Generálna audiencia: Euzébiov historický kristocentrizmus nás vyzýva zanechať vo svojom živote stopu Božej lásky

Vatikán (13. júna, RV) – Dnešná generálna audiencia bola pre nás Slovákov osobitne významná: zúčastnili sa na nej všetci naši biskupi prítomní v Ríme na návšteve Ad Limina Apostolorum a viacerí pútnici, ktorí ich na tejto ceste sprevádzajú. Spolu s ostatnými veriacimi si na Námestí sv. Petra vypočuli katechézu, ktorú dnes Benedikt XVI. venoval v rámci seriálu o cirkevných otcoch a teológoch prvých kresťanských storočí Euzébiovi z Cézarey.
 
„Drahí bratia a sestry, v dejinách antického kresťanstva je dôležitou odlišnosť medzi prvými tromi storočiami a tými, ktoré nasledovali po prvom ekumenickom koncile v Nicei roku 325. Ako určité spojivo medzi týmito dvoma obdobiami stojí tzv. konštantínsky obrat a pokoj Cirkvi, ako aj postava Euzébia, biskupa v palestínskej Cézarei. On bol najspôsobilejším predstaviteľom kresťanskej kultúry svojich čias vo veľmi rôznych oblastiach, od teológie po exegézu, od histórie po vzdelanosť. Euzébius je známy predovšetkým ako prvý historik kresťanstva, ale bol aj najväčším jazykovedcom antickej Cirkvi.“

Euzébius sa narodil pravdepodobne okolo roku 260 v Cézarei, kde Origenes niekoľko desaťročí predtým ako utečenec pred prenasledovaním založil školu a obrovskú knižnicu. Práve jej knihy neskôr formovali mladého Euzébia. Roku 325 sa stal ako cézarejský biskup vodcovskou postavou Nicejského koncilu. Podpísal jeho Krédo, ako aj potvrdenie plného božstva Božieho Syna, definovaného ako „tá istá podstata s Otcom“ (homooúsios tõ Patrí). To isté Krédo dnes odriekame na nedeľných svätých omšiach. Euzébius bol tiež úrimným obdivovateľom cisára Konštantína a pri príležitosti 20. aj 30. výročia jeho korunovácie predniesol verejné chváloreči. Zomrel dva alebo tri roky po jeho smrti roku 337.
 
„Ako neúnavný vedec si Euzébius vo svojich početných dielach zaumienil venovať sa trom kresťanským storočiam, trom storočiam prežitým v prenasledovaní, čerpajúc vo veľkom z kresťanských i pohanských zdrojov zachovaných predovšetkým v obrovskej knižnici v Cézarei. A tak – napriek objektívnej dôležitosti jeho apologetických, exegetických a doktrinálnych diel – ostáva jeho nehynúca povesť spojená predovšetkým s desiatimi knihami jeho Cirkevných dejín. Je prvým, kto napísal dejiny Cirkvi, ktoré nám ostávajú najmä vďaka Euzébiovým prameňom navždy k dispozícii. Svojimi Dejinami nepochybne zachránil pred zabudnutím početné udalosti, osobnosti a literárne diela antickej Cirkvi. Ide teda o primárny zdroj spoznávania prvých kresťanských storočí.“

Šturktúru svojho diela a svoj zámer s ním vysvetľuje sám Euzébius v úvode prvej knihy. Píše, že sa rozhodol spísať činy svätých apoštolov počnúc činmi nášho Spasiteľa. Sľúbil, že sa bude venovať váženým správcom najlepších diecéz, ale aj tým, ktorí sa v prílišnej túžbe po novotách stali šíriteľmi falošných náuk a ako „krutí vlci bezcitne ničili Kristovo stádo“. Chcel tiež zmapovať pohanský boj proti Božiemu slovu a činy veľkých mužov, ktorí na jeho obranu podstúpili muky a vyliali krv. Napokon malo dielo, podľa Euzébiových slov, priniesť „svedectvo o milosrdenstve a dobrotivosti nášho Spasiteľa voči všetkým“.
 
„Eusébius tak zahrnul rozličné oblasti: apoštolskú postupnosť ako os Cirkvi, šírenie dobrej zvesti, omyly, prenasledovania zo strany pohanov aj veľké svedectvá, ktoré sú svetlom týchto Dejín. V tom všetkom sa podľa neho ukazuje Spasiteľovo milosrdenstvo a dobrotivosť. Euzébius tak uvádza cirkevnú historiografiu, pričom svoje rozprávanie potiahol až do roku 324, keď bol Konštantín po porážke Licinia vyhlásený za jediného rímskeho imperátora. Bol to rok predchádzajúci veľkému Nicejskému koncilu, ktorý mal ponúknuť zhrnutie toho, čo sa Cirkev – doktrinálne, morálne a tiež právne – počas týchto 300 rokov naučila.“

Benedikt XVI. zdôraznil, že Euzébius na malom priestore niekoľkých riadkov až trikrát opakuje kristologický titul Spasiteľ a jednoznačne odkazuje na jeho milosrdenstvo a jeho dobrotivosť. Z toho môžeme odvodiť základnú perspektívu euzebiánskej historiografie: jeho dejiny sú kristocentrické a postupne sa v nich odhaľuje Božia láska k ľuďom.
 
