Rozhovor Benedikta XVI. s kňazmi: Formovať svedomie mladých

Lorenzago (26. júla, RV) – „Cirkev je vždy živou a s kňazmi, ktorí skutočne túžia ohlasovať Božie kráľovstvo, bude rásť a odolávať týmto komplikáciám, ktoré vidíme v dnešnej kultúrnej situácii,“ povedal Benedikt XVI. v Auronzo di Cadore pri pohľade na chrámovú loď Kostola sv. Justíny plnú kňazov. Na stretnutí s klérom diecéz Treviso a Belluno-Feltre vyjadril radosť, že ich napriek dovolenkovému času mohol stretnúť toľkých. Prvá z desiatich otázok, ktoré mu duchovní položili, sa týkala formácie svedomia, zvlášť u mladých, pretože zlo s dobrom sa zamieňajú za „cítiť sa dobre a cítiť sa zle“. A čo radí pápež?

„Táto prvá otázka trochu odráža problém kultúrnej situácie na Západe, pretože pojem svedomia sa v posledných dvoch storočiach hlboko zmenil. Dnes prevažuje predstava, že racionálne je iba to, čo je merateľné. Iné oblasti, teda náboženská a morálna, nemôžu vstupovať do bežnej rozumovej zložky, pretože nie sú preskúmateľné, alebo, ako sa hovorí, nie sú experimentálne overiteľné.“

Pápež dnes vidí, kam siaha vylúčenie morálky a náboženstva z rozumovej oblasti. Výsledkom je to, že najvyšším morálnym kritériom sa stáva subjekt, subjektívne svedomie, ktoré nepozná iné kompetentné autority, Takto sa subjekt rozhoduje iba podľa pocitu a skúsenosti, čo ho izoluje od reality. Benedikt XVI. nachádza liek na prílišný subjektivizmus v pojme kresťanského svedomia.

„Ono znamená, že naše bytie je otvorené, môže počúvať hlas samého seba i hlas Boha. Teda hlas veľkých hodnôt je vpísaný do nás a veľkosť človeka je vlatne v tom, že nie je uzavretý do seba, nie je zredukovaný na veci materiálne a spočítateľné... V hĺbke nášho bytia môžeme počúvať nielen momentálne potreby, nie iba materiálne veci, ale aj hlas samého Stvoriteľa. Takto spoznávame, čo je dobré a čo zlé. Prirodzene, táto schopnosť počúvania musí byť vypestovaná a rozvíjaná. Vlastne toto je snaha, ktorú v Cirkvi vyvíjame pri ohlasovaní.

Keďže nie všetci ľudia sú kresťanmi, pápež vidí aj cestu spoznávania a formovania svedomia u neveriacich. Vychádza pritom z predpokladu, že človek má v sebe moc, ktorá by mohla zničiť základ svojej existencie, zem, na ktorej sa nachádza. Preto je preňho nevyhnutné rešpektovať vnútorné zákony stvorenia, našej zeme. Musí sa ich naučiť a potom ich poslúchať, ak chce prežiť. Podľa Benedikta XVI. tu ide o poslušnosť „hlasu zeme“, ktorá je veľmi dôležitá pre naše budúce šťastie. Takže ide vlastne o prvé kritérium, ktoré hovorí o tom, že naša zem „rozpráva s nami“ a my, bez rozdielu náboženstva, sa máme naučiť ju počúvať, ak chceme mať budúcnosť. Pre kresťanov sa k tomu pridáva druhá dimenzia. Svätý Otec ju objasňuje ako rešpekt voči ostatným, ktorí sú pre nás blížnymi:

„... či už k druhému vo svojej jedinečnosti ako osoby, ako môjho blížneho, alebo k iným ako spoločenstvu, ktoré žije vo svete a musí žiť spolu. A vidíme, že iba v úplnom rešpekte voči tomuto Božiemu stvoreniu, voči tomuto Božiemu obrazu, ktorým je človek, iba v rešpektovaní spoločného života na zemi, môžeme napredovať. A tu prichádzame k bodu, že potrebujeme veľké morálne skúsenosti ľudskej morálky, ktorými sú skúsenosti zrodené zo stretnutí s inými, s komunitou. Je to skúsenosť ľudskej slobody, ktorá je vždy zdieľaná a môže fungovať iba vtedy, keď podelíme naše slobody na hodnoty, ktoré sú spoločné pre nás všetkých.“

Potom Svätý otec vyzdvihol Desatoro, ktoré má vždy popredné miesto, pretože v ňom vidíme veľké ukazovatele na životnej ceste. Desať prikázaní prežívaných vo svetle Krista, života Cirkvi a jej skúseností, usmerňujú náš pohľad na základné a podstatné hodnoty.

„Štvrté a šieste prikázanie spolu poukazujú na dôležitosť nášho tela, na rešpektovanie zákonov tela, sexuality a lásky, hodnotu vernej lásky, rodiny. Piate prikázanie svedčí o hodnote života a tiež o veľkosti spoločného života. Siedme prikázanie smeruje k tomu, aké cenné je rozdelenie dobier zeme a spravodlivé podelenie sa s nimi pri spravovaní božieho výtvoru. Ôsme prikázanie naznačuje veľkú hdnotu pravdy. Teda, ak vo štvrtom, v piatom a šiestom prikázaní máme lásku k blížnemu, v siedmom máme pravdu. Toto všetko neexistuje bez spoločenstva s Bohom, bez rešpektu voči Bohu a jeho prítomnosti vo svete. Svet, v ktorom niet Boha, sa stáva v každom prípade svetom svojvoľnosti a egoizmu. Iba keď sa zjaví Boh, prichádza svetlo a nádej.“ –rs–