Očami viery, vedy a kultúry: Benedikt XVI. postavil do centra mediálnej pozornosti
deti
Vatikán (22.
mája, RV) – V budove Vatikánskeho rozhlasu na štvrtom poschodí hneď oproti schodisku
máme od minulého roka nový veľký obraz: v ľavej časti v dramatických červeno-čiernych
odtieňoch pád Babylonskej veže a v pravej časti pokojné žlto-belasé Turíce. Návštevníkom
vysvetľujeme, že ide o vyjadrenie nášho novinárskeho poslania: v Babylone zmätenie
jazykov, na Turíce veľké porozumenie. Azda preto ustanovili biskupi po Druhom vatikánskom
koncile za Svetový deň komunikačných prostriedkov práve nedeľu pred Zoslaním
Ducha Svätého. Tento rok sme ju oslávili presne predvčerom a v dnešnej rubrike sa
k nej a k posolstvu Benedikta XVI. vrátime... Mediálna nedeľa je
plodom koncilu
Druhý vatikánsky koncil vydal o médiách
dokument s názvom Inter mirifica – Medzi podivuhodnými vecami. Odporučil tri
veci: ustanoviť pápežskú komisiu pre médiá, vydať pastoračnú inštrukciu o komunikácii
a vyhlásiť Svetový deň komunikačných prostriedkov.
Takto vysvetlil
zrod svetového dňa súčasný predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky
arcibiskup John Patric Foley. A vtipne dodal: „Bol som pri tom, keď v decembri
1963 v Bazilike sv. Petra schvaľovali Inter mirifica, a v kútiku duše som si
myslel, že o nejakých 20 rokov neskôr by som mohol byť predsedom tej špeciálnej
komisie alebo rady, po ktorej konciloví otcovia volali.“
Tak sa aj stalo
a dnes sa rada, ktorú arcibiskup Foley vedie, chváli troma dokumentmi o mediálnej
etike: Etika v reklame, Etika v komunikácii a Etika na internete. Ako
arcibiskup zdôraznil, všetky schvaľoval kardinál Joseph Ratzinger, vtedy ešte prefekt
Kongregácie pre náuku viery. Za tri hlavné princípy v nich obsiahnuté mons. Foley
označil pravdu, dôstojnosť osoby jednotlivca a spoločné dobro.
Pastoračná inštrukcia,
ktorej vydanie tiež žiadali konciloví otcovia, vyšla napokon až v dvoch rozličných
tituloch: Communio et progressio a Aetatis novae. Arcibiskup Foley pridal
príbeh o vzniku ďalšieho dokumentu. Posledný veľký dokument Jána Pavla II. bol totiž
venovaný práve médiám a niesol názov Il rapido sviluppo – Rýchly rozvoj.
Svätý Otec ho predsedovi svojej mediálnej rady podľa jeho vlastných slov prisľúbil
pri ich poslednom spoločnom obede rok pred smrťou. Chcel ho napísať na 40. výročie
založenia rady. Keď ho však v januári 2005 hospitalizovali, arcibiskup Foley stratil
nádej. „Avšak krátko nato pápež Ján Pavol II. opustil prvýkrát opustil nemocnicu,“
opisuje mons. Foley, „a my sme dostali do rúk dokument – hrubú verziu so vsuvkami
a korektúrami napísanými rukou Svätého Otca a správnu verziu ním osobne podpísanú.
Aký to testament! Je to úžasný dokument!“ zvolal arcibiskup. Deti
sú veľkí spotrebitelia
„Aktuálne výchovné
výzvy dnešného sveta sú často ovplyvňované masmédiami, ktoré konkurujú
škole, Cirkvi, a dokonca aj rodine. V tomto kontexte je podstatnou vhodná formácia
k správnemu používaniu médií. Rodičia, učitelia a cirkevné spoločenstvá sú pozvaní
k spolupráci pri výchove detí a mladých ľudí, aby dospeli k selektívnemu a kritickému
postoju, a aby rozvíjali v sebe zmysel pre to, čo je esteticky a morálne hodnotné.
