Generálna audiencia: Katechézy Cyrila Jeruzalemského sú aj
dnes vzorom formácie celého človeka
Vatikán (27. júna, RV) – Na dnešnej generálnej audiencii upriamil Svätý Otec
pozornosť na sv. Cyrila Jeruzalemského. V jeho živote sa podľa slov Benedikta XVI.
stretávajú dva rozmery: pastoračná starostlivosť a nie celkom zámerné zapletenie sa
do horúcich sporov, ktoré sužovali východnú Cirkev jeho čias. Cyril sa narodil okolo
roku 315 v Jeruzaleme alebo na okolí a dostal výborné literárne vzdelanie zamerané
na štúdium Biblie. Za kňaza ho vysvätil biskup Maximus, a keď ten zomrel, vysvätil
ho roku 348 za biskupa Akáius, vplyvný metropolita Cézarey v Palestíne, prívrženec
ariánov, ktorý dúfal, že Cyril bude v tomto jeho spojencom. Toho preto podozrievali,
že získal biskupské menovanie pre styky s arianizmom. „V skutočnosti,
Cyril sa veľmi skoro dostal do sporu s Akáiom, a to nielen na vieroučnej pôde, ale
aj na právnej úrovni, lebo bránil autonómiu vlastného biskupstva pred cézarejskou
metropolou. Počas 20 rokov sa trikrát ocitol vo vyhnanstve: prvýkrát roku 357 rozhodnutím
Synody v Jeruzaleme; potom roku 360 Akáiovým pričinením a napokon tretíkrát, najdlhšie
– až 11 rokov –, roku 367 z iniciatívy cisára Valenta spriazneného s ariánmi.
Až roku 378, po cisárovej smrti, mohol Cyril definitívne zaujať miesto na svojom
stolci a znova vniesť medzi veriacich jednotu a pokoj.
V prospech
jeho pravovernosti, spochybňovanej niektorými vtedajšími prameňmi, hovoria iné zdroje,
rovnako staré. Najvierohodnejším spomedzi nich je synodálny list z roku
382, po druhom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v Konštantinopole roku 381 a Cyril
sa na ňom zúčastnil v úlohe kvalifikovaného člena. V tomto liste poslanom rímskemu
pontifikovi východní biskupi oficiálne uznávajú Cyrilovu úplnú pravovernosť, právoplatnosť
jeho biskupského svätenia a záslužnosť jeho pastoračnej služby, ktorú ukončila smrť
roku 387.“
Cyril Jeruzalemský nám zanechal 24 slávnych katechéz, ktoré
predniesol ako biskup okolo roku 350, väčinou v Bazilike sv. hrobu, katechumenom a tzv.
photizomenojom. Uvádza ich Prokatechéza. Prvých päť sa potom týka podmienok
krstu, odvrátenia sa od pohanských zvykov, sviatosti krstu a desiatich vieroučných
právd obsiahnutých v Kréde. Nasledujúcich 13 prestavuje akúsi pokračujúcu katechézu
o Jeruzalemskom symbole v antiariánskom duchu. Z posledných piatich, nazývaných
mystagogické, predkladajú prvé dve komentár ku krstným obradom a posledné tri sa venujú
krizme, Kristovmu telu a krvi a liturgii Eucharistie. Zahŕňajú aj vysvetlenie modlitby
Otče náš, čím sa začína uvedenie do modlitby, ktoré Cyril rozvíja paralelne
s uvedením do troch sviatostí: krstu, birmovania a Eucharistie. „Základné
uvedenie do kresťanskej viery plnilo aj úlohu polemiky s pohanmi, židokresťanmi a manichejcami.
Argumentácia sa zakladala na aktualizácii prísľubov Starého zákona, v jazyku bohatom
na obrazy. Katechéza bola dôležitým momentom začleneným do širokého kontextu celého
života – zvlášť liturgického – v kresťanskom spoločenstve, v ktorého materskom lone
sa uskutočňovalo vedenie budúceho veriaceho, sprevádzané modlitbou a svedectom bratov.
