Generálna audiencia: Sv. Atanáz je stĺpom Cirkvi a vzorom pravovernosti

Vatikán (20. júna, RV) – Svätý Otec dnes na generálnej audiencii pokračoval v sérii katechéz o cirkevných otcoch. Desiatkam tisícov pútnikov vrátane slovenských skupín zo Skalice, Štefanova a ďalších obcí predstavil sv. Atanáza z Alexandrie.
 
„Tento pravý predstaviteľ kresťanskej tradície bol už niekoľko rokov po smrti oslavovaný ako ‚stĺp cirkvi‛, ako ho nazval veľký teológ a konštantinopolský biskup Gregor Naziánsky (Discorsi 21, 26), a vždy sa považoval za vzor pravovernosti, ako na Východe, tak na Západe. Nie náhodou teda Gian Lorenzo Bernini umiestnil jeho sochu medzi štyroch svätých učiteľov východnej a západnej Cirkvi – po boku Ambróza, Jána Zlatoústeho a Augustína -, ktorí v nádhernej apside vatikánskej baziliky obkolesujú katedru sv. Petra.“

 
Sv. Atanáz bol podľa slov Benedikta XVI. bezpochyby jedným z najdôležitejších a najváženejších Otcov prvotnej Cirkvi. Bol však predovšetkkým nadšeným teológom vtelenia Logosu, Božieho Slova. Práve z tohto dôvodu sa Atanáz stal aj najvýznamnejším a najhorlivejším protivníkom ariánskej herézy, ktorá podrývala vieru v Krista tým, že spochybňovala jeho božstvo. Ako konštatoval Benedikt XVI., tento blud je rozličným spôsobom živý aj dnes.
 
„Atanáz sa narodil pravdepodobne okolo roku 300 v Alexandrii, a skôr než sa stal diakonom a tajomníkom biskupa egyptskej metropoly Alexandra, dostal dobré vzdelanie. Ako blízky spolupracovník svojho biskupa sa mladý klerik zúčastnil spolu s ním na Nicejskom koncile, prvom ekumenického charakteru, ktorý zvolal cisár Konštatnín v máji 325 v záujme zabezpečenia cirkevnej jednoty. Nicejskí otcovia tak mohli čeliť rozličným otázkam a najmä ťažkému problému, ktorý vzišiel niekoľko rokov predtým z kázní alexandrijského kňaza Ariusa.“

Na Ariusove kázne odpovedali biskupi zhromaždení v Nicei ustanovením vyznania viery, ktoré bolo neskôr doplnené na Carihradskom koncile a dodnes ostalo v tradícii rozličných kresťanských denominácií aj v liturgii ako Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V tomto základnom texte vyjadrujúcom vieru nerozdelenej Cirkvi sa objavuje grécky termín homooúsios, v latinčine consubstantialis, čo znamená, že Syn je jednej podstaty s Otcom. Podčiarkuje sa tak jeho plné božstvo ariánmi odmietané.
 
„Keď Alexander zomrel, stal sa Atanáz roku 328 jeho nástupcom ako biskup Alexandrie a rýchlo prejavil rozhodné odmietnutie každého kompromisu s ariánskymi náukami odsúdenými Nicejským koncilom. Jeho húževnatá a miestami aj veľmi tvrdá neústupčivosť voči tým, ktorí sa stavali proti jeho zvoleniu za biskupa a najmä proti odporcom Nicejského vierovyznania mu priniesla nezmieriteľné nepriateľstvo ariánov a ich priaznivcov. Tí sa napriek úspechu Nicejského koncilu krátko po ňom vrátili na scénu a ovládli ju – Arius bol v tejto situácii dokonca rehabilitovaný – a z politických dôvodov získali podporu samotného cisára Konštantína a neskôr jeho syna Konstanta II., ktorý ho nahradil na tróne.“

Ariánska kríza, ktorá sa už zdala byť vyriešená v Nicei, tak pretrvávala aj v ďalších desaťročiach a priniesla Cirkvi ťažké časy a bolestné rozdelenia. Biskup Atanáz musel v rokoch 336-366 až päťkrát opustiť svoje mesto a v exile strávil spolu 17 rokov. Počas svojich nútených neprítomností v Alexandrii však dostal príležitosť upevňovať a šíriť na Západe – najprv v Trevíri a potom v Ríme – nicejskú vieru a tiež mníške ideály. Tie čerpal od veľkého egyptského pustovníka Antona, ku ktorého životnému štýlu mal vždy blízko. Keď sa konečne znova zhostil svojej biskupskej úlohy na alexandrijskom stolci, venoval sa najmä náboženskému zmiereniu a reorganizácii kresťanských spoločnestiev. Zomrel roku 373, 2. mája, keď slávime jeho liturgickú spomienku.
 