Aj média však musia prispieť k tomuto výchovnému úsiliu. Mali
by napomáhať rozvoj hodnôt, ako ľudská dôstojnosť, manželstvo, rodina a všetko,
čo považujeme za výdobytky našej civilizácie. Programy, ktoré šíria násilie, antisociálne
správanie a vulgarizujú ľudskú sexualitu, sú neakceptovateľné, o to
viac, ak sa ponúkajú mladistvým. Opätovne teda adresujem výzvu tým, ktorí sú
zodpovední za mediálny priemysel, a všetkým pracovníkom spoločenskej
komunikácie, aby strážili spoločné dobro, rešpektovali pravdu a chránili ľudskú
dôstojnosť i dôstojnosť rodiny.“
Toľko apel Benedikta
XVI. z príhovoru pri modlitbe Raduj sa, Nebies kráľovná! túto nedeľu.Za
tému svojho tohtoročného mediálneho posolstva si vybral deti a dal jej názov Deti
a médiá: výchovná výzva. „Vo verejnej mienke o médiách
sa často zdá, akoby deti ostávali na chvoste, v domnienke, že televízia pre malých
je malá televízia. No deti sú, naopak, veľkí spotrebitelia a povedal by som, že predstavujú
prvú naozaj a úplne interaktívnu generáciu: majú schopnosti, ktoré často prevyšujú
dokocna aj schopnosti ich rodičov. Verím, že práve pre toto Svätý Otec zacielil pozornosť
na tento citlivý vzťah, lebo aj tu – ako v iných oblastiach života –
zakúšame, že rastúca technologická kapacita nie vždy zodpovedá zrelému vedomiu, a preto
treba deťom, ktoré ešte prechádzajú formáciou, pomáhať, aby spájali používanie médií
so zodpovednosťou.“
Počuli ste riaditeľa Úradu Konferencie biskupov Talianska
pre spoločenskú komunikáciu dona Domenica Pompiliho. Na margo pápežovej výzvy adresovanej
ľuďom zodpovedným za mediálny priemysel, vyhlásil: „Pápež je veľmi
realistický, keď poznamenáva, že tí, ktorí pracujú v televízii alebo žijú vo svete
médií, podstupujú často istý druh psychologického nátlaku zo strany tých, ktorých
viac priťahujú ekonomické prepočty. Tyrania audiotelevízneho priemyslu si tak občas
robí takpovediac kruté žarty. Zdá sa mi preto, že pápežovo pozvanie sústrediť pozornosť
na pravdu a krásu je veľmi sugestívnym volaním pápeža po tom, aby médiá podporovali
prístup schopný vyvolávať to najlepšie z ľudskej skúsenosti.“
Zodpovední
sú rodičia aj učitelia
Okrem mediálnych producentov apeluje Benedikt XVI.
na rodičov a učiteľov a na takú výchovu detí, ktorá by viedla k správnemu používaniu
médií. Ako môže k tomu podľa dona Pompiliho prispieť Cirkev? „Verím,
že Cirkev môže pridať svoj osobitný príspevok, a síce výchovu osoby a tým upriamovanie
pozornosti všetkých výchovných inštitúcií na osobitnú starostlivosť o prítomnosť dospelých
pri tom, keď deti používajú médiá. Keď prítomnosť dospelého chýba, dieťa sa dostáva
do priameho, nechráneného styku s komunikačným prostriedkom, čo môže byť riskantné.
Ide o riziko, ktoré môže viesť až k ničivým dôsledkom na formáciu osobnosti detí.“
Konkrétne
sme sa na tie dôsledky spýtali psychológa Eugenia Lo Gulla, docenta vývojovej psychológie
na rímskej Univerzite La Sapienza. „Dieťa si myslí, že realita
je to, čo vidí v televízii, pričom ide o realitu, ktorá je manipulovaná v komerčnom
záujme. Táto realita často ponúka obrazy a posolstvá, ktoré sa nijako netýkajú skutočnosti.
