Cirkev a svet: Kosovo

Posledné mesiace sa veľa hovorí o Kosove. Už sme si zvykli. Členovia bezpečnostnej rady OSN sa nevedia dohodnúť na ďalšom postupe. Zástupcovia tejto malej juhosrbskej provincie chcú odvážne jednostranne vyhlásiť v novembri nezávislosť. Kosovo je malý fliačik zeme, kde žijú prevažne moslimovia. Avšak nájdeme tam i pravoslávnych a katolíkov. Nenávisť medzi Srbmi a Albáncami dosiahla také rozmery, že Srbi, ktorí v Kosove tvoria menšinu, sa môžu pohybovať bez obáv len na územiach strážených jednotkami OSN. Mnohí radšej zutekajú. Najhoršie je, že v prípade Kosova málokomu ide o skutočné riešenie. Väčšina krajín ho vníma cez vlastné geopolitické záujmy. Dejiny sa opakujú. V roku 1991 sa otázka rozdelenia vtedajšej Juhoslávie dostala rýchlo na stôl Rady Európy. Vtedy boli takmer všetci, s výnimkou Nemecka, proti samostatnosti Chorvátska a Slovinska. Španieli si ihneď predstavili Baskov, Francúzi Korziku. Ani dnes to nie je ináč. 

Kosovo a srbské dejiny
Maličké Kosovo má veľký význam pre srbské dejiny. Tu sa odohrali najslávnejšie i najsmutnejšie epizódy srbských národných dejín. V roku 1389 sa tu odohrala známa bitka na Kosovskom poli. Po nej sa krajine ocitla až do 19. storočia pod nadvládou Osmanskej ríše. V týchto neľahkých časoch sa tamojší kresťania stali ľuďmi druhej kategórie, nemali rovnaké práva a nesmeli slobodne vyznávať svoju vieru. Život pod vládou polmesiaca bol podľa historikov obdobím masakrov, útlaku a prenasledovania. Od 17. storočia tu pribúdalo albánskeho obyvateľstva. Medzi nimi boli tak moslimovia, ako aj kresťania. Po berlínskom kongrese v roku 1878 vzniklo samostatné Srbsko a Kosovo sa stalo jeho súčasťou. V Prizene bol otvorený kňazský seminár a Srbi sa začali do Kosova vracať. Po Druhej svetovej vojne vznikla na Balkáne Juhoslávia. Na jej čele stál autoritatívny komunista Josip Broz Tito. Nová juhoslovanská ústava z roku 1946 uznávala iba päť národností, albánsku však nie.  Po Titovej smrti v roku 1980 sa situácia začala komplikovať. Albánci patrili medzi chudobnejších obyvateľov a mali veľa detí. Mnoho Srbov vtedy vo vidine zlepšenia vlastnej ekonomickej situácie odišlo žiť na sever. Tak sa z Kosova v priebehu pár desaťročí stala takmer výlučne provincia s albánskym obyvateľstvom. Hoci na tomto území nájdeme množstvo pravoslávnych chrámov a cenných kultúrnych pamiatok. Čo nasledovalo v deväťdesiatych rokoch, si už dobre pamätáme. Najskôr prezident Miloševič umožnil vyvražďovanie etnických Albáncov, potom kosovská oslobodzovacia armáda zabíjala Srbov a vyháňala ich z domovov. Špirálu násilia ukončil letecký zásah NATO a príchod mierových jednotiek OSN. Kosovo už osem rokov nie je pod srbskou samosprávou. A dnes je otázne, či vôbec ešte niekedy bude.

Náboženský rozmer zápasu o Kosovo
Zápas o Kosovo nemá len politický, ale aj náboženský rozmer. Srbské pravoslávie versus albánsky islam. Albánci nedôverujú Srbom, teda ani pravoslávnej cirkvi. Katolícka cirkev sa teší väčšej priazni. Veľkú zásluhu má na tom zosnulý pápež Ján Pavol II, ktorý vždy odmietal násilie, vojnové konflikty a usiloval sa o dialóg tak s pravoslávnymi, ako aj moslimami kdekoľvek vo svete. Ešte v marci oznámil nový biskup z Prizrenu Dod Gjergji, že kosovská vláda podpísala dekrét, v ktorom súhlasí so stavbou novej katedrály. Chrám bude zasvätený blahoslavenej Matke Terézie z Kalkaty, ktorej rodičia pochádzali z Kosova. Zároveň sa osobitne poďakoval nemeckej nadácii „Kirche in Not“, ktorá už dvanásť rokov pomáha katolíkom v tejto sužovanej provincii.

Katolíci v Kosove
V Kosove žije v súčasnosti asi 65 tisíc katolíkov. Na jednej strane túto komunitu poznačuje veľká migrácia mladých ľudí do zahraničia, čo môže ohroziť jej budúcnosť. Podľa biskupa „sú tu mnohé farnosti, z ktorých je väčšina mladých za hranicami“. Dôvodom je vysoká miera nezamestnanosti. Až 33 percent z kosovskej populácie má menej než 14 rokov a 7 percent tvoria seniori nad 65 rokov. Zo 48 diecéznych kňazov iba 32 pracuje doma, ostatní sú misionármi najmä v Albánsku a Chorvátsku, kde sa starajú o kresťanských emigrantov z Kosova. Na strane druhej sa podľa slov biskupa objavujú nové konverzie. Časť moslimov sa vracia ku svojim katolíckym koreňom. Biskup Gjergji nedávno povedal: „Pomôžte Cirkvi v Kosove. Po hrôzach vojny sme mostom k pokoju. Potrebujeme pomoc, nielen preto, aby sme prežili, ale aby sme prispeli k životu ľudí a spoločnosti v Kosove.“ Pomáhajú aj Slováci. Slovenská katolícka charita, či saleziáni, ktorí sem prišli v roku 2000 a od vtedy si získali úctu i rešpekt domácich.


Rokovania o budúcnosti tejto juhosrbskej provincie zastali na mŕtvom bode. Rusko ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN sa nechalo počuť, že nebude súhlasiť so žiadnym riešením, s ktorým by nesúhlasilo Srbsko. Dnes sa celá debata krúti iba okolo toho, či má alebo nemá byť Kosovo samostatné. Srbsko sa len nedávno nechalo počuť, že je ochotné priznať albánskej provincii viac samostatnosti. Za to však očakáva aj z druhej strany viac ústupkov. Jeden zo znalcov miestnych pomerov, fotograf Andrej Bán, ktorý sa angažuje aj v charitatívnom sektore, hovorí, že v súčasnosti už iné politické riešenie okrem samostatnosti Kosova neexistuje. Možno má pravdu. Ale Srbi s Albáncami potrebujú v tejto chvíli niečo úplne iné: zmierenie a vzájomné odpustenie. Toto však potrebuje čas, gestá dobrej vôle i veľkodušnosť. Rýchle politické riešenie sa časom môže ukázať ako chyba. Katolícka cirkev v Kosove prispieva ku zmiereniu jedinečným spôsobom. Najmä tým, že pomáha všetkým bez rozdielu náboženstva. Prijatie, modlitba, zmierenie a solidarita; to sú prostriedky, ktoré môžu raz aj z Kosova urobiť prosperujúcu a zdravú krajinu.  –az-