Generálna audiencia: Gregor Naziánsky sa napriek túžbe po samote stal Teológom

Vatikán (8. augusta, RV) – Za hrdinu svojej dnešnej katechézy na generálnej audiencii si pápež Benedikt XVI. vybral veľkého teológa, kazateľa, obrancu viery a básnika 4. storočia sv. Gregora Naziánskeho. Bol priateľom sv. Bazila a podobne ako on pochádzal z Kapadócie. Narodil sa okolo roku 330 vo vznešenej rodine a jeho matka ho už ako chlapca zasvätila Bohu. Študoval v najlepších školách svojich čias: v kapadóckej Cézarei, kde sa stretol s budúcim biskupom tohto mesta Bazilom, v egyptskej Alexandrii a najmä v Aténach, kde opäť stretol Bazila.
 
„Spomínajúc si na vzájomné priateľstvo, Gregor neskôr napísal: ‚Nielenže ja sám som sa cítil uchvátený obdivom k môjmu veľkému Bazilovi pre opravdivosť jeho zvyklostí a pre zrelosť a múdrosť jeho prejavov, ale viedol som k rovnakému postoju aj druhých, ktorí ho ešte nepoznali... Riadila nás tá istá dychtivosť po poznaní... Toto bolo naše súťaženie: nie kto bude prvý, ale kto umožní druhému ním byť. Zdalo sa, že máme jednu dušu v dvoch telách‛ (Oratio 43, 16.20: SC 384154-156.164). Sú to slová, ktoré čiastočne predstavujú autoportrét tejto vznešenej duše. Možno si však zároveň predstaviť, že tento muž, jasne zameraný ponad pozemské hodnoty, si pre veci tohto sveta mnoho vytrpel.“

Keď sa Gregor vrátil domov, prijal krst a oddal sa mníšskemu životu: samota, filozofická a duchovná meditácia ho očarúvali. On sám o tom napísal: „Nič sa mi nezdá väčšie ako toto: nechať mlčať vlastné zmysly, vyjsť z tela a zo sveta, uzobrať sa v samom sebe, nestarať sa viac o ľudské veci, iba ak o tie najnevyhnutnejšie; hovoriť so samým sebou s Bohom, viesť život, ktorý presahuje viditeľné veci; nosiť v duši stále čisté božské obrazy, bez znečistenia pozemskými a pomýlenými formami; byť skutočne nepoškvrneným zrkadlom Boha a božských vecí, a stávať sa ním čoraz viac, prijímajúc svetlo zo svetla...; tešiť sa v prítomnej nádeji z budúceho dobra a rozprávať sa s anjelmi; opustiť už teraz zem, hoci stojac na nej, a nechať sa v duchu dvíhať do výšok“ (Oratio 2, 7: SC 247, 96).
 
„Ako Gregor vyznáva vo svojej autobiografii (porov. Carmina (historica) 2, 1, 11 o svojom živote 340-349: PG 37, 1053), kňazské svätenie prijal s určitou neochotou, lebo vedel, že potom bude musieť byť pastierom, starať sa o druhých, o ich záležitosti, teda už nebude môcť byť uzobraný iba v meditácii: no akokoľvek, potom prijal toto povolanie a prevzal pastoračnú službu v plnej poslušnosti. Prijal, ako sa v jeho živote často stávalo, vedenie Prozreteľnosti tam, kam sám nechcel ísť (porov. Jn 21, 18). Roku 371 ho jeho priateľ Bazil, cézarejský biskup, v rozpore s vôľou samotného Gregora, chcel vysvätiť za biskupa Sasimy, strategicky dôležitej oblasti v Kapadócii. On však pre rozličné ťažkosti nikdy úrad neprevzal, ale ostal v meste Naziáno.“

Okolo roku 379 bol Gregor povolaný do hlavného mesta Konštantinopolu, aby viedol malé katolícke veriace spoločenstvo v duchu učenia Nicejského koncilu a trojičnej viery. Väčšina tamojších kresťanov sa totiž totiž hlásila k arianizmu, ktorý bol v tých časoch „politicky korektný“ a tiež pre cisárov politicky výhodný. Gregor sa teda ocitol v menšinovom postavení, obklopený nepriateľstvom. V Kostolíku sv. Anastáza predniesol päť slávnych Teologických prejavov (Orationes 27-31: SC 250, 70-343) práve na obranu trojičnej viery a tiež na jej zrozumiteľné vysvetlenie.
 
