Príhovor Benedikta XVI. ku kňazom na Zelený štvrtok

Vatikán (5. apríla, RV) - Drahí bratia a sestry,
ruský spisovateľ Lev Tolstoj rozpráva v krátkom príbehu o prísnom panovníkovi, ktorý žiadal od svojich kňazov a mudrcov, aby mu ukázali Boha, ktorého by mohol vidieť. Mudrcom sa nepodarilo vladárove želanie splniť. Nakoniec jeden pastier, ktorý sa práve vrátil z poľa, sa ponúkol, že úlohu kňazov a mudrcov príjme. Kráľ sa od neho dozvedel, že jeho oči nie sú hodné, aby videli Boha. Preto chcel kráľ aspoň vedieť, čo Boh robí. „Aby som mohol na túto otázku odpovedať,“ povedal panovníkovi pastier, „musíme si vymeniť odev.“ Váhavo, ale zo zvedavosti po odpovedi, panovník súhlasil. Vtedy prišla odpoveď: „Presne toto robí Boh.“ Boží Syn, pravý Boh z pravého Boha, zanechal svoju Božskú nádheru: „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom, a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, uponížil sa... až na smrť na kríži“ (por. Fil 2,6). Ako hovoria cirkevní otcovia, Boh uzatvoril sacrum commercium, posvätnú výmenu: vzal na seba to, čo bolo naše, aby sme my mohli získať to, čo bolo jeho – stať sa podobní Bohu.

Svätý Pavol, pokiaľ ide o to, čo sa deje pri krste, používa výslovne obraz odevu: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,27). Práve to sa deje v krste: obliekame si Krista. On nám dáva svoj odev, ktorý ale nie je ničím vonkajším. Znamená to, že vstupujeme do bytostného spoločenstva s Ním, aby tak naše a jeho bytie splývalo a prenikalo sa navzájom. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,2), takto popisuje udalosť svojho krstu Pavol. Kristus si vzal na seba náš odev: bolesť a radosť ľudskej bytosti, hlad, smäd, únavu, nádej a dezilúzie, strach zo smrti a všetky naše úzkosti až k smrti. A nám dal svoj „odev“. To čo je v liste Galaťanom vyjadrené ako jednoduchá „skutočnosť“ krstu – dar nového bytia – Pavol predstavuje v liste Efezanom ako neprestajnú úlohu: „...máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života... a obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte!“ (Ef 4,22-26).

Táto teológia krstu sa opäť a s novou naliehavosťou vracia v kňazskej vysviacke. Tak ako pri krste dochádza k „výmene odevu“, k výmene osudu, k novému bytostnému spoločenstvu s Kristom, tak aj v kňažstve dochádza k určitej výmene: pri vysluhovaní sviatostí kňaz totiž koná a hovorí „in persona Christi“ - v mene Krista. V posvätných tajomstvách nezastupuje seba a nehovorí za seba, ale hovorí v mene Iného – v mene Krista. Práve vo sviatostiach sa naliehavým spôsobom ukazuje, čo v skutočnosti znamená byť kňazom, to, čo sme vyjadrili pri kňazskom vysvätení slovami „Adsum – som pripravený“: som tu, aby si ty mohol so mnou disponovať. Dávame sa k dispozícii tomu, ktorý „zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba...“ (2 Kor 5,15). Dať sa k dispozícii Kristovi znamená, že sa necháme vtiahnuť do jeho „za všetkých“, pretože ak budeme s Ním, môžeme byť skutočne „pre všetkých“.

