Vatikán
(6. apríla, RV) - „Procesia sprevádzaná palmami je
tak, ako voľakedy pre učeníkov – vyjadrením radosti, pretože môžeme poznať Ježiša,“
- týmito slovami sa Svätý Otec prihovoril k veriacim zhromaždenými na námestí sv.
Petra ako aj tým pri televíznych a rozhlasových príjímačoch na celom svete počas sv.
omše na Kvetnú nedeľu a pokračoval – „pretože On nám dovoľuje byť jeho priateľmi,
pretože nám daroval kľúče života. Táto radosť, ktorá nás sprevádza, je však aj vyjadrením
nášho „áno“ Ježišovi a našej disponovanosti ísť tam, kam nás on posiela. Úvodné myšlienky
dnešnej liturgie nás pobádajú chápať procesiu aj v symbolickom zmysle ako „nasledovanie
Krista“. Výraz „nasledovanie Krista“ je opisom celej kresťanskej existencie
vo všeobecnosti. V čom však spočíva? Čo značí konkrétne nasledovať Krista?
Na počiatku, s prvými učeníkmi, zmysel bol veľmi jednoduchý a bezprostredný: zmysel
spočíval v tom, že títo ľudia sa rozhodli zanechať vlastné povolanie, celý vlastný
život aby mohli ísť za Ježišom. Základný význam tohto nového povolania bol ísť za
svojim učiteľom, naplno sa zveriť jeho vedeniu. Byť mu plne k dispozícii sa stal hlavným
dôvodom ich života. Práve táto skutočnosť odhaľuje aj pre nás, - pokračoval Svätý
Otec, - čo značí nasledovať Krista a čo je jeho skutočnou podstatou: ide o vnútornú
zmenu nášho bytia. Je to požiadavka na mňa, aby som nezostal uzatvorený
vo svojom "ja" považujúc vlastnú sebarealizáciu za hlavný dôvod vlastného života.
Je to požiadavka, aby som sa slobodne daroval Inému – kvôli pravde, kvôli láske, kvôli
Bohu, v Ježišovi Kristovi, ktorý ma predchádza a vedie ma životom. Ide o základné
rozhodnutie k tomu, aby som nepovažoval výhody a prospech, kariéru a úspech za najvyšší
zmysel života, ale naopak uznal za najvyššie autentické kritériá: pravdu a lásku.
Ide o rozhodnutie medzi životom žitým iba pre mňa samého alebo pre darovanie
sa – pre vyššie veci. Vieme, že pravda a láska, nie sú abstraktné hodnoty: v Ježišovi
Kristovi sa stali osobou. Keď ho nasledujem, vstupujem do služby pravdy a lásky.
Strácajúc seba, znovu nachádzam seba samého.“ V pondelok Benedikt
XVI. slávil zádušnú svätú omšu za Jána Pavla II. Vo svojej homílii zdôraznil, že„to, čo sa stalo po jeho smrti, je pre toho, kto verí, vôňou, ktorá zasiahla
všetkých, blízkych i vzdialených, a pritiahla ich k človeku, ktorého si Boh postupne
formoval podľa Krista. (...) Ján Pavol II. ponúkol nádherné svedectvo o láske
ku Kristovi bezo zbytku a bez trochárenia. Vôňa jeho lásky naplnila celý
dom, čiže celú Cirkev. (...) Môžeme povedať, že láska pápeža Wojtylu ku Kristovi zaplavila
každý kút sveta, taká bola mocná a silná... Intenzívna a plodná pastoračná služba,
ale ešte viac kalvária umierania a pokojná smrť nášho milovaného pápeža, dali ľuďom
našich čias na vedomie, že Ježiš Kristus bol skutočne jeho všetkým“.