„Sú to prejavy, ktoré sa stali slávnymi pre bezpečnú náuku a obratnú argumentáciu, ktorá skutočne pomáha pochopiť, že toto je Božia logika. A tiež krása formy ich dnes robí obdivuhodnými. Gregor dostal vďaka týmto prejavom prívlastok ‚teológ‛. Tak ho nazývajú v Pravoslávnej cirkvi: ‚teológ‛. A to preto, lebo teológia nie je pre neho iba čisto ľudským uvažovaním, a ešte menej iba výsledkom komplikovaných špekulácií, ale vychádza zo života modlitby a svätosti, z neúnavného rozhovoru s Bohom. A práve takto sa nášmu rozumu vyjavuje Božia skutočnosť, trojičné tajomstvo. V kontemplatívnom tichu, naplnenom úžasom nad zázrakmi zjaveného tajomstva, nasáva duša Božiu krásu a slávu.“

Počas Druhého ekumenického koncilu roku 381 bol Gregor zvolený za konštantinopolského biskupa, takže hneď prevzal vedenie koncilu. Rýchlo sa však proti nemu zdvihla silná opozícia, až natoľko, že sa situácia stala neznesiteľnou, zvlášť pre takú citlivú dušu, akú mal Gregor. Zopakovalo sa to, nad čím už raz výstižnými slovami žalostil:
 
„‚Rozdelili sme Krista, my, ktorí tak milujeme Boha a Krista! Klamali sme jedni druhých v mene Pravdy, živili sme v sebe city nenávisti v mene Lásky, oddelili sme sa jeden od druhého!‛ (Oratio 6, 3: SC 405, 128). V tejto napätej atmosfére spejeme k jeho odstúpeniu. V preplnenej katedrále predniesol Gregor veľmi účinnú a dôstojnú rozlúčkovú reč (porov. Oratio 42: SC 384, 48-114). Svoj výstižný prejav zakončil týmito slovami: ‚Zbohom, veľké mesto, milované Kristom... Deti moje, prosím vás, chráňte poklad (viery), ktorý vám bol zverený (porov. 1 Tim 6, 20), pamätajte na moje utrpenia (porov. Kol 4, 18). Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými‛ (porov. Oratio 42, 27: SC 284, 112-114).“

Gregor sa potom vrátil do Naziánu a približne dva roky sa venoval pastoračnej starostlivosti o tamojšie kresťanské spoločenstvo. Potom sa definitívne utiahol do samoty, na miesta blízko Ariánzu, svojej rodnej krajiny. Oddal sa štúdiu a asketickému životu. V tomto období zložil väčšinu svojich básní, najmä autobiografických. Vo veršoch znovu prechádzal svoju ľudskú a duchovnú púť, príkladnú púť trpiaceho kresťana, muža veľkej vnútornej hĺbky vo svete plnom konfliktov.
 
„Je to muž, ktorý nám umožňuje cítiť Božie prvenstvo, a preto sa prihovára aj nám, aj tomuto nášmu svetu: bez Boha človek stráca svoju veľkosť, bez Boha niet pravého humanizmu. Počúvajme preto tento hlas a snažme sa aj my spoznávať Božiu tvár. V jednej zo svojich básní napísal, obracajúc sa na Boha: ‚Si prívetivý, Ty, všetko Presahujúci‛ (Carmina (dogmatická) 1, 1, 29: PG 37, 508). A roku 390 Boh prijal do svojho náručia tohto verného sluhu, ktorý ho s prenikavou bystrosťou obraňoval vo svojich spisoch a ktorý mu s takou láskou spieval vo svojich básňach.“ -te-