„In persona Christi“ - v mene Krista – v okamihu kňazského vysvätenia, Cirkev učinila viditeľnou a hmatateľnou túto skutočnosť prostredníctvom „nového odevu“ a to aj vonkajším spôsobom, keď nás oblieka do liturgických rúch. Týmto vonkajším gestom chce zdôrazniť vnútornú udalosť a úlohu, ktorá z neho vyplýva: obliecť si Krista, dať sa mu, ako sa nám dáva On. Udalosť tohto „obliekania si Krista“ sa opakuje pri každej svätej omši skrze obliekanie si liturgických rúch. Vziať si odev musí znamenať viac, ako len vonkajší úkon. Musí znamenať zakaždým vysloviť „áno“ svojmu poslaniu, do nášho kňazského „už viac nie ja“, prijatého v krste, ktoré nám kňazská vysviacka dáva novým spôsobom a ktoré od nás zároveň vyžaduje. Skutočnosť, že stojíme pri oltári v liturgickom rúchu musí byť pre ostatných znakom, že sme tam prítomní „v mene osoby Iného“. Kňazské rúcha, tak ako sa v minulosti vyvíjali, sú hlbokým symbolickým výrazom, čo znamená kňazstvo. Chcel by som preto, drahí spolubratia, vysvetliť v tento Zelený štvrtok podstatu kňazskej služby skrze interpretáciu liturgických odevov, ktoré chcú ilustrovať, čo znamená „obliecť si Krista“, hovoriť a konať in pesona Christi.

Obliekanie kňazských rúch kedysi sprevádzané modlitbami, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť jednotlivé prvky kňazskej služby. Začnime humerálom (amictus). V minulosti, a v niektorých kláštoroch ešte aj dnes, sa kládol najskôr na hlavu, na spôsob kapucne, ktorá sa stala symbolom disciplíny pocitov a myšlienok potrebnej pre správne slávenie svätej omše. Myšlienky nesmú blúdiť sem a tam za starosťami a očakávaniami mojej každodennosti, zmysly nesmú byť priťahované tým, čo sa deje v kostole, je potrebné chrániť naše oči a uši. Moje srdce sa musí poslušne otvoriť Božiemu slovu a byť sústredené na modlitbu Cirkvi, aby tak moja myšlienka smerovala k slovu a k modlitbe. Pohľad môjho srdca musí byť nasmerovaný na Pána, ktorý je uprostred nás: to je to, čo znamená ars celebrandi – správny spôsob slávenia. Ak som s Pánom, potom skrze moje počúvanie, rozprávanie a konanie pritiahnem aj ostatných do spoločenstva s Ním.

Znenie modlitieb, ktoré interpretujú alba a štóla idú ruka v ruke tým istým smerom. Vyvolávajú dojem slávnostného oblečenia, ktoré dáva otec svojmu márnotratnému synovi, ktorý sa vracia domov v roztrhanom a špinavom odeve. Keď sa približujeme prostredníctvom  liturgie, aby sme konali v mene osoby Krista, všetci si uvedomujeme, ako sme vzdialení od Neho; koľko nečistoty existuje v našom živote. Iba On sám nám môže dať slávnostný odev, urobiť nás hodnými celebrovať pri jeho stole, byť v jeho službe. Tak aj modlitby pripomínajú slová z Apokalypsy, podľa ktorej šaty 144-tisíc vyvolených, neboli hodné Boha pre ich vlastné zásluhy. Apokalypsa vysvetľuje, že svoj odev vyprali v baránkovej krvi a tak sa stali bielymi ako svetlo (Zjv 7,14). Už od detstva som si kládol otázku: Ale keď sa niečo umyje v krvi, nestane sa to bielym! Odpoveď je: „krv Baránka“ je láska ukrižovaného Krista. Práve táto láska náš špinavý odev robí bielym, nášho zatemneného ducha robí pravdivým a osvieteným, a napriek všetkým našim temnotám, nás premieňa na „svetlo Pána“. Obliekajúc si albu nesmieme zabúdať: On trpel aj za mňa. A jediný dôvod, prečo ho môžem zastupovať a byť svedkom jeho svetla, je to, že jeho láska je väčšia než moje hriechy.

