Kongregácia pre náuku viery v novom dokumente objasňuje totožnosť Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou

Vatikán (10. júla, RV) – Je Kristovou Cirkvou práve Katolícka cirkev – a prečo? Na stále prítomnú otázku, vyvolávajúcu aj mnohé zmätočné a mylné odpovede, dnes odpovedala Kontregácia pre náuku viery ďalším dokumentom. Nesie názov Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov náuky o Cirkvi a skladá sa z dvoch častí: z jasných a stručných odpovedí na päť otázok a z rozsiahlejšieho komentára. Dokument bol zverejnený dnes napoludnie v talianskom, anglickom, francúzskom, španielskom, nemeckom, portugalskom a poľskom jazyku.

Prvá otázka znie: „Zmenil azda Druhý vatikánsky ekumenický koncil predchádzajúcu náuku o Cirkvi?“ Kongregácia potvrdzuje, že koncil túto náuku ani nechcel zmeniť, ani nezmenil, ale chcel ju iba rozvinúť, prehĺbiť a objasniť, čo napokon jasne potvrdil už Ján XXIII. pri otvorení koncilu, keď povedal: „... koncil... chce odovzdať katolícku náuku čistú a celú, bez oslabovania a zahmlievania.“

Druhú otázku možno označiť za ústrednú. Znie: „Ako sa má chápať tvrdenie, podľa ktorého Kristova Cirkev existuje v Katolíckej cirkvi?“ Práve toto je otázka s rozličnými interpretáciami, nie vždy v súlade s koncilovou náukou o Cirkvi. Kongregácia preto potvrdzuje tvrdenie koncilu, že Kristus založil na zemi jedinú Cirkev a „táto Cirkev (...) existuje v Katolíckej cirkvi, riadenej Petrovým nástupcom a biskupmi v spoločenstve s ním“. Existencia znamená trvalú historickú kontinuitu a prítomnosť všetkých zložiek ustanovených Kristom v Katolíckej cirkvi, v ktorej sa konkrétne nachádza Kristova cirkev na zemi.

Tretia otázka znie: „Prečo sa používa výraz ‚existuje v‛ a nie jednoducho slovesná forma ‚je‛?“ Tento jazykový posun niektorí interpretujú ako radikálnu zmenu v náuke o Cirkvi. V skutočnosti však výraz subsistit in, ktorý potvrdzuje úplnú totožnosť Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou, nemení náuku o Cirkvi. Naopak, jasnejšie vyjadruje, že mimo tohto jadra nie je nejaké cirkevné prázdno, ale nachádzajú sa tam „početné prvky posväcovania a pravdy“, „ktoré ako pravé dary Kristovej Cirkvi pobádajú do všeobecnej jednoty“.

Tieto odpovede nesú teda aj silný ekumenický náboj. Štvrtá otázka preto znie: „Prečo Druhý vatikánsky ekumenický koncil prisudzuje pomenovanie ‚cirkvi‛ východným cirkvám oddeleným od plnej jednoty s Katolíckou cirkvou?“ Dokument objasňuje, že spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, ktorej viditeľnou hlavou je rímsky biskup a nástupca sv. Petra, nie je nejakým vonkajším doplnkom miestnej cirkvi, ale jedným z jej vnútorných určujúcich princípov. Východným kresťanským spoločenstvám síce prislúcha postavenie miestnych cirkví, ale tento vnútorný určujúci princíp im chýba.

Piata otázka znie: „Prečo koncilové texty a následné dokumenty Magistéria neprisudzujú titul ‚Cirkev‛ kresťanským spoločenstvám, ktoré sa zrodili z reformy 16. storočia?“ Dokument vysvetľuje, že tieto spoločenstvá pri svojom vzniku po jeden a pol tisícročí katolíckej tradície nezachovali apoštolskú postupnosť v sviatostnom kňazstve a obrali sa tak o základný určujúci prvok toho, čo znamená byť Cirkvou. Pre neprítomnosť služobného kňazstva neuchovali tieto spoločesntvá ani pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva. Preto nemôžu byť podľa katolíckej náuky nazývané cirkvami v pravom zmysle.

Vo vysvetľujúcom dodatku pre Vatikánsky rozhlas skretár Kongregácie pre náuku viery Angelo Amato SDB zdôraznil tri body: „Predovšetkým je tu kontinuita v náuke tradície – koncilovej aj pokoncilovej. Nová tvár Cirkvi neznamená zlom, ale súlad v čoraz primeranejšom chápaní jej jednoty a jedinečnosti. Po druhé, jediná Kristova Cirkev – napriek rozdeleniam – existuje v dejinách Katolíckej cirkvi. Nie je preto správne myslieť si, že Kristova Cirkev dnes už neexistuje na žiadnom mieste alebo že existuje iba ako ideál či budúce zjednotenie rozličných sesterských cirkví, čo sa očakáva a sľubuje od dialógu. Výrazom subsistit in chcel koncil vyjadriť, že Kristova Cirkev je len jedna a nie je v mnohých podobách: v dejinnej skutočnosti existuje Cirkev ako jeden subjekt. Po tretie, stotožňovanie Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou neznamená, že by mimo Katolíckej cirkvi bolo ‚cirkevné prázdno‛, pretože v oddelených cirkvách a cirkevných spoločenstvách sú prítomné dôležité cirkevné prvky.“

Ako dodal Mons. Amato, Odpovede Kongregácie pre náuku viery prispievajú k posilneniu ekumenického dialógu, ktorý musí okrem otvorenosti obsahovať aj ochranu vlastnej katolíckej identity. Iba tak totiž možno dospieť k jednote všetkých kresťanov v „jednom stáde s jedným pastierom“ a vyliečiť ranu, ktorá dodnes bráni Katolíckej cirkvi v úplnom uskutočnení svojej univerzality v dejinách.

Kongregácia pre náuku viery týmto dokumentom nadväzuje na svoje predchádzajúce ekleziologické publikácie, z ktorých poslednou bolo vyhlásenie Dominus Jesus z roku 2000. Predtým vydala list katolíckym biskupom Communionis notio roku 1992 a vyhlásenie Mysterium Ecclesiae roku 1973. Usiluje sa tak odpovedať na omyly, rozpaky a pochybnosti a zdôrazňovať niektoré vyjadrenia Magistéria, ktoré by mohli byť v teologickej diskusii prehliadané. Týkajú sa koncilových dokumentov, ako je dogmatická koštitúcia Lumen gentium, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio a dekrét o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum. Tie ďalej rozpracovali pápeži Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam z roku 1964 a Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint z roku 1995. -te-