Generálna audiencia: Ak sme s Kristom pripravení zomrieť, jeho život sa stane naším životom

Vatikán (4. apríla, RV) – V katechéze dnešnej generálnej audiencie priblížil Svätý Otec účastníkom na Námestí sv. Petra blížiace sa veľkonočné slávnosti. Začal dnešnou liturgiou stredy Veľkého týždňa, ktorá nás vovádza do drámy posledných dní Ježiša Krista, preniknutých jeho utrpením. Evanjelista Matúš nám dnes predkladá na rozjímanie krátky dialóg, ktorý sa odohral vo večeradle medzi Ježišom a Judášom.
 
„Som to azda ja, Rabbi?“ pýta sa zradca božského Učiteľa, ktorý predpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Pánova odpoveď je stručná: „Sám si to povedal“ (Mt 26, 14-25). Sv. Ján uzatvára svoje rozprávanie o ohlásení Judášovej zrady nemnohými, zato výrečnými slovami: „A bola tma“ (Jn 13, 30). Keď zradca opúšťa večeradlo, zhustla tma v jeho srdci – je to vnútorná noc – a vzrástol strach v dušiach ostatných apoštolov – aj oni kráčajú v ústrety noci –, kým tmy opustenosti a nenávisti sa zhlukujú okolo Syna človeka, ktorý kráča v ústrety dokonaniu svojej obety na kríži. To, čo si pripomenieme v nadchádzajúcich dňoch, je najvyššie stretnutie Svetla a Tmy, Života a Smrti. Aj my sa musíme vložiť do tohto kontextu, vedomí si svojej „noci“, svojich vín a svojej zodpovednosti, ak chceme s duchovným úžitkom prežiť veľkonočné tajomstvo, ak chceme dosiahnuť svetlo v srdci prostredníctvom tohto tajomstva, ktoré predstavuje ťažiskový bod našej viery.

 
Do Veľkonočného trojdnia vstúpime už zajtra Zeleným štvrtkom. Omšu svätenia olejov messa crismale nazval Benedikt XVI. predohrou tridua. Diecézni biskupi a ich najbližší spolupracovníci v osobách kňazov vybraných z Božieho ľudu si obnovujú sľuby vyslovené pri svojej kňazskej vysviacke.
 
Ide tak každý rok o chvíľu hlbokého cirkevného spoločenstva, ktorá zdôrazňuje dar služobného kňazstva, ktorý Kristus zanechal svojej Cirkvi v predvečer svojej smrti na kríži. A pre každého kňaza je to dojímavá chvíľa v predvečer utrpenia, v ktorej nám Pán daroval samého seba, v ktorej nám daroval sviatosť Eucharistie, v ktorej nám daroval kňazstvo. Je to deň, ktorý sa dotýka sŕdc všetkých nás.

 
Večer kresťanské spoločenstvo vstupuje do Veľkonočného trojdnia, keď prežíva vo svätej omši na pamiatku Pánovej večere to, čo sa udialo počas poslednej večere.
 
Vo večeradle chcel Vykupiteľ vo sviatosti chleba a vína premenených na svoje Telo a na svoju Krv vopred vykonať obetu svojho života: predchádza svoju smrť, slobodne darúva svoj život, ponúka ľudstvu úplný dar seba. Umývaním nôh sa opakuje gesto, ktorým miloval svojich, čo boli na svete, a miloval ich do krajnosti (porov. Jn 13, 1) a zanechal učeníkom tento úkon pokory, lásku až na smrť.
 
Ako pripomenul Svätý Otec, po svätej omši na pamiatku Pánovej večere pozýva liturgia veriacich zotrvať v adorácii Najsvätejšej sviatosti a prežívať Ježišovu smrteľnú úzkosť v Getsemanskej záhrade.
 
A vidíme, ako učeníci zaspali a zanechali svojho Pána samého. Aj dnes často spíme, my, jeho učeníci. V tejto svätej getsemanskej noci chceme byť bdelí, nechceme zanechať Pána v tejto hodine samotného; tam môžeme lepšie pochopiť tajomstvo Zeleného štvrtku, ktoré zahŕňa trojaký dar sviatostného kňazstva, Eucharistie a nového prikázania lásky (agapé).

