Príhovor kard. Jozefa Tomka: Prirodzený zákon

Pápež Benedikt XVI. sa ukazuje byť veľkým znateľom najmä západnej kultúry a civilizácie, ktorá prejavuje stále podstatnejšie úpadkové javy. Už ako teológ kardinál Ratzinger sa viackrát zúčastnil na kultúrnej debate s predstaviteľmi iných, aj nekresťanských prúdov, pričom na jednej strane poukazuje na pomocné svetlo, ktoré poskytuje kresťanská viera, ale zároveň sa snaží prispieť zdravými rozumovými dôvodmi na záchranu človeka. Tak buduje integrálny humanizmus.

V mesiaci februári 2007 mal úvodný prejav na medzinárodnom kongrese o prirodzenom zákone, ktorý usporiadala Lateránska univerzita v Ríme. V pomerne krátkom ale hutnom prejave zhrnul svoje myšlienky o tejto dôležitej otázke, ktorá sa pomaly stratila z myšlienkového obzoru nielen filozofov, ale aj právnikov a zákonodarcov. O čo vlastne ide?

Ako poznamenáva Sv.Otec, „žijeme v období mimoriadneho pokroku v ľudskej schopnosti odkrývať pravidlá a štruktúry hmoty a následneho rastu moci človeka nad prírodou. Všetci vidíme veľké výhody tohto pokroku, ale stále viac vidíme aj hrozby zničenia prírody naším konaním“. Stačilo by spomenúť atomovú energiu alebo objavy v ľudskej genetike, ale pole pokroku s jeho výhodami ako aj hrozbami pri zneužití je široké. Benedikt XVI. však pokračuje: „Metóda, ktorá nám dovoľuje poznať vždy viac do hlbky racionálne zákony hmoty, nás robí vždy menej schopnými vidieť prameň tejto racionality, stvoriteľský Rozum. Schopnosť vidieť zákony hmotnej bytosti ako by nás robila neschopnými vidieť etické posolstvo obsiahnuté v bytosti, posolstvo, ktoré tradícia volá „lex naturalis“, prirodzený mravný zákon“. Tým viac je nutné poznať a uznať prirodzený zákon, ktorý je spoločný všetkým ľuďom a je teda spoločným základom pre vytvorenie usporiadanej ľudskej rodiny.

Už apoštol Pavol opisuje tento zákon, keď hovorí o spáse tých, čo nepoznajú jediného Boha, ani Ježiša Krista: „Keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, ...sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie“ (Rim 2, 14-15).

Prirodzený zákon nie je teda nedostupný, lebo je vpísaný v srdci každého človeka a prejavuje sa v jeho svedomí. Jeho prvým všeobecným príkazom je „konať dobro a vyhýbať sa zlu“. Je to pravda, ktorá je bezprostredne a na prvý pohľad evidentná každému. Z nej vyplývajú ďalšie jednotlivé zásady, ktorými sa riadi etický, mravný úsudok o právach a povinnostiach každého človeka. Takou zásadou je rešpekt a úcta pred ľudským životom od jeho počiatku až po prirodzený koniec, lebo dobro života nie je majetkom človeka ale Božím darom. Inou takou zásadou je povinnosť hľadať pravdu ako predpoklad ozajstného rastu ľudskej osoby. Aj sloboda je zásadným dobrom človeka a musí sa uznávať a uplatňovať pre každého v harmonickom súžití jednotlivých osobných slobôd. Súhra osobných slobôd je tiež podstatné posolstvo ľudskej bytosti, čiže prirodzeného zákona. Tak isto základné požiadavky spravodlivosti a solidárnosti. Po tomto krátkom výpočte Sv. Otec vyslovuje dôležitý úsudok: „ V týchto hodnotách sa vyjadrujú neodcudziteľné a záväzné normy, ktoré nezávisia na vôli zákonodarcu a ani na súhlase, ktorý im štáty môžu udeliť. Lebo sú to normy, ktoré predchádzajú každý ľudský zákon a ako také nepripúšťajú zmenšujúce zákroky z nijakej strany“.

Prirodzený zákon je prameňom, z ktorého vyplývajú spolu so základnými právami aj etické normy a povinnosti, ktoré treba plniť. Dnes však sú široko rozšírené postuláty a zásady juridického pozitivizmu. Ľudský zákonodarca určuje, čo je dobro a zlo, čo sa má považovať za spravodlivé a čo nie. Ľahko prevláda presila moci, politických, hospodárskych, finančných a ideologických záujmových skupín. Súkromné záujmy sa pretláčajú a presadzujú ako práva na úkor sociálnej zodpovednosti a povinností. Benedikt XVI. tu znovu upozorňuje, že „každé právne zriadenie, či už vnútroštátne alebo medzinárodné, čerpá konečnoplatne svoju legitímnosť zo zakorenenia v prirodzenom práve, to je v etickom posolstve vpísanom v samej ľudskej osobe. Prirodzené právo je teda nakoniec jediným platným obranným múrom proti svojvôli moci a proti klamstvám ideologickej manipulácie...Zákon vpísaný v našej prirodzenosti je opravdivá garancia pre každého, aby mohol žiť slobodný a rešpektovaný v svojej hodnosti“. Sv. Otec poukazuje na konkrétnu aplikáciu týchto zásad na rodinu, ktorú niektoré zákonodarstva pod ideologickým skupinovým tlakom ohrozujú v jej prirodzenej podstate.

Nakoniec sa Sv. Otec obrátil na vedcov a technikov, aby si uvedomili, že nie všetko, čo je technicky možné, je aj eticky dovolené a správne. Vyzval ich najmä, aby nedovolili znásilňovať ľudskú prirodzenosť, ale nám skôr pomáhali pochopiť zodpovednosť za človeka a za prírodu. A tu je široký priestor pre dialóg medzi veriacimi i neveriacimi za jediným spoločným cieľom: chrániť človeka a jeho dôstojnosť pred každým násilím, manipulovaním a klamom. Cesta prirodzeného zákona je teda služba človeku a ľudstvu.


Jozef kard. Tomko