Rozhovor Benedikta XVI. s kňazmi: Cez misionársku výmenu kňazov medzi diecézami vytvárame sieť miestnych cirkví

Lorenzago (27. júla, RV) – Afrika a Ázia stále potrebujú misionárov. Zároveň prichádzajú tamojší kňazi k nám do Európy a tak môžeme lepšie prežívať túto výmenu darov. Konštatoval to Svätý Otec Benedikt XVI. v rozhovore s kňazmi dvoch talianskych diecéz tento utorok počas svojej dovolenky v Dolomitoch. Jedna z otázok, ktoré mu kňazi položili, sa totiž týkala práve 50. výročia slávnej encykliky Fidei donum a zmien, ktoré za posledné polstoročie nastali v misijnej situácii. Aj v našich krajinách dnes klesá počet kňazov, a tak je výmena tzv. darov viery stále aktuálna.

Benedikt XVI. v odpovedi na otázku o misii ad gentes spomenul skúsenosť s biskupmi, ktorí k nemu prichádzajú v rámci návštev Ad Limina Apostolorum z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. „Nemyslite si, že my Afričania sme už úplne sebestační; stále potrebujeme vidieť veľké spoločenstvo všeobecnej Cirkvi,“ hovoria biskupi pápežovi.
 
„Povedal by som, že my všetci potrebujeme takto viditeľne vnímať, že sme katolíci, že aj z diaľky prichádza láska od blížneho k blížnemu. Dnes sa stiuácia mení, aj my v Európe už prijímame kňazov prichádzajúcich z Afriky, Latinskej Ameriky a z iných častí samotnej Európy a to nám umožňuje vidieť krásu tejto výmeny darov, tohto daru od jedného druhému, lebo všetci potrebujeme všetkých: práve tak rastie Kristovo telo.“

Tento dar vymieňaný v Cirkvi sa týka podľa Benedikta XVI. mnohých situácií: sociálnych problémov, rozvojových problémov, problémov s ohlasovaním viery, problémov osamelosti, potreby blízkosti druhých... Svätý Otec sa preto poďakoval všetkým kňazom, ktorí sa stali „darom viery“ a odišli do cudzích krajín.
 
„Títo kňazi sú darom, v ktorom diecézy a miestne cirkvi spoznávajú prítomnosť Krista, ktorý sa nám dáva, a súčasne spoznávajú, že eucharistické spoločenstvo nie je iba nadprirodzeným spoločenstvom, ale v tomto darovaní si diecéznych kňazov, ktorí prichádzajú do iných diecéz, sa stáva konkrétnym spoločenstvom a sieť miestnych cirkví sa tak stáva skutočnou sieťou lásky. (...) Táto vzájomnosť ostáva stále veľmi dôležitou a práve skúsenosť, že sme Cirkvou poslanou do sveta a že všetci poznajú a milujú všetkých, je nevyhnutná a v nej spočíva sila ohlasovania. Tak sa viditeľne ukazuje, že horčičné zrnko prináša plody a stáva sa stále a znova veľkým stromom, v ktorom nebeské vtáky nachádzajú odpočinok.“ -te-