Cyrilove homílie tvria vo svojom celku systematickú katechézu o znovuzrodení
kresťana prostredníctvom krstu. Katechumenovi hovorí: ‚Padol si do siete Cirkvi (porov.
Mt 13, 47). Nechaj sa teda chytiť živý; neutekaj, lebo je to Ježiš,
kto ťa berie na svoju udicu, aby ti dal nie smrť, ale vzkriesenie po smrti. Musíš
teda zomrieť a znovu vstať (porov. Rim 6, 11. 14)... Zomri hriechu a oddnes
ži pre spravodlivosť‛ (Procatechesi).“
Z doktrinálneho hľadiska
komentuje Cyril Jeruzalemský symbol s odkazom na typológiu Písma, na
„symfonický“ vzťah medzi oboma Zákonmi, ústiaci v Kristovi, ústrednom bode
vesmíru. Túto typológiu jasne opísal Augustín z Hyppo, keď napísal, že Starý zákon
je závojom Nového zákona a v Novom zákone sa zjavuje Starý (De
catechizandis rudibus 4, 8). „Morálna katechéza je zakotvená
v hlbokej jednote s vieroučnou katechézou: dogma postupne zostupuje do duší, ktoré
sú tak povzbudzované premieňať pohanské správanie na základe nového
života v Kristovi, krstného daru. ‚Mystagogická‛ katechéza značí napokon vrchol katechézy,
ktorý Cyril už neurčuje katechumenom, ale novokrstencom počas veľkonočného týždňa.
Viedla ich k tomu, aby pod krstnými obradmi veľkonočnej vigílie objavili tajomstvá,
ktoré v nich boli ukryté a teraz sú odhalené. Ožiarení svetlom viery prehĺbenej silou
krstu boli novokrstenci konečne schopní lepšie ich pochopiť v obradoch, ktoré konečne
slávia.“
V prípade krstencov gréckeho pôvodu sa Cyril zvlášť zameriaval
na ich vizuálne schopnosti a usiloval sa ich viesť od rítu k tajomstvu. Využíval pritom
psychologický účinok prekvapenia a zážitku veľonočnej noci. Vo svojej Druhej mystagogickej
katechéze vysvetlil tajomstvo krstu takto: „Trikrát ste boli ponorení do vody
a zakaždým ste sa vynorili, čo symbolizuje tri dni Kristovho pochovania a napodobňuje
tak nášho Spasiteľa, ktorý strávil tri dni a tri noci v lone zeme (porov. Mt
12, 40). Prvým vynorením sa z vody ste oslávili spomienku prvého dňa, ktorý Kristus
strávil v hrobe, ako ste prvým ponorením vyznali prvú noc strávenú v hrobe: ako ten,
kto je v noci, nevidí, a kto je, naopak, vo dni, teší sa zo svetla, tak aj vy. Kým
kedysi ste boli ponorení v noci a nevideli ste nič, keď ste znovu vstali, ocitli ste
sa v plnom dni. Tajomstvo smrti a zrodenia, táto voda spasenia bola pre vás hrobom
i matkou... Pre vás... sa čas na smrť zhoduje s časom na narodenie: v jednom a tom
istom čase sa stali obe udalosti“ (Seconda Catechesi Mistagogica, 4). „Tajomstvo,
ktoré tu treba pochopiť, je Boží plán, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom spásnych
činov Krista v Cirkvi. K mystagogickej dimenzii sa pripája dimenzia symbolov, vyjadrujúcich
duchovný zážitok, ktorý cez ne ‚prepuká‛. Cyrilova katechéza – založená na troch opísaných
zložkách: vieroučnej, morálnej a, napokon, mystagogickej – ústí do globálnej
katechézy v Duchu. Cez mystagogickú dimenziu sa predchádzajúce dve uskutočňujú
a nasmerúvajú na sviatostné slávenie, v ktorom sa uskutočňuje spása celého človeka.
Ide tak napokon o celostnú katechézu, ktorá je – zahŕňajúc telo, dušu i ducha – príznačná
aj pre katechetickú formáciu kresťanov dnes.“ -te-