Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Ego v balení slovenského subjektivizmu

Nazvať niekoho egoistom nie je lichotivý kompliment. Predstavíme si lakomca, sebca, karieristu... Kto by o sebe a na seba také niečo pripustil?! Čím viac sa ho to týka, tým viac sa tomu bráni. Rečou počítačovej generácie zvyknem rozlišovať medzi „soft“ a „hard“, medzi jemným a tvrdým egoizmom. Chcel by som sa, milí poslucháči, zastaviť pri tom prvom, ktorý je o to rozšírenejší, o čo je maskovanejší.

Lepší krátky príklad ako dlhý výklad: Nastúpite do autobusu mestskej dopravy. Je poloprázdny, no rýchlo sa zapĺňa. Medzi sedadlami je ešte množstvo miesta, len pri dverách hrozná tlačenica. Jednoduchý dôvod: jeden, dvaja cestujúci nastúpia, zastanú nad posledným schodíkom a veselo si debatujú či tupo hľadia do prázdna a za ten svet im nenapadne postúpiť o krôčik dva, aby sa zmestili aj ďalší prichádzajúci... Podobná scéna sa opakuje, keď vystúpite a prechádzate cez prechod. Chodec ležérnym krokom vstúpi na zebru – veď je v práve! – a celkom isto sa spolieha, že všetci vodiči šliapnu na brzdy – ohrozujúc tak ich i seba. A keď si popoludní idete oddýchnuť na bicykli či korčuliach, na vyhradenom chodníku sa opakujú tie isté scény. Dvaja zaľúbení si to berú stredom, veselo si hrkútajú a vôbec nimi nepohne, že každú chvíľu spôsobujú kolízie prinášajúce možnosť ťažkých zranení. Alebo sa unášajú svojou hudbou a podobne nútia ostatných brzdiť a akrobaticky odskakovať. Hlavne že oni sú v pohode...

Podobných javov stretáme veľa na každom kroku. Nedajú mi pokoja. Keď si týchto ľudí všímam, väčšina z nich pôsobí celkovo príjemne a na hrubých sebcov vôbec nevyzerajú. Je to niečo hlbšie. Život vo vlastnom svete, egoizmus v podobe subjektivizmu, ktorý spolu s jeho bratom individualizmom zasieva do ľudí súčasná kultúra cez filmovú tvorbu, časopisy, propagovaný štýl života. V konečnom dôsledku neide len o to, či sa niekto trochu posunie v autobuse, nenúti vás brzdiť pred prechodom a nezavadzia vám pri relaxačnej cyklistike. V praxi je to štýl života čoraz početnejších singlerov, žijúcich len pre osobný a kariérny rast, čakajúcich od spoločnosti maximálne výhody a odmietajúcich zriekať sa a čosi pre ňu aj prinášať, vedúc ju tak do slepej uličky.

Tieto úvahy sa mi v ostatných týždňoch prelínali s témou kultúry a kultúrnosti Ladislava Hanusa, ktorého storočnicu od narodenia si pripomíname aj v kalendári UNESCO. Práve v tom súvise bolo o ňom usporiadaných viacero konferencií. V polovici uplynulého storočia jeho úvahy podnecovala iná situácia: obmedzenosť, krátkozrakosť, zadubenosť slovenského človeka, podmienená dejinne vonkajšími okolnosťami – nemal možnosť rozvíjať sa, cestovať, spoznávať, čo ho uzatváralo do obmedzeného sveta, chýbala mu odvaha myslenia, hrdosť a sebavedomie. Ladislav Hanus, ktorý spolu s inými mladými kňazmi mal možnosť na zahraničných štúdiách vystrčiť hlavu ponad hlboké slovenské doliny a získať európsky nadhľad, si uvedomil niekoľko vecí. Ako prvú, že veď my sa nemáme za čo hanbiť a aj u nás je nemálo schopných talentov. Práve pri širšom pohľade mu o to viac bila do očí naša obmedzenosť. A uvedomil si, že je poslaním, generačnou úlohou národ dvíhať, otvárať mu oči a povzbudzovať ho rásť. Ako som povedal, historický kontext vtedajšej kultúrnej biedy bol iný. Čo je zaujímavé, že čítajúc jeho diela z nadhľadu viac než pol storočia si človek uvedomí, že rovnako trefne reagujú aj na súčasnú situáciu. Predkladá totiž hlboké, nadčasové analýzy i riešenia. Vedie človeka k integrálnemu rozvoju, odhaľuje jeho hlboké slabiny a vysvetľuje ich ako prejav chorých filozofických prúdov, premietnutých do chorej životnej kultúry. Viem, že knihy Ladislava Hanusa nespôsobia tak revolučnú masovú zmenu životného štýlu, že by zrazu ľudia pozorne uvoľňovali miesto v električke. Ale mali by ho poznať tí, čo majú na ľudí predsa len masový vplyv.

Riaditeľ veľkej reklamnej agentúry mi svojho času povedal: „Viete si predstaviť, aký potenciál, akú atómovú bombu majú kňazi v rukách každý týždeň?! Keď my chceme dostať na megakoncert dvadsaťtisíc ľudí, viete akú námahu, koľko reklamy nás to stojí?! Vám ich prídu státisíce každú nedeľu...!“ Ak nechceme moralizovať, treba vysvetľovať. Ak chceme vysvetľovať, treba rozumieť tomu, čo sa deje v človeku a s človekom. A ak chceme rozumieť, treba študovať, uvažovať, diskutovať. Nemyslím tým iba na kňazov, kultúrnosť by mal – a nielen podľa Hanusa - ovplyvňovať každý kultúrny človek. „Soft – egoizmus“ totiž rozleptáva každodenný život viac, než niekoľko hrubých „hard“ egoistov na významných postoch...

A do tretice ešte jedna oblasť, kdesi na dne spojená s dnešnou témou. Je to diskusia istej skupiny najmä mladých novinárov o tom, čo je dobrá kresťanská žurnalistika. Sú radikálni, volajú po novom vanutí, v názoroch jednoznační, v postojoch odvážni. Preto mám ku nim sympatiu. No aj tieto postoje sú hlboko podmienené elegantným subjektivizmom. Hovoria o väčšej slobode prejavu v kresťanských médiách, ale sami odsudzujú každého, kto si slobodne nemyslí to, čo oni. Presvedčivo hovoria o svojom názore a pritom často svorne opakujú témy, diktované politicky korektnými trendmi – po starom ideovo servilní. A za dobré periodikum považujú to, čo kritizuje, nehľadiac na efekt, ktorý kritika spôsobí. Volajú po diskusii a sami ju potrebujú – a to nielen o tom, v čom sú presvedčení o svojej pravde, ale aj o tom, v čom ich pravda prerastá. Zaiste, je to široká téma a skutočne si žiada diskusiu. Aj preto, aby sa nádejne a namáhavo sa rozvíjajúce cirkevné mediálne inštitúcie nestali chovateľmi trójskych koní, kde za cirkevné prostriedky rastú jej profesionálni rozkladači.
Celkovo som však chcel –milí poslucháči -, poukázať na rozmanitosť oblastí, kam všade preniká subjektivistický a individualistický egoizmus, ktorý je opačnou stránkou na minci našej holubičej, srdečnej, citovej slovanskej povahy. Nie, aby som kritizoval, ale aby sme si všímali, uznali a odstraňovali jeho prejavy.

Marián Gavenda