Najznámejším doktrinálnym dielom svätého alexandrijského biskupa je traktát O vtelení Slova, božského Logosu, ktoré sa stalo telom ako sme my pre našu spásu. V tomto diele sv. Atanáz hovorí, s tvrdením, ktoré sa oprávnene stalo slávnym, že Božie Slovo ‚sa stalo človekom, aby sme sa my stali Bohom; ukázal sa viditeľne v tele, aby sme mali ideu neviditeľného Otca, a on sám znášal násilie ľudí, aby sme my zdedili neporušiteľnosť‛ (54, 3). So svojím zmŕtvychvstaním, vskutku, Pán nechal zmiznúť smrť, akoby bola ‚slamou v ohni‚ (8,4).“

Svätý Otec spomenul aj ďalšie diela tohto veľkého otca Cirkvi, ktoré sú zo značnej časti spojené s ariánskou krízou. Poukázal na štyri listy adresované priateľovi Serapionovi o božstve Ducha Svätého a tridsať slávnostných listov, ktoré posielal vždy na Nový rok cirkvám a kláštorom v Egypte na znak jednoty.
 
„Atanáz je, nakoniec, tiež autorom meditatívnych textov nad žalmami, neskôr veľmi rozšírených, a zvlášť diela, ktoré tvorí ‚bestseller‛ starovekej kresťanskej literatúry: Život Antona, teda životopis svätého mnícha Antona, napísaný v krátkom čase po smrti tohto svätca, keď žil biskup z Alexandrie ako vyhnanec s mníchmi v egyptskej púšti. Atanáz bol veľkým priateľom veľkého mnícha až natoľko, že mu Anton zanechal ako svoje dedičstvo jednu z dvoch ovčích koží, ako aj plášť, ktorý mu daroval práve alexandrijský biskup. Príkladný životopis tejto postavy, vzácnej kresťanskej tradícii, sa stal rýchlo veľmi známym, preloženým takmer okamžite dvakrát do latinského jazyka a potom do rôznych východných jazykov, a veľmi sa zaslúžil o rozšírenie mníšstva na Východe i Západe. Inak, čítanie tohto textu sa v Trevíre stalo centrom zanieteného rozprávania o obrátení dvoch úradníkov ríše, ktoré umiestnil sv. Augustín do svojich Vyznaní (VIII, 6, 15) ako úvod pre svoje vlastné obrátenie.

Jednako, ten istý Atanáz ukazuje, že má jasné vedomie o vplyve, ktorý mohla mať na kresťanský ľud príkladná postava Antona. V závere tohto diela píše: „Kiež by bolo všade známe, všetkými obdivované a očakávané, aj tými, ktorí ho nevideli; je znamením jeho cnosti a jeho duše ako božej priateľky. Vskutku, nie pre písomnosti, nie pre svetskú múdrosť ani pre nejakú schopnosť je Anton známy, ale iba kvôli svojej zbožnosti. A nikto by nemohol poprieť, že to je Boží dar. Ako by sa potom hovorilo v Španielsku a Gálii, v Ríme a Afrike o tomto človeku, ktorý žil v ústraní medzi horami, ak by nebol poznal všade samého Boha, ako on robí s mnohými, ktorí mu patria, a ako oznámil Antonovi už od začiatku? A tiež ak títo pôsobia v tajnosti a chcú zostať skrytí, Pán ich ukáže všetkým ako lampu, pretože koľkí počujú hovoriť o nich, vedia, že je možné nasledovať prikázania, a získavajú odvahu prechádzať cestou cností“ (Život Antona 93,5-6).

Áno, bratia a sestry! Máme toľko dôvodov na vďačnosť za sv. Atanáza. Jeho život, ako život sv. Antona a bezpočetných iných svätých, nám ukazuje že ‚kto ide k Bohu, nevzdiaľuje sa od ľudí, ale sa, naopak, vracia k nim naozaj blízko‛ (Deus Caritas est, 42)“

V pozdravoch po katechéze sa Svätý Otec prihovoril aj pútnikom zo Slovenska: „S láskou vítam pútnikov z farností Skalica a Štefanov. Bratia a sestry, modlite sa za vašich novokňazov, vysvätenych v tomto mesiaci, aby verne hlásali evanjelium a slávili Božie tajomstvá. Ochotne žehnám vás aj všetkých novokňazov. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Na záver stretnutia s veriacimi na Námestí sv. Petra adresoval Svätý Otec všetkým apel spojený s dnešným Svetovým dňom utečencov. Vyhlásila ho Organizácia Spojených národov, aby „neslabla vo verejnej mienke pozornosť voči tým, ktorí boli nútení utiecť zo svojich krajín pre skutočné životné nebezpenstvá“.
 
„Prijať utečencov a ponúknuť im pohostinnosť je pre všetkých povinným gestom ľudskej solidarity, aby sa necítili izolovaní pre netoleranciu a nezáujem. Pre kresťanov je to navyše konkrétny spôsob prejavovania evanjeliovej lásky. Zo srdca túžim, aby bol týmto našim bratom a sestrám, tvrdo skúšaným utrpením, zaručený azyl a uznanie práv, a vyzývam zodpovedných za štáty, aby ponúkli ochranu tým, ktorí sa nachádzajú v takých chúlostivých situáciách a potrebujú pomoc.“ -te-, -rs-