Štvrtkový komentár: s kňazom Jozefom Haľkom o kultúre života a kultúre smrti
Atmosféru posledných
dní veľkonočnej oktávy zvláštne dotvorila dlho očakávaná udalosť: slávnostné otvorenie
Slovenského národného divadla. Možno sa tieto udalosti na prvé počutie javia byť odťažité:
naozaj, čo už môže mať spoločného kresťanský sviatok Ježišovho zmŕtvychvstania s otvorením
divadla, udalosť skôr kultúrno-spoločenská? Nuž, v skutočnosti veľmi veľa. Veď deň
čo deň budú do niektorej z veľkolepých sál nového kultúrneho stánku sadať diváci,
či poslucháči a jednotlivé produkcie – či to priznať chceme, alebo nie - budú vplývať
na myslenie, vnímanie, svetonázor, charakter obecenstva.
Pretože keď víťazný
Kristus poslal svojich učeníkov ohlasovať Evanjelium „až na kraj sveta“, nemyslel
tým len geograficky najvzdialenejšie končiny planéty, ale aj zdánlivo vzdialené prostredia
spoločnosti. A tak v súvislosti s otvorením divadla, ktoré má ambíciu byť „slovenským
národným“, človeku nevdojak napadne, či kultúra, ktorú bude „národné“ divadlo tomuto
„národu“ ponúkať, bude – povedané slovami pápeža blahej pamäti Jána Pavla II. – viac
kultúrou smrti, alebo kultúrou života? Kultúrou života, ktorá akýmkoľvek – teda aj
umeleckým spôsobom – v človeku nabudzuje, prehlbuje a upevňuje to najušľachtilejšie,
čo v ňom je. Krása a harmónia sú totiž v konečnom dôsledku atribútmi Božieho stvorenia
a preto môže byť práve umelecký zážitok krásy a harmónie cestou k objaveniu ich zvrchovaného
Pôvodcu a Stvoriteľa. Obrovské prostriedky investované do dostavby mohutnej budovy
inšpirujú dúfať, že to predsa len nebudú jedine a výlučne peniaze, že to nebude len
onen pomyselný „tanec okolo zlatého teľaťa“, ktoré budú vždy a bez zábran diktovať
výber, kvalitu a obsah produkcie. Otvárací galavečer zahájili staroslovianským Otčenášom
– koľkí z prítomných vnímali jeho slová o božej vôli a posvätení jeho mena za viac
ako súčasť slávnostného programu?
Mimochodom, keď v inom reprezantatívnom divadle,
moskovskom Boľšom teatri, uviedli v Stalinovej ére pritináboženskú drámu „Kristus
vo fraku“, úlohou hlavného predstaviteľa, Alexandra Rostovceva bolo počas vrcholnej
scény zosmiešneniť náboženstvo a po prečítaní úryvku z biblie mal herec posmešne,
so zavrhujúcim gestom knihu kníh odhodiť. Po scénu s bibliou šlo všetko podľa scenára,
ale keď Rostovcev začal citovať Písmo, režisér v zákulisí s prekvapením pozoroval,
ako umelec pokračuje v čítaní nad rámec dohodnutého, že text nezošmiešňuje a knihu
neodhadzuje. Pôvodne plánovaná paródia vyústila do verejného vyznania viery. Keď sa
za Rostovcevom zavrela opona, už ho nikdy nevideli.
Hoci sa aj práve otvorené
Slovenské národné divadlo začalo stavať v zlovestnej ére komunizmu, keď sa aj divadlá
stali nástrojom ideologického zápasu, predsa len sa otvára v dobe demokracie a slobody.
Slobody aj pre dramaturgov, scenáristov, režisérov, hercov, hudobníkov či tanečníkov
- aby využitím bezhraničných možností umeleckej tvorivosti, ktorá je vlastne prejavom
božieho daru slobody, otvárali ľudské duše pre vyššie duchovné hodnoty. Keď sa napríklad
slávnej španielskej sopranistky Montserat Caballé, ktorá v novembri roku 2000 vystúpila
aj na javisko SND, vtedy pýtali, čo jej pomáha prekonávať ťažkosti, odpovedala: “narodila
som sa v rodine, ktorá verí v Boha a všetky ťažkosti som prekonala a prekonávam
vďaka viere. Verím i v silu ľudskej bytosti a jej schopnosť rozhodnúť sa konať dobro.
Myslím si, že dobro môže zmeniť náš svet a priblížiť ho k nebu…”.
Nič viac,
ako aby aj kultúra ľudí „približovala k nebu“, si iste neželá ani najslávnejší jubilant
tohto týždňa, pápež Benedikt XVI. V jednej svojej minuloročnej úvahe o kultúre s bolesťou
konštatoval, nakoľko je mnohokrát odkresťančená, odtrhnutá od univerzálnych náboženských
a morálnych tradícií civilizácie, hoci – paradoxne - v sebe v skrýva aj naliehavú
túžbu po nádeji. Preto by jubilujúcemu pápežovi pri príležitosti jeho 80. narodenín
iste urobilo veľkú radosť vedomie, že nový a veľkolepý kultúrny stánok národa v srdci
Európy naplní aj slová Otčenáša, ktorý v nádhernom prevedení zaznel pri jeho otváraní:
posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.