Generálna audiencia: Sv. Atanáz je stĺpom Cirkvi a vzorom pravovernosti
Vatikán (20. júna, RV) – Svätý Otec dnes na generálnej audiencii pokračoval
v sérii katechéz o cirkevných otcoch. Desiatkam tisícov pútnikov vrátane slovenských
skupín zo Skalice, Štefanova a ďalších obcí predstavil sv. Atanáza z Alexandrie. „Tento
pravý predstaviteľ kresťanskej tradície bol už niekoľko rokov po smrti oslavovaný
ako ‚stĺp cirkvi‛, ako ho nazval veľký teológ a konštantinopolský
biskup Gregor Naziánsky (Discorsi 21, 26), a vždy sa považoval za vzor
pravovernosti, ako na Východe, tak na Západe. Nie náhodou teda Gian Lorenzo Bernini
umiestnil jeho sochu medzi štyroch svätých učiteľov východnej a západnej Cirkvi –
po boku Ambróza, Jána Zlatoústeho a Augustína -, ktorí v nádhernej apside vatikánskej
baziliky obkolesujú katedru sv. Petra.“
Sv. Atanáz bol
podľa slov Benedikta XVI. bezpochyby jedným z najdôležitejších a najváženejších Otcov
prvotnej Cirkvi. Bol však predovšetkkým nadšeným teológom vtelenia Logosu,
Božieho Slova. Práve z tohto dôvodu sa Atanáz stal aj najvýznamnejším a najhorlivejším
protivníkom ariánskej herézy, ktorá podrývala vieru v Krista tým, že spochybňovala
jeho božstvo. Ako konštatoval Benedikt XVI., tento blud je rozličným spôsobom živý
aj dnes. „Atanáz sa narodil pravdepodobne okolo roku 300 v Alexandrii,
a skôr než sa stal diakonom a tajomníkom biskupa egyptskej metropoly Alexandra, dostal
dobré vzdelanie. Ako blízky spolupracovník svojho biskupa sa mladý klerik zúčastnil
spolu s ním na Nicejskom koncile, prvom ekumenického charakteru, ktorý zvolal cisár
Konštatnín v máji 325 v záujme zabezpečenia cirkevnej jednoty. Nicejskí otcovia tak
mohli čeliť rozličným otázkam a najmä ťažkému problému, ktorý vzišiel niekoľko rokov
predtým z kázní alexandrijského kňaza Ariusa.“
Na Ariusove kázne odpovedali
biskupi zhromaždení v Nicei ustanovením vyznania viery, ktoré bolo neskôr doplnené
na Carihradskom koncile a dodnes ostalo v tradícii rozličných kresťanských denominácií
aj v liturgii ako Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V tomto základnom texte
vyjadrujúcom vieru nerozdelenej Cirkvi sa objavuje grécky termín homooúsios,
v latinčine consubstantialis, čo znamená, že Syn je jednej podstaty s Otcom.
Podčiarkuje sa tak jeho plné božstvo ariánmi odmietané. „Keď Alexander
zomrel, stal sa Atanáz roku 328 jeho nástupcom ako biskup Alexandrie a rýchlo prejavil
rozhodné odmietnutie každého kompromisu s ariánskymi náukami odsúdenými Nicejským
koncilom. Jeho húževnatá a miestami aj veľmi tvrdá neústupčivosť voči tým, ktorí sa
stavali proti jeho zvoleniu za biskupa a najmä proti odporcom Nicejského vierovyznania
mu priniesla nezmieriteľné nepriateľstvo ariánov a ich priaznivcov. Tí sa napriek
úspechu Nicejského koncilu krátko po ňom vrátili na scénu a ovládli ju – Arius bol
v tejto situácii dokonca rehabilitovaný – a z politických dôvodov získali podporu
samotného cisára Konštantína a neskôr jeho syna Konstanta II., ktorý ho nahradil
na tróne.“
Ariánska kríza, ktorá sa už zdala byť vyriešená v Nicei, tak
pretrvávala aj v ďalších desaťročiach a priniesla Cirkvi ťažké časy a bolestné rozdelenia.
Biskup Atanáz musel v rokoch 336-366 až päťkrát opustiť svoje mesto a v exile strávil
spolu 17 rokov. Počas svojich nútených neprítomností v Alexandrii však dostal príležitosť
upevňovať a šíriť na Západe – najprv v Trevíri a potom v Ríme – nicejskú vieru a tiež
mníške ideály. Tie čerpal od veľkého egyptského pustovníka Antona, ku ktorého životnému
štýlu mal vždy blízko. Keď sa konečne znova zhostil svojej biskupskej úlohy na alexandrijskom
stolci, venoval sa najmä náboženskému zmiereniu a reorganizácii kresťanských spoločnestiev.
