Vatikán (1.
júna, RV) - V nedeľnom príhovore pred modlitbou Raduj sa nebies kráľovná, Svätý Otec
upriamil svoju pozornosť na slávnosť Turíc a nato, čo možno vypozorovať z tejto spásonosnej
udalosti vzhľadom na Cirkev, keď povedal: „slávime dnes veľký sviatok Turíc, ktorého
liturgia nás pozýva k opätovnému prežitiu narodenia Cirkvi, ako o tom píše svätý Lukáš
v Skutkoch apoštolov (2, 1 – 13). 50 dní po Veľkej noci, Duch Svätý zostúpil na spoločenstvo
učeníkov, ktorí „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ spolu s „Ježišovou matkou
Máriou“ a dvanástimi apoštolmi (por. Sk 1, 14, 2,1). Môžeme teda povedať, že Cirkev
datuje svoj slávnostný zrod spolu so zoslaním Ducha Svätého. V tejto výnimočnej udalosti
nachádzame podstatné a určujúce aspekty Cirkvi. Cirkev je jedna ako spoločenstvo,
ktoré je „jednomyseľne“ zhromaždené na Turíce a má „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk
4,32). Cirkev je svätá nie pre vlastné zásluhy, ale preto, lebo je oživovaná Duchom
Svätým, upriamuje svoj zrak na Krista, aby sa stala podobná jemu a jeho láske. Cirkev
je katolícka, pretože Evanjelium je určené pre všetky národy a preto už od začiatku
Duch Svätý spôsobuje, že hovorí všetkými jazykmi. Cirkev je apoštolská, pretože je
budovaná na základe apoštolov a verne chráni ich učenie prostredníctvom neprerušenej
reťaze biskupského nástupníctva. Okrem tohto
je Cirkev vo svojej prirodzenosti misionárska a od dňa Turíc, Duch Svätý ju neprestáva
pohýnať na cestách svetom, až do ďalekých jeho končín a do konca čias. Táto skutočnosť,
ktorú môžeme spoznávať v každej epoche, je už akoby anticipovaná v Skutkoch apoštolov,
kde sa opisuje prechod od ohlasovania Evanjelia Hebrejom k pohanom, od Jeruzalema
k Rímu. Rím je tu označený ako svet pohanov a teda všetkých ľudí, ktorí sú mimo starozákonného
božieho ľudu. A naozaj Skutky apoštolov končia s príchodom Evanjelia do Ríma. Možno
teda povedať, že Rím je konkrétnym vyjadrením katolíckej a misionárskej povahy Cirkvi,
vyjadruje vernosť počiatkom, Cirkvi všetkých čias, Cirkvi, ktorá hovorí všetkými jazykmi
a vychádza v ústrety všetkým kultúram.“ V stredajšej audienčnej
katechéze sa pápež Benedikt XVI. sústredil na afrického cirkevného učiteľa Tertuliána,
ktorý žil na prelome 2. a 3. storočia a dal základ kresťanskej literatúre v latinskom
jazyku. „Jeho vplyv sa rozvíja na rôznych úrovniach. Od tých, ktoré sa
týkajú jazyka a obnovy klasickej kultúry, až po tie, ktoré sa týkajú myšlienok o „kresťanskom
duchu“ sveta a formulovania nových predpokladov ľudského spolužitia.“
Známe
sú predovšetkým jeho spisy apologetického charakteru, ktoré poukazujú na dva základné
princípy: popieranie vážnych obvinení, ktorými pohania napádali nové náboženstvo a
ohlasovanie evanjeliovej zvesti v dialógu s kultúrou toho času. „Jeho najznámejšie
dielo Apologeticum – povedal vo svojej katechéze Benedikt XVI. - odsudzuje
nespravodlivé správanie politických autorít voči Cirkvi; vysvetľuje a obraňuje učenie
a zvyky kresťanov; ukazuje rozdiely medzi novým náboženstvom a hlavnými filozofickými
prúdmi tých čias; hovorí o víťazstve Ducha, ktoré na násilie prenasledovateľov odpovedá
krvou, utrpením a trpezlivosťou mučeníkov: „Akokoľvek premyslená“, píše Afričan, „ničomu
neslúži vaša krutosť: naopak, pre našu komunitu je pozvaním. Každým vašim úderom meča
sa stávame početnejšími: Krv kresťanov je účinnou sejbou!“ (Apologeticum 50,13). Mučeníctvo,
utrpenie kvôli pravde, sú napokon víťazné a účinnejšie ako krutosť a násilie totalitných
režimov.“
Podľa Benedikta XVI. Tertulián, ako každý dobrý apologéta, zároveň
upozorňuje na povinnosť pozitívne ohlasovať podstatu kresťanstva. Snaží sa ukázať
rozumové základy kresťanských dogiem. Prehlbuje ich systematickým spôsobom a začína
od opisu „Boha kresťanov“. Okrem toho urobil enormný krok v rozvinutí dogmy
o Najsvätejšej Trojici; v latinčine nám daroval primeraný jazyk na vyjadrenie tohto
veľkého mystéria, keď zaviedol termíny ako „jedna podstata“ a „tri osoby“. Podobným
spôsobom veľmi rozvinul aj jazyk na vyjadrenie mystéria Krista – Božieho syna a pravého
Človeka. „Plynutím rokov – zdôraznil Svätý Otec, - sa stal
prísnejším voči kresťanom, požadoval od nich v každej situácii a predovšetkým
počas prenasledovania heroické správanie. Neoblomný vo svojich názoroch nešetril prísnym
kritizovaním a nevyhnutne nakoniec skončil opustený. Napokon, ešte dodnes zostávajú
otvorené mnohé otázky nielen o jeho teologickom a filozofickom myslení, ale aj o jeho
postoji voči politickým inštitúciám a pohanskej spoločnosti. Veľmi ma motivuje k zamysleniu
táto veľká morálna a intelektuálna osobnosť, tento muž, ktorý bol takým veľkým prínosom
pre kresťanské myslenie. Vidieť, že nakoniec mu chýbala jednoduchosť, pokora včleniť
sa do Cirkvi, prijať jej chyby, byť tolerantný voči druhým a voči samému sebe. Keď
sa hľadí iba na veľkosť svojej vlastnej myšlienky, nakoniec to skončí tým, že práve
táto veľkosť sa stratí. Podstatnou charakteristikou veľkého teológa je pokora byť
na strane Cirkvi, prijať jej a svoje vlastné nedostatky, pretože iba Boh je skutočne
svätý. My, naopak, máme vždy potrebu odpustenia.“
Podľa Svätého Otca Tertulián
stále zostáva zaujímavým svedkom prvých čias Cirkvi a pripomenul jeho slávny výrok,
podľa ktorého je naša duša „prirodzene kresťanská“ (Apologeticum 17,6). V tejto myšlienke
evokuje večnú kontinuitu medzi pravými ľudskými hodnotami a kresťanskými. – ls –