V príhovore
počas stredajšej generálnej audiencie Svätý Otec upriamil pozornosť veriacich na
tajomstvo Kríža. Vo svojom príhovore ich povzbudil prijať svoje slabosti a vo
viere sa zjednotiť s Ježišom, v spásnom prechode zo smrti do života. Zelený štvrtok
nás podľa Svätého Otca vedie k vďačnosti Kristovi za ustanovenie sviatostí Eucharistie
a kňazstva, ako aj za prikázanie lásky. Veľký piatok nás zameriava na Pánovo utrpenie
a adoráciu jeho Svätého kríža, zdroja našej spásy. Chmúrne ticho Bielej soboty
je predohrou radosti veľkonočnej vigílie, ktorá ohlasuje Kristovo víťazstvo nad hriechom
a smrťou, dar jeho milosti vo sviatosti krstu a obnovenie našich krstných sľubov.
Benedikt XVI. zdôraznil, že tieto liturgické slávnosti nie sú len pripomienkou
minulých udalostí, ale uvádzajú nás do stále prítomnej skutočnosti Božej spásnej
moci. Ako dodal pápež, Kristus má aj dnes zaľúbenie v triumfoch nad zlom, hriechom
a smrťou. Túto pravdu Benedikt XVI. podčiarkol slovami sv. Pavla: „Ak sme zomreli
s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť“ (Rim 6, 8).
Na
Zelený štvrtok Svätý Otec vo svojej homílii počas svätej omše svätenia olejov zdôraznil
význam kňazského liturgického odevu, keď povedal: „In persona Christi“
- v mene osoby Krista – v okamihu kňazského vysvätenia, Cirkev učinila viditeľnou
a hmatateľnou túto skutočnosť prostredníctvom „nového odevu“ a to aj vonkajším spôsobom,
keď nás oblieka do liturgických rúch. Týmto vonkajším gestom chce zdôrazniť vnútornú
udalosť a úlohu, ktorá z neho vyplýva: obliecť si Krista, dať sa mu, ako sa nám dáva
On. Udalosť tohto „obliekania si Krista“ sa opakuje pri každej
svätej omši skrze obliekanie si liturgických rúch. Vziať si odev musí znamenať viac,
ako len vonkajší úkon, musí znamenať zakaždým vysloviť „áno“ svojmu poslaniu, do nášho
kňazského „už viac nie ja“, prijatého v krste, ktoré nám kňazská vysviacka
dáva novým spôsobom a ktoré od nás zároveň vyžaduje. Skutočnosť, že stojíme
pri oltári v liturgickom rúchu musí byť pre ostatných znakom, že sme tam prítomní
„v mene osoby Iného“. Kňazské rúcha, tak ako sa v minulosti vyvíjali, sú hlbokým symbolickým
výrazom, čo znamená kňazstvo. Chcel by som preto, drahí spolubratia, vysvetliť v tento
Zelený štvrtok podstatu kňazskej služby skrze interpretáciu liturgických odevov, ktoré
chcú ilustrovať, čo znamená „obliecť si Krista“, hovoriť a konať in persona
Christi.
Obliekanie kňazských rúch kedysi sprevádzané
modlitbami, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť jednotlivé prvky kňazskej služby. Začnime
humerálom. V minulosti, a v niektorých kláštoroch ešte aj dnes, sa kládol
najskôr na hlavu, na spôsob kapucne, ktorá sa stala symbolom disciplíny pocitov a myšlienok
potrebnej pre správne slávenie svätej omše. Myšlienky nesmú blúdiť sem a tam
za starosťami a očakávaniami mojej každodennosti, zmysly nesmú byť priťahované tým,
čo sa deje v kostole, je potrebné chrániť naše oči a uši. Moje srdce sa
musí poslušne otvoriť Božiemu slovu a byť sústredené na modlitbu Cirkvi, aby tak moja
myšlienka smerovala k slovu a k modlitbe. Pohľad môjho srdca musí byť nasmerovaný
na Pána, ktorý je uprostred nás: to je to, čo znamená ars celebrandi – správny spôsob
slávenia. Ak som s Pánom, potom skrze moje počúvanie, rozprávanie a konanie pritiahnem
aj ostatných do spoločenstva s Ním.“ - ls -