„Euzébius s opravdivým úžasom poznamenáva, že ‚medzi všetkými ľuďmi celého sveta jedine Ježiš je nazývaný, vyznávaný a uznávaný ako Kristus (čiže Mesiáš a Spasiteľ sveta), ktorého pod týmto menom spomínajú ako Gréci, tak pohania a ktorého si ešte aj dnes učeníci roztrúsení po svete uctievajú ako kráľa, obdivujú ho viac než nejakého proroka a oslavujú ho ako pravého a jediného Božieho kňaza; a nad toto všetko, nakoľko už predtým existujúci Boží Logos bol vyvolaný z bytia pred všetkými časmi, dostal od Otca vážnosť hodnú úctievania a klaňali sa mu ako Bohu. No najzvláštnejšie zo všetkého je, že my, ktorí sme mu zasvätení, ho neoslavujeme iba hlasom a zvukom slov, ale celou silou duše, takže kladieme pred svoj vlastný život svedectvo, ktoré on učinil‛ (1, 3, 19-20). Euzébius tak vyzdvihuje na prvé miesto ďalšiu nemennú charakteristiku antickej kresťanskej historiografie: ‚morálny zámer‛, ktorému patrí vo výklade ústredné postavenie. Historická analýza sa už viac nekončí v samej sebe; nerobí sa iba na poznanie minulosti; namiesto toho sa rozhodne sústredí na konverziu, na autentické svedectvo kresťanského života zo strany veriacich. Je sprievodkyňou pre nás samých.“

Euzébius sa tak so živým záujmom obracia na kresťanov všetkých čias s otázkou, nakoľko sa približujú dejinným udalostiam, zvlášť v Cirkvi. Aj nás sa pýta: Aký je náš postoj k dianiu v Cirkvi? Ide o postoj toho, kto sa oň zaujíma iba zo zvedavosti, prípadne vyhľadáva senzácie a škandály za každú cenu? Alebo ide o postoj plný lásky, otvorený tajomstvu, postoj toho, kto dokáže – vďaka viere – vystopovať v dejinách Cirkvi znamenia Božej lásky a jeho veľké spásne diela? Ak je náš prístup takýto, nemôžeme sa necítiť vyzvaní na dôslednejšiu a veľkodušnejšiu odpoveď, na kresťanskejšie svedectvo života, aby sme zanechali znaky Božej lásky aj v budúcich generáciách.
 
„‚V dejinách sa skrýva tajomstvo,‛ neprestával opakovať vynikajúci odborník na cirkevných otcov, akým bol kardinál Jean Daniélou. ‚V dejinách je ukrytý obsah... Tajomstvo spočíva v Božích dielach, ktoré predstavujú v čase pravú skutočnosť, skrytú za tým, čo je zjavné... Ale Boh tieto dejiny, ktoré uskutočňuje pre človeka, neuskutočňuje bez neho. Zastaviť sa iba pri kontemplácii veľkých Božích vecí by znamenalo vidieť iba jednu stránku vecí. Pred nimi stojí odpoveď ľudí‛ (Saggio sul mistero della storia, ed. it., Brescia 1963, s. 182). Zo vzdialenosti toľkých storočí Euzébius z Cézarei aj dnes pozýva veriacich, pozýva nás, žasnúť, kontemplovať v dejinách veľké Božie diela na spásu človeka. A s rovnakou energiou nás pozýva do životnej konverzie. Vskutku, pred Bohom, ktorý nás tak miloval, nemôžeme ostať nedotknutí. Láska naliehavo žiada, aby sa celý život orientoval na napodobňovanie Milovaného. Urobme teda všetko pre to, aby sme vo svojom živote zanechali jasnú stopu Božej lásky.“

 
V pozdravoch po katechéze sa Svätý Otec prihovoril aj pútnikom zo Slovenska: „S láskou vítam pútnikov zo Slovenska, ktorí sprevádzajú svojich biskupov pri ich návšteve Ad Limina Apostolorum, osobitne pútnikov z Bratislavy, Obišoviec a Veľkej Lodiny, diakonov z Košíc, Komorný orchester konzervatória z Bratislavy, kňazov, zasvätené osoby i všetkých veriacich. Vaša návšteva Ríma nech posilní povedomie príslušnosti k univerzálnej Cirkvi. Všetkých vás zo srdca žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ -te-