Slovo pre chorých: Zmena v živote trpiaceho človeka

Drahý brat, sestra! V nasledujúcich chvíľach chcem spolu s Tebou uvažovať o dôležitosti zmeny v živote trpiaceho človeka. Pred časom sme slávili sviatok Premenenia Pána. V tomto duchu chcem pokračovať aj dnes. Si ten, ktorý má za sebou skúsenosti s utrpením a bolesťou. Táto bolesť pre teba znamená určité obmedzenia. Skutočnosť obmedzenia so sebou prináša aj istú formu stereotypu, na ktorý si do istej miery zvyknutý. Môže však nastať aj iná situácia, v ktorej sa budeš usilovať o to, aby sa spomínaný stereotyp nestal pre teba v istom zmysle otroctvom. Stereotyp je totiž skutočnosť, ktorá ubíja a môže byť brzdou v tvojom osobnom rozvoji. Preto je dobré a správne túžiť po zmene života. Je dobré ak vo svojom vnútri túžiš po tom, aby si zažil zmenu, ktorá by sa odrazila v myslení, cítení a konaní. Túžba je to, čo ťa nenechá ľahostajným. Z vlastnej skúsenosti vieš, že skutočnosť utrpenia a bolesti, ktorá je trvalým hosťom tvojho života, nie je vždy celkom ľahké prijať. Raz si ten, kto sa správa ako „hrdina našich čias“, inokedy si ten, kto sa v kúte svojej izby správa ako bezmocné stvorenie túžiace po teple ľudskej dlane. Bolesť je to, čo zocelí a posilní, ale i to, čo oslabí...

V tomto uvažovaní ide o to, aby si dokázal pochopiť, že utrpenie je milosť, ktorú je potrebné prijať do svojho života. Utrpenie je stav, ktorý v nás môže spustiť proces tej premeny, po ktorej túžime kdesi v hĺbke vlastného vnútra. Ak vo svojom živote nezažiješ situáciu, ktorú možno prirovnať k akémusi dnu, tak nedôjde k možnosti porovnávania. Pomyselné dno a prázdnotu možno prirovnať k hustej nepreniknuteľnej tme, kde nie je vidieť ani na krok. Ak s pomocou Božej milosti si vtiahnutý do procesu spomínanej premeny, automaticky sa dostávaš na svetlo. V krátkom okamihu môžeš porovnať oslepujúci jas svetla s nepreniknuteľnou tmou. V tme sa cítiš ako slepec, ktorý nevidí vôbec nič. Navyše, aj keby si mal v tej temnote, ktorú prežívaš vedľa seba niekoho, kto by ti mohol podať pomocnú ruku, možno predpokladať, že ani za pomoci iného človeka sa v nepreniknuteľnej tme nikam nedostaneš. Nie iba preto, že to nie je možné, ale aj preto, že sám o to neprejavíš záujem. Žiara svetla je to, čo ti pomôže uvažovať. Ak objavíme svetlo, náš život sa stáva krajším a radostnejším.

Aj učeníci, ktorých si Ježiš berie so sebou na „horu premenenia“ zažili na vlastné oči žiaru a jas svetla. Bol to jas odevu a žiara Ježišovej tváre. On sám sa pred nimi premenil, aby tak odhalil svoju Božskú prirodzenosť. Evanjelium ďalej hovorí aj o tom, že keď učeníci videli ako sa Kristus zmenil, zmĺkli a nikomu o tom nehovorili. Brat, sestra, na tomto evanjeliovom úryvku máš možnosť pochopiť skutočnosť, že sami od seba, teda z vlastných síl nie sme schopní nijakej premeny. Len stretnutie s Božstvom, teda s tým, čo má v sebe nádych tajomstva nás premieňa. Ak chceš byť tým, kto túži zažiť osobné premenenie, je nutné, aby si vstupoval do vzťahu s Otcom, ktorý nikdy neodmietne svoje dieťa. Usilovať sa o duchovný rast nie je nič iné, ako takmer denne vystupovať na vysoký vrch, do samoty. Kráčať iba po rovine a známych vyšliapaných chodníčkoch, to je dostať sa do spomínaného stereotypu, na ktorý si zvyknutý. Mám pre teba návrh: „Čo ak by si nezostal verný tomu známemu – Zvyk je železná košeľa. Duchovný život a zároveň aj rast v sebe zahŕňa dynamiku. Dynamika, to je pohyb. V našom prípade pôjde o neustále uvažovanie a hodnotenie dní vo svetle Božej prozreteľnosti. To je neustále kladenie si otázok a zároveň odpovedí na ne. Ak máš vôľu to vo svojom živote uskutočňovať, možno povedať, že túžiš po ozajstnej premene, ktorá sa môže uskutočniť iba v spoločenstve s Bohom i s ľuďmi zároveň.

Ak sa vrátim k evanjeliovému úryvku oslovujúce je konštatovanie: Učeníci zmĺkli a nikomu nehovorili o tom, čo videli. Áno, Boh je ten, kto dokáže umlčať človeka a spôsobí aj to, že nie sme schopní rozprávať o tom, čo sa deje, a čo je vlastne pre nás výzva uskutočňovať to vo svojom živote. O tajomstvách sa nerozpráva, tajomstvo sa žije. Aby sme žili, je potrebné to najpodstatnejšie, budovať vzťah so samotným Bohom, ak mu odhalíme svoju biedu, svoje túžby a v neposlednom rade aj svoju vďačnosť a ochotu byť stále s ním, môžeme si byť istí, že aj On nám odhalí svoju veľkosť a prikryje nás plášťom svojho milosrdenstva. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme si pripustiť tú skutočnosť, že nie len ten, kto znáša na svojich pleciach bremeno utrpenia a bolesti sa bojí akejkoľvek zmeny, ktorá by mala ovplyvniť jeho život. Akýsi vnútorný strach je na začiatku každého rozhodnutia sa pre premenu. Je to vlastne krok do neznáma, ale ak to rozhodnutie urobíme v spolupráci s Jeho milosťou, nemáme sa čoho obávať. Stále budeme počuť to známe: Neboj sa, budem s Tebou. Každý strach je brzdou, alebo putom, ktoré nám bráni v tom, aby sme túžili niečo vo svojom živote zmeniť. V tomto procese premeny sa preto usiluj o veľkodušnosť, lebo malá duša má túžbu a veľká vôľu.

Môj Boh a Pán môjho srdca. Ty si Ten, kto zažil premenu vo vzťahu s Otcom. Odhalil si tak učeníkom svoje Božstvo. Môžeš ho odhaliť aj mne, za predpokladu, že o to budem stáť. Tak Ťa teda prosím, premeň ma, aby aj moja tvár bola svedectvom, že žiješ vo mne.

Ivana Mochorovská