Očami viery, vedy a kultúry: s Mons. Türkom o reakciách protestantských cirkví na dokument Kongregácie pre náuku viery o chápaní Cirkvi

Pred dvoma týždňami bol zverejnený dokument Kongregácie pre náuku viery s názvom Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov náuky o Cirkvi. Ako naň reagujú západné protestantské cirkvi? Náš nemecký kolega páter Max Cappabianca OP oslovil s touto otázkou Mons. Matthiasa Türka, ktorý pracuje v Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov ako odborník na vzťahy s luteránskymi a ďalšími reformovanými cirkvami na Západe.

„Okrem rýchlych prvých reakcií, ktoré pochádzali najmä z nemeckého jazykového priestoru a smerovali ku sklamaniu a podráždenosti, je dosť rozvážnych a oveľa pozitívnejších reakcií z anglického jazykového prostredia, ktoré dokument pochopili ako podnet na ďalšie dôležité ekumenické objasňovanie.“

Čo bolo kritizované najviac?

„Základom všetkých kritík je koniec-koncov výklad konštatovaní Druhého vatikánskeho koncilu, že tam, kde chýba historická apoštolská postupnosť biskupského úradu a plné uchovávanie eucharistického tajomstva, nemožno hovoriť o cirkvi vo vlastnom zmysle slova.“

Bolo to správne pochopené?

„Dokument nehovorí, že evanjelické cirkvi nie sú žiadnymi cirkvami, ale že nie sú cirkvami vo vlastnom zmysle slova, to znamená, ako to formuloval kardinál Kasper, ‚nie sú cirkvami v tom zmysle, v ako sa Katolícka cirkev chápe ako Cirkev‛.“

Prečo boli reakcie také prudké?

„Za tou kritikou stojí skutočnosť, že si evanjelická strana musí uvedomiť, že sa teologické, ale aj štrukturálne a inštitucionálne obsahy, ktoré patria k plnej, viditeľnej jednote Cirkvi, teda zhoda vo vyznaní viery, vo sviatostnom živote a v otázke cirkevného úradu, musia brať vážne a nesmú byť odsúvané s odkazom na jej vlastné reformátorské princípy.“

Je rozdiel medzi reakciami v Nemecku a na medzinárodnej úrovni?

„Omnoho pozitívnejšie ohlasy poznám od evanjelicko-luteránskej cirkvi v USA, od metodistov a anglikánov.“

Konkrétne...?

„Vedúci biskup luteránov v USA Mark Hanson, ktorý je zároveň prezidentom Luteránskeho svetového zväzu, objasňuje, že dokument nijako nezužuje výpoveď koncilu, že odlúčené cirkvi a cirkevné spoločenstvá sú používané Duchom Svätým ako prostriedok spásy, a vyzýva, aby sa existujúce otázky riešili intenzívne ekumenicky, v duchu bratstva a modlitby.
Tiež metodistický odborník na ekumenizmus Geoffrey Wainwrigh z Anglicka berie dokument ako podnet na intenzívnejšie ekumenické zamyslenie nad otázkami: Čo je to cirkev? a Kde ju možno nájsť? Odsudzuje negatívnu prezentáciu dokumentu v mnohých tlačových správach.
Spojená metodistická cirkev v USA vyhlasuje, že v tomto dokumente nenachádza nič nového alebo radikálne odlišného od klasického rímskokatolíckeho učenia o Cirkvi. Dáva si záležať na tom, aby vo svojej odpovedi na text pripomenula už ekumenicky dosiahnuté spoločenstvo medzi metodistami a katolíkmi, a teší sa na pokračovanie ekumenického dialógu s Katolíckou cirkvou.
Anglikánsky ekumenický odborník a biskup John Baycroft tiež považuje dokument skôr za užitočný, lebo môže zdôrazniť katolícke nasadenie sa za ekumenický dialóg, zvlášť čo sa týka zjednocujúceho úradu pápeža vo všeobecnej Cirkvi.“

Čo je podľa vášho názoru vlastným cieľom dokumentu?

„Ako hovorí jeho názov, predsavzal si dať Odpovede na otázky o niektorých aspektoch náuky o Cirkvi. Chce teda prispieť k hlbšiemu pochopeniu toho, čo je Cirkev, a opraviť určité teologické odchýlky a nepresnosti. Je to v prvom rade reakcia na katolícke vnútrocirkevné problémy, ktoré sú, prirodzene, relevantné aj z ekumenického hľadiska, podobne ako celý obsah vierouky.“

 
Prečo to bolo zverejnené teraz?

„Lebo taký dokument sa musí dôkladne teologicky prediskutovať a teraz bolo možné dospieť k záverom.“

Čo to znamená?

