Cirkev a svet: Venezuelskí biskupi sa obávajú Chávezovho „socializmu 21. storočia“

Venezuela (16. júla, RV) – Krajiny Latinskej Ameriky dobre poznajú autoritárske režimy. Vytrpeli si pod nimi dlhé roky a demokracia, ktorá v niektorých pomaly nastupuje, má mnohé nedostatky. „Najrozhodujúcejšie momenty svojich dejín“ prežíva v týchto mesiacoch Venezuela. Vyjadrili sa tak jej biskupi na záver svojho posledného plenárneho zasadnutia, ktoré sa skončilo 7. júla. Tamojší prezident Hugo Chávez totiž po ústavnej reforme z roku 1999 plánuje „nový kvalitatívny skok“, a síce zavedenie „socializmu 21. storočia“. Biskupi prejavili „vážne pochybnosti“ nad demokratickou povahou takej ústavnej zmeny a vyslovili obavu, že sa táto reforma „môže zvrátiť na socialistický systém založený na teórii a praxi marxizmu-leninizmu“.
 
Zámer umlčiavať Cirkev je očividný a dlhodobý

 
„Je to prvýkrát, čo sa venezuelskí biskupi, vo všeobecnosti veľmi mierni a diskrétni, vedomí si dôležitosti dialógu v tejto chvíli vo Venezuele, rozhodli pre také silné tvrdenia,“ povedal nám kolega Luis Badilla Morales, expert na latinskoamerickú politiku. Ako dodal, biskupi „predovšetkým odmietli požiadavku, aby Cirkev bola ticho. Lebo práve to je problém: aj krátko pred týmto rozhovorom som čítal na internete miestnu tlač a v jedných novinách sa píše, že by bolo vhodné, keby biskupov schvaľoval a menoval prezident republiky.“

Požiadavka umlčania a zatlačenia Cirkvi do úzadia je teda vo Venezuele prítomná. Práve na toto apeloval aj pápež Benedikt XVI., keď 11. mája minulého roku prijal prezidenta Cháveza. Tlačový úrad Svätej stolice vtedy vydal komuniké, podľa ktorého Chávez rozprával Svätému Otcovi o reformných projektoch, ten však zdôraznil predovšetkým to, aby sa vždy zachovala sloboda Svätej stolice pri menovaní biskupov a aby si Katolícka univerzita sv. Ruženy v Lime udržala katolícku identitu.

Jazyková (ne)kultúrnosť je dôležitejšia, ako by sa zdalo

Pastoračná exhortácia venezuelských biskupov o sociálnej situácii v krajine vyprovokovala tvrdú reakciu vlády. Prezident Chávez označil odporcov svojich reforiem za „hlúpe a zvrátené“ osoby a jeho minister vnútra Pedro Carreño sa nechal počuť, že „predstavitelia Cirkvi napriahli ruky k chudobným a tak pohrozili, že sa idú správať ako politická strana“. „Sme zvyknutí na takýto spôsob reči,“ reagoval arcibiskup Roberto Lückert z diecézy Coro. Tieto výroky Cháveza a jeho podporovateľov nie sú to najhoršie, čo zvyknú obyvatelia Venezuely z úst svojich politikov počúvať. Podľa Lusia Badillu hrá jazyk v tomto prípade dôležitejšiu úlohu, ako by sa zdalo...
 
„Jednou z najcitlivejších otázok vo Venezuele je už dlhé roky zmysel pre umiernené používanie jazyka. Existuje tu totiž nielen hmatateľné fyzické násilie, odsúdené ako biskupmi, tak medzinárodnými organizáciami aj samotnou vládou: vraždy, únosy, pranie špinavých peňazí, obchod s drogami... Toto všetko sa zdá byť živené veľmi násilným jazykom, často práve zo strany samotného prezidenta a jeho spolupracovníkov, čo rozosieva nesváry a agresivitu. Jazyk nie je málo, nie je to len forma, je to podstata, a zvlášť v demokracii majú slová váhu a môžu, ako sa hovorí, triafať do živého.“

Podľa venezuelských biskupov sú takými nebezpečnými slovami slogany o „vlasti, socializme a smrti“. Manipulovanie verejnej mienky takýmto slovníkom označili pastieri Cirkvi za neľudské a nekresťanské. „Bez kultúry vzájomnej úcty, tolerancie a prijímania druhého nie je možný národný dialóg,“ napísali biskupi Venezuely v pastoračnej exhortácii. Odsúdili a odmietli v nej agresívny a pohŕdavý jazyk, ako aj netoleranciu, ustavičné spory či diskrimináciu z politických dôvodov. „Nikto, ani prezident republiky, nemá právo útočiť na osoby alebo inštitúcie, ktoré nezdieľajú jeho názor a jeho plány,“ pokračujú biskupi. „Zmierenie, pokoj a solidarita nerušia právo na nesúhlas; právo, ktoré môže viesť aj k letigímnym protestom, ktoré však musia byť vždy pokojné...“
 
