Benedikt XVI. v Assisi: Františkovo obrátenie nás povzbudzuje dať sa do služby Kráľovi

Assisi (18. júna, RV) – Kto by nepoznal Františka z Assisi a jeho príbeh? Chudáčik z Assisi, ktorý opravoval v 11. storočí Boží dom – Cirkev – sa obrátil presne pred 800 rokmi. Včera to spolu s františkánskou komunitou a s veriacimi diecézy Assisi-Nocera Umbra-Gualdo Tadino oslávil pápež Benedikt XVI., už 17 pápež, ktorý navštívil mestečko pokoja.
 
”Rozhodnutie sláviť toto stretnutie v Assisi mi napomenulo samotné svedectvo Františka ako muža pokoja, na ktorého hľadia so sympatiou mnohí, aj z iných kultúrnych a náboženských pozícií. Zároveň svetlo Chudáčika nad touto iniciatívou zaručovalo kresťanskú pravosť, pretože jeho život a jeho posolstvo sa tak viditeľne opierajú o rozhodnutie sa pre Krista, že apriori odpudzujú akékoľvek pokušenie k náboženskej ľahostajnosti. Duch Assisi, ktorý sa pri tejto príležitosti naďalej šíri do sveta, protirečí duchu násilia a zneužívania náboženstva ako zámienky na násilie. Assisi nám hovorí, že vernosť vlastnému náboženskému presvedčeniu, vernosť predovšetkým ukrižovanému a vzkriesenému Kristovi sa nevyjadruje násilím a netoleranciou, ale úprimnou úctou voči druhému, dialógom, apelom na slobodu a na rozum v úsilí o pokoj a zmierenie.”

Toľko slová Svätého Otca v homílii na prvom stretnutí s veriacimi, ktoré sa konalo na námestí pred Bazilikou sv. Františka počas dopoludňajšej svätej omše. Predtým Benedikt XVI. navštívil blízke Rivotorto, kam ho priviezol vrtuľník. Jeho prvé kroky v Assisi viedli do Baziliky sv. Kláry, kde sa pomodlil pred originálnym krížom, z ktorého Kristus prehovoril k Františkovi. “Aj ja som uprel svoje oči do Ježišových,” povedal potom večer Svätý Otec mladým. Potom sa pomodlil pri hrobe sv. Františka.

Veriacim na námestí hovoril o obrátení, pričom pripomenul tri veľké postavy z dejín spásy: kráľa Dávida, sv. Františka a sv. apoštola Pavla. Najprv pripomenul dramatické napätie v rozhovore Dávida s prorokom Nátanom po hriechu s Betsabé. Postava Dávida je podľa neho “obrazom historickej i náboženskej veľkosti zároveň”, takže o to kontrastnejšie sa javí “podlosť, do ktorej upadol”.
 
“Je to niečo, nad čím sa zachvejeme: ako môže niekto vyvolený Bohom padnúť tak nízko? Človek je vskutku veľkosťou i biedou: je veľkosťou, lebo nesie v sebe Boží obraz a je objektom jeho lásky; je biedou, lebo môže zneužiť svoju slobodu, ktorej používanie je veľkým privilégiom a môže sa skončiť až zneužitím proti vlastnému Stvoriteľovi. Boží rozsudok, vyslovený Nátanom nad Dávidom, odhaľuje intímne zákutia svedomia, kde nič neplatia armády, moc, verejná mienka, ale kde sme sami s Bohom. ‚Ty si ten človek‛: to je slovo, ktoré tvrdo pripomína Dávidovi jeho zodpovednosť. Hlboko zasiahnutý týmto slovom vstupuje kráľ do úprimného pokánia a otvára sa daru milosrdenstva. Hľa, cesta obrátenia.”

Božie milosrdenstvo sa nedáva zahanbiť vo vynaliezavosti a štedrosti. Hovorilo o tom aj nedeľné evanjelium o hriešnici, ktorá sa rozhodla pre škandalózny čin: vošla k váženému farizejovi, priblížila sa k Ježišovým nohám, máčala mu ich slzami, utierala vlasmi a mazala olejom.
 
“Na objasnenie treba poznamenať, že Ježišovo milosrdenstvo sa neprejavuje odsúvaním morálneho zákona do zátvoriek. Pre Ježiša je dobro dobrom a zlo zlom. Milosrdenstvo nemení znaky hriechu, ale spaľuje ho v ohni lásky. Tento očistný a ozdravný účinok sa uskutočňuje, ak sa v človeku nájde odpoveď na lásku, ktorá predpokladá poznanie Božieho zákona, úprimné pokánie, predsavzatie nového života. Hriešnici z evanjelia sa veľa odpustilo, lebo veľa milovala. V Kristovi Boh prichádza, aby nám daroval lásku a aby lásku od nás žiadal.”

K mladému Františkovi prišiel, po 25 rokoch “priemerného a zasneného života poznačeného vyhľadávaním svetských úspechov a radovánok”. “On sa otvoril Božej milosti, vstúpil do seba a postupne uznal Krista za ideál svojho života.” Ako ďalej povedal Svätý Otec pri včerajšej modlitbe Anjel Pána, František tak dokázal prežívať vzťahy s druhými s miernosťou a pokorou, ktoré ho urobili svedkom pokoja. Preto sa dnes jeho mesto volá aj mestom pokoja a Benedikt XVI. po modlitbe Anjel Pána vyslal do sveta “naliehavú výzvu na ukončenie všetkých vojenských konfliktov”. Sv. Františka poprosil o orodovanie za to, “aby tí, ktorí zastávajú zodpovedné úlohy, boli naplnení vášnivou láskou za pokoj a silnou vôľou ho dosiahnuť, pričom by na to využili vhodné podmienky”.
 