Dieťa tomu nerozumie a tak kráča v ústrety určitému druhu systematického znecitlivievania.
Prechádza od obrazu z animovanej rozprávky k obrazu odseknutých hláv a krvi.
Už viac nejestvuje idea rodiny, aspoň v televíznych posolstvách, kde sa podporujú
programy, a to aj v časoch dostatočne prístupných maloletým, v ktorých si neter vezme
sestrinho manžela a už sa viac nevie, kto je otec a kto matka. V televízii sledujeme
veľmi protirečivé obrazy, často spojené s dvojznačnou sexualitou, ba odvážil by som
sa povedať so sexualitou zvrátenou, a teda patologickou.“
Aký vplyv
to môže mať na dieťa? „Vplyvy môžu byť mnohé, najmä na narušenie
identity: dieťa sa napokon identifikuje s objektami, ktoré sa znázorňujú ako normálne,
ale normálne nie sú. Okrem toho sa v televíznych posolstvách nadužíva násilie: toto
násilie v dieťati potom povzbudzuje agresivitu; vzbudzuje v ňom falošné vzory, ktoré
v skutočnosti predstavujú násilie ako nástroj na potvrdzovanie samého seba.“
Osobitný
vplyv má potom televízia podľa docenta Gullu na dospievajúcich, ktorí sú najzraniteľnejší: „Dospievanie
predstavuje už samo osebe obdobie krízy vyplývajúcej z fyzickej aj psychickej premeny.
Ak ešte bombardujeme adolescenta posolstvami tohto druhu, pochybujem, že objekt,
budúci dospelý človek, bude vyrovnanou osobnosťou. Nepochybne nebude
mať pevné body, nevyhnutné na budovanie harmonickej osobnosti a založené na základných
čnostiach a hodnotách. Nezabúdajme, že naša civilizácia sa vyvinula aj vďaka pravidlám
morálneho a náboženského charakteru.“
S docentom Gullom sa teda oblúkom
znova dostávame k zodpovednosti rodičov. Čo by im poradil? „Vypnúť
televízor a trochu viac sa rozprávať s deťmi, hrať sa s nimi, vracať sa k tým nádherným
hrám, ktoré sme hrávali kedysi a ktoré sú stále platné, kresliť si s nimi. Žiaľ, náš
priemyselný a ekonomický systém nedovoľuje rodičom ostávať s deťmi. Nezabúdajme, že
dnes pracuje aj žena, a dieťa je teda ponechané doma, na milosť a nemilosť masových
komunikačných prostriedkov a internetu. Aj my psychológovia často nahlasujeme webstránky,
ktoré deti navštevujú a ktoré vonkoncom nie sú vhodné pre tento druh spotrebiteľov.“
Vychovávať
pozitívne: k pravde, kráse a dobru
Výzva Svätého Otca pri príležitosti
tohtoročného Svetového dňa komunikačných prostriedkov teda smeruje na dve adresy:
k mediálnym producentom a k rodičom a vychovávateľom. To zdôrazňuje aj arcibiskup
Foley: „Musíme formovať deti tak, aby sa z nich stávali rozumní
používatelia komunikačných prostriedkov. Musia dokázať rozlíšiť
programy, ktoré im môžu pomôcť, a tie, ktoré ich chcú zneužiť.
Rodičia musia vedieť, čo ich deti práve pozerajú. Nesmú používať televízor ako elektronickú
pestúnku!“ Ako však zdôraznil Svätý Otec, mediálna výchova v rodine
má byť pozitívna: má deti viesť k rozlišovaniu toho, čo je v médiách pravdivé, krásne
a dobré. „Keď sú deti vystavované tomu, čo je esteticky a morálne dokonalé, podporuje
sa ich schopnosť hodnotiť a rozvážne rozlišovať,“ napísal Benedikt XVI. v posolstve.
Lebo, ako pokračuje, „krása, ktorá je určitým odrazom božského, inšpiruje a oživuje
mladé srdcia i mysle, kým ohavnosť a hrubosť majú na postoje a správanie deprimujúci
vplyv.“ -te-