov slovami: „ Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím
vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja
proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka
proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre."
(Lk 12,51-53). Ktokoľvek len minimálne pozná Kristovo evanjelium, chápe, že je to
znamenitý odkaz pokoja; sám Ježiš, ako píše sv. Pavol, „je náš pokoj“ (Ef 2,14) usmrtený
a vzkriesený, aby pokoril múr nepriateľstva a ustanovil Božie kráľovstvo, ktorým je
láska, radosť a pokoj. Ako si teda vysvetliť tieto jeho slová? Na čo sa vzťahujú keď
Pán hovorí, že prišiel, aby priniesol – podľa Lukášovho svedectva – „rozdelenie“,
alebo – podľa Matúšovho – „meč“ (Mt 10,34)?Tieto Kristove slová – pokračoval
Svätý Otec, - znamenajú, že pokoj, ktorý nám On priniesol nie je synonymom pre
nedostatok sporov. Naopak, Ježišov pokoj je ovocím neustáleho zápasu proti zlu. Zápas,
pre ktorý sa rozhodol Ježiš v jeho tvrdení nie je proti ľuďom alebo ľudskej
moci, ale proti nepriateľovi Boha a človeka, Satanovi. Kto chce odporovať tomuto nepriateľovi
a zachovať si vieru v Boha a v dobro, musí nutne čeliť nepochopeniu a niekedy pravému
a skutočnému prenasledovaniu. Preto tí, čo chcú nasledovať Ježiša a zaväzujú sa bez
kompromisov pravde, vedia, že sa stretnú s odporom a stanú sa preň znakom rozdelenia
medzi osobami, a to aj priamo vo vnútri ich vlastných rodín. Láska k rodičom je vlastne
Božím prikázaním, ale v skutočnom žití nemôže byť nikdy na mieste lásky k Bohu a ku
Kristovi. Takto, v šľapajach Pána Ježiša sa kresťania stávajú „nástrojmi jeho pokoja“,
podľa slávneho výroku sv. Františka z Assisi. Nie pokoja nesúrodého a zdanlivého,
ale reálneho, nasledovaného s odvahou a húževnatosťou každodenného úsilia, nedať
sa premôcť zlu, ale dobrom premáhať zlo (por. Rm 12,21) a osobne znášať cenu, ktorú
tento zápas prináša.“ Počas stredajšej generálnej audiencie
nadviazal Benedikt XVI. na minulotýždňovú katechézu o sv. Gregorovi Naziánskom, biskupovi
zo 4. storočia, pričom sa sústredil na jeho učenie. Téma Najsvätejšej Trojice bola
jednou z hlavných v diele Gregora Naziánskeho, ktorý po Nicejskom koncile bránil vieru
Cirkvi v jedného Boha v troch rovnocenných, ale odlišných osobách. „Gregor veľmi
zdôrazňoval – zdôraznil Svätý Otec, - plné človečenstvo Krista: aby vykúpil
človeka v celosti tela, duše a ducha, prijal Kristus všetky zložky ľudskej prirodzenosti,
lebo inak by človek nebol spasený. Proti Apollinarovej heréze, ktorá tvrdila, že Ježiš
Kristus neprijal racionálnu dušu, argumentoval Gregor vo svetle tajomstva spásy: ‚To,
čo nebolo prijaté, nebolo uzdravené‛ (Ep. 101, 32: SC 208, 50), a ‚ak
Kristus neobdržal aj racionálny rozum, ako by mohol byť človekom?‛ (Ep. 101,
34: SC 208, 50). Bol to práve náš rozum, naša racionalita, ktorá potrebovala
a potrebuje vzťah, stretnutie s Bohom v Kristovi. Keď sa Kristus stal človekom, daroval
nám možnosť stať sa mu podobnými. Naziánčan povzbudzuje: ‚Usilujme sa byť ako Kristus,
lebo aj Kristus sa stal podobným nám: stávať sa bohmi skrze neho, ako sa on sám skrze
nás stal človekom. Vzal na seba zlo, aby nám daroval dobro‛ (Oratio 1, 5: SC
247, 78).“ Ďalšou témou v učení sv. Gregora Naziánskeho je Panna
Mária, ktorá dala Kristovi ľudské telo a je pravou Božou Matkou. S ohľadom na svoje
vznešené poslanie bola „vopred očistená“. V tomto Gregorovom tvrdení zaznieva akoby
vzdialená predohra dogmy o nepoškvrnenom počatí. Máriu kládol pred oči kresťanov,
najmä panien, ako vzor a ako pomocnicu vzývanú v rozličných potrebách.
„Gregor nám pripomína,- pokračoval Benedikt XVI. vo svojej katechéze, - že
ako ľudské osoby musíme byť navzájom solidárni. Píše: ‚Všetci sme jedno v Kristovi
(porov. Rim 12, 5), bohatí aj chudobní, otroci aj slobodní, zdraví aj chorí;
a jeden je vodca, z ktorého všetko vychádza: Ježiš Kristus. A ako medzi údmi
jedného tela každý sa stará o každého a všetci o všetkých‛. Potom sa obracia na chorých
a na ľudí v ťažkostiach a uzatvára: ‚Toto je jediná spása nášho tela a našej duše:
láska k nim‛ (Oratio 14, 8 de pauperum amore: PG 35, 868ab). Gregor
podčiarkuje, že človek musí napodobňovať Božiu dobrotu a lásku, a preto pripomína:
‚Ak si zdravý a bohatý, uspokojuj potreby toho, kto je chorý a chudobný; ak si nepadol,
podporuj toho, kto padol a žije v utrpení; ak si veselý, utešuj toho, kto je smutný;
ak si šťastný, pomáhaj tomu, koho prikvačilo nešťastie. Preukáž Bohu vďačnosť, lebo
patríš medzi tých, ktorí môžu robiť dobre, a nie medzi tých, ktorí potrebujú dobrodenie...
Buď bohatý nielen na veci, ale aj na milosrdenstvo; nielen na zlato, ale aj na čnosti,
alebo lepšie, iba na ne. Nasýť hlad svojho blížneho a ukáž sa lepším od všetkých,
staň sa Bohom pre nešťastníka a napodobňuj Božie milosrdenstvo‛ (Oratio 14,
26 de pauperum amore: PG 35, 892bc).“
Gregor Naziánsky veľa hovoril
aj o dôležitosti a nevyhnutnosti modlitby. Tvrdil, že „je nevyhnutné obracať sa
na Boha častejšie ako sa nadychovať“, lebo modlitba je stretnutie Božieho smädu
s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme my mali smäd po ňom (porov. Oratio
40, 27: SC 358, 260). V modlitbe máme obracať svoje srdce na Boha a darovať
sa mu ako obeta, aby nás očistil a premenil. V modlitbe sa nám všetko ukazuje v Kristovom
svetle, padajú naše masky, ponárame sa do pravdy v načúvaní Bohu a oživujeme oheň
lásky. „Máš jednu úlohu, duša, - hovorí sv. Gregor aj nám -, úlohu nájsť pravé
svetlo, nájsť pravú veľkosť svojho života. A tvojím životom je stretnúť sa s Bohom,
ktorý má smäd po našom smäde.“ -ls-