 
Veľký piatok, ktorý pripomína udalosti od odsúdenia Krista na smrť po jeho ukrižovanie, je podľa slov Benedikta XVI. dňom pokánia, pôstu a modlitby, účasti na Pánovom umučení.
 
V ustálenej hodine si kresťanské zhromaždenie pripomína s pomocou Božieho slova a liturgických gest dejiny ľudskej nevernosti Božiemu plánu, ktorá sa prejavuje ešte aj dnes, a počúva dojímavé rozprávanie o bolestnom umučení Pána. Potom sa obracia na Nebeského otca s dlhou „modlitbou veriacich“, ktorá objíma všetky potreby Cirkvi a sveta. Spoločenstvo sa klania krížu a pristupuje k Eucharistii, aby požívalo sväté spôsoby zachované zo svätej omše na pamiatku Pánovej večere predchádzajúceho dňa. Sv. Ján Zlatoústy v komentári k Veľkému piatku poznamenáva: „Kedysi kríž znamenal opovrhnutie, ale dnes je vecou úctyhodnou, kedysi bol symbolom odsúdenia, dnes je nádejou a spásou. Stal sa naozaj prameňom nekonečných dobier; oslobodil nás od hrôzy, rozptýlil naše tmy, zmieril nás s Bohom, z nepriateľov Boha nás urobil svojimi bratmi, z cudzincov nás urobili svojimi blízkymi: tento kríž je zničením nevraživosti, zdrojom pokoja, klenotnicou nášho pokladu“ (De cruce et latrone I, 1, 4).

 
Aby veriaci mohli Spasiteľovo umučenie prežiť čo najplnšie, zrodila kresťanská tradícia rozličné formy ľudovej zbožnosti. V mnohých krajinách sa konajú známe veľkopiatkové procesie, avšak Svätý Otec vyzdvihol predovšetkým pobožnosť krížovej cesty, ktorá sa uskutoční za jeho účasti v tento deň aj v rímskom Koloseu. Krížová cesta nás podľa jeho slov celý rok učí čoraz hlbšie vtláčať do vlastného srdca tajomstvo kríža, kráčať s Kristom po tejto ceste a tak sa mu vnútorne pripodobňovať. „Môžeme povedať, že krížová cesta nás učí – aby sme použili výraz sv. Leva Veľkého – „hľadieť očami srdca ukrižovaného Ježiša, aby sme spoznali v jeho tele svoje vlastné telo“ (Disc. 15 o Pánovom umučení). Práve v tom spočíva podľa Benedikta XVI. pravá múdrosť kresťana.
 
Biela sobota je dňom, v ktorom liturgia mlčí, dňom veľkého ticha a aj kresťania sú pozvaní strážiť si vnútornú uzobranosť, čo je v tejto dobe dosť ťažké pestovať, aby sa lepšie pripravili na veľkonočnú vigíliu. V mnohých spoločenstvách sa usporadúvajú duchovné obnovy a mariánske modlitbové stretnutia, slúžiace na zjednotenie sa s Matkou Spasiteľa, ktorá s chvejúcou sa nádejou očakáva zmŕtvychvstanie ukrižovaného Syna. Konečne počas veľkonočnej vigílie bude závoj žiaľu, ktorý zahaľuje Cirkev pre smrť a pochovanie Pána, strhnutý za radostného výkriku: Kristus vstal zmŕtvych a navždy premohol smrť! Môžeme tak skutočne pochopiť tajomstvo kríža, „že Boh tvorí zázraky aj v nemožnosti – píše starodávny autor – aby sme vedeli, že iba on môže robiť, čo chce. Zo svojej smrti náš život, zo svojich rán naše uzdravenie, zo svojho pádu naše povstanie“ (Anonym).

 
Napokon Benedikt XVI. zdôraznil, že veľkonočné tajomstvo, ktoré znova prežívame počas tridua, nie je len pripomienkou minulej skutočnosti, ale skutočnosťou súčasnou, lebo Kristus svojou láskou aj dnes víťazí nad hriechom a smrťou.
 
Zlo, vo všetkých svojich podobách, nemá posledné slovo. Posledný triumf patrí Kristovi, pravde a láske! Ak sme s ním pripravení trpieť a zomrieť, pripomína nám sv. Pavol počas veľkonočnej vigílie, jeho život sa stane naším životom (porov. Rim 6, 9). Na tejto istote spočíva a buduje sa naša kresťanská existencia. -te-