„Ja v tom vidím výzvu na prehĺbenie teologického úsilia o chápanie pojmu Cirkev v Katolíckej cirkvi a v ekuméne. Teologická ekuména a ekuména spoločenstva sa nedajú tak ľahko oddeliť, ako sa to, žiaľ, často stáva v povrchných komentároch. Kto príliš rýchlo preskakuje základné obsahy viery, beží nakoniec do prázdna a dosiahne opak.“

Ako by sa malo v danom momente ďalej ekumenicky postupovať?

„Vo Vatikáne je v súčasnosti – predovšetkým vzhľadom na evanjelicko-katolícky dialóg – zvláštna osobná konštelácia. Obaja, ako pápež, tak predseda rady pre jednotu, sú teológovia z Nemecka, z krajiny reformácie. Obaja dôverne poznajú evanjelickú teológiu a Cirkev a mnoho vedúcich predstaviteľov poznajú osobne zblízka. Obaja dali tomuto dialógu veľmi prínosné podnety. Vari tu nemožno dúfať, že táto zvláštna osobná konštelácia nepominie bez toho, aby dala dialógu medzi Katolíckou a evanjelickou cirkvou nové podnety? Je to vôbec nová historická šanca, niečo ako nový kairos pre ekuménu, ktorý pomáha prekonávať únavu z dialógu a konfesijnú mrzutosť a zároveň vytrvalo a s dôverou pokračovať v dialógu.“

Aké rozhodujúce teologické otázky stoja teraz pred ekuménou?

„Ak sa pozeráme na výsledok dialógu, možno bez váhania povedať, že v minulých desaťročiach dosiahli katolíci a evanjelici v oblasti spoločenstva viac než počas uplynulých piatich storočí od reformácie. Samozrejme, platí tiež, že ekumenickému dialógu a ekumenickému hnutiu vôbec už patrí historická nenávratnosť. Urobili by sme dobre, keby sme si spomenuli na pokoncilové začiatky a prvé desaťročia evanjelicko-katolíckeho dialógu. Tento dialóg vtedy niesla bez najmenších pochybností jasná smernica: hlboké presvedčenie, že medzi cirkvami je to spoločné väčšie a siaha to hlbšie ako to, čo rozdeľuje. Táto ekumenická smernica musí ostať základnom naších snáh, lebo sa týka každej jednotlivej spornej otázky rozdeľujúcej cirkvi. Nech sa pozornosť zameria na ktorúkoľvek otázku: či problém poslednej večere, chápanie biskupského úradu, pojem Cirkvi, mariológiu alebo samotnú otázku pápeža – stále sa ukazuje, že v každej z týchto otázok je čosi spoločné v hlbokej vrstve, ktorá leží pod každým sporom, a tak ostáva extra controversiam. Samotné vecné rozoberanie sporných otázok musí teda vychádzať z ekumenického indikatívu, čiže musí sa začať už dosiahnutými spoločnými vecami a odtiaľ pokračovať k preverovaniu rozdielností a možnostiam ich ‚zmierenia‛.
Odtiaľ sa ide k súčasnému bodu, predovšetkým k otázke, ako chápať biskupský úrad a zodpovedajúci pojem Cirkvi, ako už, napokon, ukázali reakcie na nový dokument.“

Čoho sa treba teraz vyvarovať?

„Po prvé: dialóg sa v každom prípade musí stať vecným. Nikto nesmie byť podozrievaný, že nechce nasadzovať svoje sily do obnovenia stratenej cirkevnej jednoty. Pre nás katolíkov to znamená: byť katolícky, čiže ekumenický, ako to výstižne formuloval Ján Pavol II.
Po druhé: existuje množstvo dokumentov o zhode, ktoré ešte vôbec nie sú dostatočne známe. Avšak bez záväzného uisťovania o už dosiahnutom sotva dôjde k nejakému zmysluplnému a sľubnému pokračovaniu ekumény.“

Čo odporúčate ekumenicky angažovaným kresťanom v mestách a na dedinách?

„Najlepším ekumenistom je ten, kto svoju vieru dobre pozná a potom ju žije s ostatnými kresťanmi. Kto príliš rýchlo preberá názory alebo sa ich zrieka, bez toho, že by vedel prečo, urobí málo a nakoniec ekuméne poškodí.
V obciach by mali duchovní správcovia naďalej angažovane sprostredkovávať veriacim poznatky o viere a ekumenické povedomie. To však predpokladá vlastnú informovanosť a stále vzdelávanie kňazov.
Potom sú možné mnohé ekumenické modlitbové stretnutia a iniciatívy počas liturgického roka, od Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov až po ekumenické krížové cesty mládeže, ktorá tam, kde našla svoje miesto v živote spoločenstva, je už zakorenená v živote viery. Tak rastie ekumenické spoločenstvo zdola a zhora, od ľudí a od Boha, od teológov a od modliacich sa veriacich. Všetci patria k sebe a každý môže ponúknuť nenahraditeľný prínos.“ -te-