Zomrel roku 373, 2. mája, keď slávime jeho liturgickú spomienku. Najznámejším
doktrinálnym dielom svätého alexandrijského biskupa je traktát O vtelení Slova,
božského Logosu, ktoré sa stalo telom ako sme my pre našu spásu. V tomto diele
sv. Atanáz hovorí, s tvrdením, ktoré sa oprávnene stalo slávnym, že Božie Slovo ‚sa
stalo človekom, aby sme sa my stali Bohom; ukázal sa viditeľne v tele, aby sme mali
ideu neviditeľného Otca, a on sám znášal násilie ľudí, aby sme my zdedili
neporušiteľnosť‛ (54, 3). So svojím zmŕtvychvstaním, vskutku, Pán nechal
zmiznúť smrť, akoby bola ‚slamou v ohni‚ (8,4).“
Svätý Otec spomenul
aj ďalšie diela tohto veľkého otca Cirkvi, ktoré sú zo značnej časti spojené s ariánskou
krízou. Poukázal na štyri listy adresované priateľovi Serapionovi o božstve Ducha
Svätého a tridsať slávnostných listov, ktoré posielal vždy na Nový rok cirkvám a kláštorom
v Egypte na znak jednoty. „Atanáz je, nakoniec, tiež autorom meditatívnych
textov nad žalmami, neskôr veľmi rozšírených, a zvlášť diela, ktoré
tvorí ‚bestseller‛ starovekej kresťanskej literatúry: Život Antona,
teda životopis svätého mnícha Antona, napísaný v krátkom čase po smrti tohto svätca,
keď žil biskup z Alexandrie ako vyhnanec s mníchmi v egyptskej púšti.
Atanáz bol veľkým priateľom veľkého mnícha až natoľko, že mu Anton zanechal
ako svoje dedičstvo jednu z dvoch ovčích koží, ako aj plášť, ktorý mu daroval práve
alexandrijský biskup. Príkladný životopis tejto postavy, vzácnej kresťanskej
tradícii, sa stal rýchlo veľmi známym, preloženým takmer okamžite dvakrát do
latinského jazyka a potom do rôznych východných jazykov, a veľmi sa zaslúžil
o rozšírenie mníšstva na Východe i Západe. Inak, čítanie tohto textu sa v Trevíre
stalo centrom zanieteného rozprávania o obrátení dvoch úradníkov ríše, ktoré umiestnil
sv. Augustín do svojich Vyznaní (VIII, 6, 15) ako úvod pre svoje vlastné obrátenie.
Jednako,
ten istý Atanáz ukazuje, že má jasné vedomie o vplyve, ktorý mohla mať na kresťanský
ľud príkladná postava Antona. V závere tohto diela píše: „Kiež by bolo všade známe,
všetkými obdivované a očakávané, aj tými, ktorí ho nevideli; je znamením jeho cnosti
a jeho duše ako božej priateľky. Vskutku, nie pre písomnosti, nie pre svetskú múdrosť
ani pre nejakú schopnosť je Anton známy, ale iba kvôli svojej zbožnosti. A nikto by
nemohol poprieť, že to je Boží dar. Ako by sa potom hovorilo v Španielsku
a Gálii, v Ríme a Afrike o tomto človeku, ktorý žil v ústraní medzi horami, ak by
nebol poznal všade samého Boha, ako on robí s mnohými, ktorí mu patria,
a ako oznámil Antonovi už od začiatku? A tiež ak títo pôsobia v tajnosti a chcú zostať
skrytí, Pán ich ukáže všetkým ako lampu, pretože koľkí počujú hovoriť o nich, vedia,
že je možné nasledovať prikázania, a získavajú odvahu prechádzať cestou
cností“ (Život Antona 93,5-6).
Áno, bratia a sestry! Máme toľko dôvodov
na vďačnosť za sv. Atanáza. Jeho život, ako život sv.
Antona a bezpočetných iných svätých, nám ukazuje že ‚kto ide k Bohu,
nevzdiaľuje sa od ľudí, ale sa, naopak, vracia k nim naozaj blízko‛ (Deus
Caritas est, 42)“
V pozdravoch po katechéze sa Svätý Otec prihovoril
aj pútnikom zo Slovenska: „S láskou vítam pútnikov z farností Skalica a Štefanov.
Bratia a sestry, modlite sa za vašich novokňazov, vysvätenych v tomto mesiaci,
aby verne hlásali evanjelium a slávili Božie tajomstvá. Ochotne žehnám vás aj všetkých
novokňazov. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Na záver stretnutia
s veriacimi na Námestí sv. Petra adresoval Svätý Otec všetkým apel spojený s dnešným
Svetovým dňom utečencov. Vyhlásila ho Organizácia Spojených národov, aby „neslabla
vo verejnej mienke pozornosť voči tým, ktorí boli nútení utiecť zo svojich krajín
pre skutočné životné nebezpenstvá“. „Prijať utečencov a ponúknuť
im pohostinnosť je pre všetkých povinným gestom ľudskej solidarity,
aby sa necítili izolovaní pre netoleranciu a nezáujem. Pre kresťanov je to
navyše konkrétny spôsob prejavovania evanjeliovej lásky. Zo srdca túžim, aby bol týmto
našim bratom a sestrám, tvrdo skúšaným utrpením, zaručený azyl a uznanie práv,
a vyzývam zodpovedných za štáty, aby ponúkli ochranu tým, ktorí sa nachádzajú v takých
chúlostivých situáciách a potrebujú pomoc.“ -te-, -rs-