Ale s odevom svetla, ktoré nám Pán udelil v krste a novým spôsobom v kňazskej vysviacke, sa môžeme zamyslieť rovnako aj nad svadobným odevom, o ktorom hovorí v podobenstve o Božej hostine. V homíliách sv. Gregora Veľkého som našiel pozoruhodný obraz. Sv. Gregor rozlišuje medzi podobenstvom sv. Lukáša a sv. Matúša. Je presvedčený, že podobenstvo sv. Lukáša hovorí o eschatologickej svadobnej hostine, zatiaľ čo stať toho istého podobenstva u Matúša, podľa jeho slov zachycuje predzvesť svadobnej hostiny v liturgii a v živote Cirkvi. V evanjeliu podľa Matúša, a iba v ňom, totiž kráľ prichádza do preplnenej sály, aby videl svojich hostí. V tomto dave nachádza hosťa bez svadobného odevu, ktorého potom vyhodia von. Sv. Gregor sa pýta: „Aký druh odevu mu chýbal? Všetky farby, ktoré sú prítomné v Cirkvi získali nový odev v krste a vo viere; inak by neboli v Cirkvi. Čo teda ešte chýba? Aký svadobný odev musí byť ešte pridaný?“ Pápež odpovedá: „Odev lásky“. A bohužiaľ, medzi svojimi hosťami kráľ nachádza niektorých, ktorí nenosia odev lásky k Bohu a k blížnemu. „Za akých podmienok sa chceme pripraviť na hostinu v nebi, ak si neoblečieme svadobný odev, ktorým je láska a ktorá jediná nás môže urobiť krásnymi,“ pýta sa pápež. Človek bez lásky prežíva vo vnútri temnotu. Vyslovené temnoty, o ktorých hovorí evanjelium, sú odrazom vnútornej slepoty srdca.

Teraz, keď sa pripravujeme na slávenie svätej omše, sa musíme spýtať samých seba, či nesieme toto rúcho lásky. Prosme Pána, aby zobral každú nevraživosť nášho vnútra, aby odstránil každý zmysel sebestačnosti a obliekol nás rúchom lásky, aby sme tak boli žiarivými ľuďmi a nepatrili temnote.

Na záver ešte v krátkosti ohľadom casuly, teda ornátu. Tradičná modlitba sprevádzaná obliekanie si ornátu je reprezentovaná jarmom Pána, ktorým sme my ako kňazi boli zaťažení. Pripomína nám Ježišove slová, ktorý pozýva nosiť vlastné jarmo a učiť sa od Neho, ktorý je „tichý a pokorný srdcom“ (Mt, 11,29). Niesť Pánovo jarmo predovšetkým znamená učiť sa od Neho. Byť neprestajne ochotný a chodiť do Jeho školy. Od Neho sa musíme naučiť tichosti a pokore, pokore Boha, ktorý sa nám ukazuje vo svojej ľudskej prirodzenosti. Sv. Gregor Naziánsky sa raz spýtal: „Prečo sa chcel Boh stať človekom? Najdôležitejšia a pre mňa najohromujúcejšia časť je to, že Boh si chcel uvedomiť, čo znamená pre nás poslušnosť a chcel zmerať všetko na základe vlastného utrpenia a veľkosti lásky voči nám. Takýmto spôsobom mohol na sebe samom spoznať, čo zakusujeme, čo sa od nás požaduje, koľko odpustenia hriechov si zaslúžime, odmerajúc na základe vlastného utrpenia našu slabosť“ (Discorso 30; Disc. Teol. IV,6). Niekedy chceme povedať Ježišovi: Pane, tvoje jarmo nie je pre mňa vôbec ľahké, naopak, je neuveriteľne ťažké. Ale pozerajúc sa na Neho, ktorý zniesol všetko, ktorý na sebe samom zakúsil poslušnosť, slabosť, bolesť, všetku tmu, vtedy naše náreky zmiznú. Jeho jarmo znamená milovať s Ním. Čím viac ho milujeme a stávame sa s Ním osobami, ktoré milujú, tým ľahším sa pre nás stane jeho jarmo, ktoré sa zdalo také ťažké.

Modlíme sa, aby nám pomohol stať sa s Ním ľuďmi, ktorí milujú, aby sme tak vždy zakúšali, aké je krásne niesť jeho jarmo. Amen. – ej, ls –