Benedikt XVI. sa stal už 17. pápežom putujúcim do Assisi. Rímski biskupi tam vykonali spolu 38 pútí, z toho najviac – po šesť – Inocent IV., ktorý sa zúčastnil aj na pohrebe sv. Kláry, a Ján Pavol II. Väčšinou to boli krátke návštevy, veď Assisi je od Ríma vzdialené iba dve hodiny cesty autom, ale niekotrí pápeži strávili v meste pokoja celé týždne, ba mesiace. Benedikt XVI. sa na tomto mieste chcel stretnúť aj s kňazmi a rehoľníkmi. V prejave k nim načrel aj do osobnej sféry a spontánne ho rozšíril o odbočku do študentských čias:

“Už ako študent a potom počas prípravy na vyučovanie som študoval sv. Bonaventúru a popri tom aj sv. Františka. Duchovne som putoval do Assisi dávno predtým, ako som tam prišiel aj fyzicky.”

Túto púť nazval Benedikt XVI. “dlhou púťou svojho života” a za začiatok púte každého obrátenia označil krst. “Je dôležité, aby sme vo svojom živote aj v pastoračnej štruktúre živšie vnímali krstnú dimenziu svojej svätosti,” vyhlásil Svätý Otec a pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II. z apoštolského listu Nuovo millennio ineunte, kde píše: Pýtať sa katechumena “Žiadaš si krst?” znamená zároveň sa ho pýtať “Chceš sa stať svätým?”.
 
“Kresťania našich čias sa čoraz častejšie ocitajú pred snahou prijať Krista ochudobneného, obdivovaného v jeho výnimočnej ľudskosti, ale odmietaného v hlbokom tajomstvev jeho božstva. Aj František podstúpil ten istý druh zmätenia, keď sa dal vtiahnuť do hry ako svedok hodnôt, ktoré sú síce dôležité, súčasná kultúra ich oceňuje, ale zabúda sa pritom, že základná voľba, takpovediac srdce jeho života, je voľba Krista.”

Kňazov a rehoľníkov Svätý Otec vyzval do “koordinovanejšej a účinnejšej pastorácie”. Varoval ich pred životom na “vlastných ostrovoch. Naopak, majú sa s presvedčením a veľkodušnosťou oddať službe podľa pastoračného plánu svojho biskupa.
 
“V ňom sa spájajú veľké budúce potreby spoločenstva, lásky a poslania, pričom sa podčiarkuje, že práve ony vnárajú korene do pravého obrátenia sa ku Kristovi. Lectio divina, ústredné miesto Eucharistie, liturgia hodín a eucharistická adorácia, rozjímanie nad tajomstvami Krista v mariánskej perspektíve ruženca zaisťujú túto atmosféru a toto duchovné napätie, bez ktorého by všetkým pastoračným námahám, bratskému životu i samotnému úsiliu v prospech chudobných hrozilo stroskotanie na našej krehkosti a na našej únave. Odvahu, drahí moji!”

Benedikt XVI. kňazov a rehoľníkov ubezpečil, že Pán “nenechá povolania v nedostatku, ak budeme o ne vytrvalo prosiť v modlitbe a ak sa budeme spoločne snažiť nájsť ich a starať sa on ne v pastorácii mládeže bohatej na zanietenie a vynachádzavosť, schopnej ukázať krásu kňazskej služby”. V následnom večernom stretnutí s mládežou na námestíčku pred Bazilikou Panny Márie Anjelskej potom Svätý Otec hovoril o povolaní priamo mladým.
 
“Láska sv. Františka ku kňazom je pozvaním odhaliť krásu tohto povolania. Ona dáva Božiemu ľudu život. Drahí mladí, obklopujte láskou a vďačnosťou svojich kňazov. Ak má Pán zavolať kohokoľvek z vás do tejto veľkej služby, prípadne do nejakej formy zasväteného života, neváhajte povedať mu svoje áno. Nie je to jednoduché, ale je krásne byť Pánovými služobníkmi, je krásne stravovať život pre neho!”

Stretnutie s mladými označil Benedikt XVI. za “vrchol svojej cesty do Assisi”. “Ste mojou radosťou, drahí mladí, tak ako ste ňou boli pre Jána Pavla II.,” povedal početnému zástupu na námestí pred bazilikou. Svoj prejav raz prerušil a vyhlásil, že by nebolo dobré, keby celú hodinu rozprával sám, a vyžiadal si od mladých jednu z ich piesní. Potom im znova hovoril o Františkovom zaľúbení sa do Krista, čo mu dokonca dovolilo zaľúbiť sa aj do malomocných, ktorí mu boli predtým odporní.
 
“Je zaujímavé všimnúť si, ako Pán priviedol Františka na svoju cestu, z cesty sebarealizácie na cestu ambície svätosti naprojektovanú v nekonečne: Kto ti môže byť užitočnejší: pán alebo sluha?, znela otázka, ktorú počul zaznievať vo svojom srdci. Prečo sa teda uspokojiť so závislosťou na ľuďoch, keď je tu Boh, pripravený prijať ťa do svojho domu, do svojej kráľovskej služby?” -te-