Plukovník Chávez neplní sľuby
 
„Situácia vo Venezuele sa stáva čoraz citlivejšou najmä v posledných rokoch – citlivou politicky, spoločensky, z medzinárodného hľadiska – a netýka sa iba Cirkvi, tá je, naopak, na okraji tejto krízy a tejto polemiky. Biskupi si teda len plnia svoju úlohu pastierov a učiteľov, k čomu sa ešte vrátime. Aby som to teraz trochu zasadil do historického rámca: prezident Hugo Chávez je vojakom, plukovníkom venezuelskej armády, ktorý sa už v minulosti usiloval o vojenský prevrat, ale padol, potom sa vrátil, bol amnestovaný, založil vlastnú politickú organizáciu a roku 1999 prvýkrát veľkým náskokom vyhral voľby. Hneď sa pustil do ústavných zmien; ani Venezuela sa vlastne odvtedy nevolá Venezuela, ale Bolivariánska venezuelská republika, čo je prejavom nacionalizmu a Chávezovho obdivu ku kapitánovi Simonovi Bolivarovi, osobnosti juhoamerickej histórie z napoleonských čias. Roku 2000 sa Chávez nechal potvrdiť vo funkcii prezidenta a v decembri 2006 tretíkrát vyhral voľby s vyše 53 percentami hlasov a vyhlásil „nový kvalitatívny skok“ k socializmu 21. storočia. Biskupom spôsobuje starosť práve tento posledný proces zmeny.“
 
Už vo vlaňajšom vyhlásení venezuelskí biskupi konštatovali, že platná ústava z roku 1999 je dobrá ústava, a v najnovšej pastoračnej exhortácii opakujú: „Venezuela potrebuje požehnanie a nie príkoria. Venezuela potrebuje, aby sa uskutočňovala platná ústava a nie aby sa vymýšľala nová. Súčasná ústava je dostatočná na zavedenie spoločenskej, ľudskej, transcendentnej, všetkým prístupnej, solidárnej demokracie.“ To všetko ústava z roku 1999 naozaj sľubuje. Mala podľa nej vzniknúť národná komisia všetkých strán alebo konzultačný mechanizmus v rozličných sektoroch spoločnosti. „Nič z toho sa neuskutočňuje. Naopak, ako možno súdiť z toho, čo o socializme 21. storočia hovorí Chávez a jeho ľudia, tento režim sa bude inšpirovať marxizmom-leninizmom.“

Návrh školského zákona vzbudzuje obavy

Biskupi sú teda veľmi znepokojení spôsobom, akým sa ústavná reforma vo Venezuele presadzuje, ale najmä podstatou, lebo ako naznačujú rozličné prvky tejto reformy – napríklad návrh školského zákona – jeho uskutočňovanie predpokladá autoritársky ústavný systém.
 
„... povedané veľmi eufemisticky. Zákon sa inšpiruje hegemonistickými princípmi a môže viesť k vylúčeniu katolíckeho náboženstva, ale aj náboženskej výchovy iných konfesií zo škôl, ako aj odobrať rodičom právo rozhodovať o budúcnosti a vzdelávaní svojich detí. To sú veľmi znepokojujúce prvky, ktoré na jednej strane odkazujú na metódu, ale týkajú sa predovšetkým obsahu.“

Ako píšu biskupi, nový školský zákon, ktorý je momentálne v druhom čítaní vo venezuelskom parlamente, obsahuje nebezpečnú „požiadavku vnútiť všetkým vzdelávanie s jediným a vopred určeným politickým a ideologickým smerovaním, čo vedie až k vážnemu porušovaniu práv a povinností študentov, rodičov a rodín“. Preto sa predstavitelia miestnej cirkvi rozhodli nemlčať. Ako povedal biskup Roberto Lückert, „ako Cirkev a ako pastieri máme povinnosť hovoriť a robíme to z pohľadu evanjelia a ľudskej osoby. Nerobíme politiku ani nemáme záujem miešať sa do ničoho, čo sa týka záležitostí štátu.“
 
Biskupi postupujú v duchu magistéria Benedikta XVI.

 
„Keď Svätý Otec prišiel do Brazílie otvoriť Piatu generálnu konferenciu biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku, predstavil celú komplexnú situáciu tohto subkontinentu a pomenoval jej slabé miesta: náboženskú slobodu, určité politické systémy s tendenciou obchádzať demokratické pravidlá, ktoré sa v Latinskej Amerike začali upevňovať po dlhých rokoch utrpenia pod autoritárskymi režimami. Cirkev teda zasahuje úplne v zhode s magistériom Benedikta XVI. a na svojej úrovni: nerobí politiku, ale dáva usmernenie jednotlivcom aj spoločnosti vo Venezuele, ktorá je, koniec-koncov, z veľkej väčšiny katolícka.“

Veriaci i neveriaci v tejto skúšanej krajine, prežívajúcej krízový zlom, teda počúvajú závažné biskupské napomenutie: „Nesmieme akceptovať zámer rozdeliť krajinu na dve nezmieriteľné bandy. Rozdiely medzi ideologickými pozíciami, ktoré sú oprávnené a správne v každej demokracii, nesmú viesť do vojnového stavu a netolerancie. Riešenie politických a spoločenských problémov vo Venezuele musí ísť ponad populizmus, ktorý nikdy neberie skutočne do úvahy ich podstatu, ako aj ponad militarizmus, ktorý ukladá hlavnú úlohu v spoločnosti armáde, hoci ona nemá túto kompetenciu. K riešeniu týchto problémov však nevedú ani spôsoby navrhované neoliberalizmom, lebo aj keď dosahujú očividný spoločenský rozvoj, produkujú vylúčenie širokých vrstiev obyvateľstva a vyostrujú nespravodlivosť a vyobcovanie mnohých.“ -te-