Kardinál Ruini: Ján Pavol II. nesie v sebe tajomstvo Božieho zaľúbenia

Vatikán (2. apríla, RV) – Diecézna fáza beatifikačného procesu Jána Pavla II. bola náročnou, ale zároveň veľmi podnetnou a povzbudivou úlohou. Povedal to dnes napoludnie počas slávnostného uzavretia tejto fázy v Lateránskej bazilike pápežský vikár kardinál Camillo Ruini. „Lebo z kontaktu s Karolom Wojtylom vyvierala a stále vyviera rieka podnetov na život podľ a evanjelia: v tomto zmysle sa odvažujem tvrdiť, že naša práca počas týchto 21 mesiacov bola koniec-koncov ľahká, taká ľahká, ako bývajú úlohy prinášajúce radosť,“ povedal vikár Rímskej diecézy v tej istej bazilike, kde sa presne 28. júna 2005 vďaka dišpenzu Benedikta XVI. proces beatifikácie predchádzajúceho pápeža necelé tri mesiace po jeho smrti začal.

Počas slávnosti Kongregácia pre kauzy svätých prevzala dokumentáciu zozbieranú diecéznym tribunálom. Obsahuje svedectvá ľudí a dokumenty historickej komisie. V Lateránskom paláci pri tejto príležitosti zároveň otvorili výstavu Naniho Tedeschiho s názvom Totus Tuus. Ján Pavol II. v 60 kresbách. Podrobný obraz Karola Wojtylu načrtol počas svojej 30-minútovej kázne aj kardinál Ruini. Zvýraznil na ňom dar modlitby – pri ktorej sa Ján Pavol II. dokázal úplne odosobniť – dar slobody – od hmotných vecí, ale aj od samého seba, vďaka čomu bol neobvyklo slobodný aj vo vzťahu s druhými a dokázal počúvať, prijímať kritiku, rozhodovať sa a čeliť nepriateľstvu v Cirkvi i vo verejnej mienke – ako aj dar utrpenia – ktorý prijímal nielen vďaka vlastným ťažkým životným skúsenostiam, ale aj vďaka svojej osobnej spiritualite – založenej na túžbe nasledovať Pána a prijímať všetko, čo Pán pre neho pripravil. Kardinál Ruini pripomenul „evanjeliovú sviežosť“ Jána Pavla II., vďaka ktore sa stal „spontánnym komunikátorom“ a mal vždy blízko k človeku a jeho problémom. Na to všetko si podľa rímskeho vikára Pán svojho služobníka pripravoval už od mladosti.
 
„Nachádzame sa tu v prítomnosti Tajomstva: predovšetkým tajomstva zaľúbenej lásky, ktorou Boh Otec miloval tohto poľského chlapca, pútal ho k sebe a udržiaval ho v tejto jednote, pričom ho neoslobodil od životných skúšok, ale, naopak, stále znova ho spájal s krížom svojho vlastného Syna. Zároveň mu však dával odvahu milovať tento kríž a duchovnú chápavosť, aby v ňom zbadal tvár samotného Otca. V istote, že je milovaný Bohom, a v radossti, že na túto lásku odpovedá, našiel Karol Wojtyla zmysel, jednotu a cieľ svojho vlastného života. Všetci, ktorí ho poznali, zblízka alebo iba zďaleka, boli zasiahnutí bohatstvom jeho ľudskosti, jeho úplnou sebarealizáciou ako človeka, ale ešte jasnejšia a významnejšia je skutočnosť, že taká plnosť ľudskosti súvisí, napokon, s jeho vzťahom k Bohu, inými slovami, s jeho svätosťou.“ -te-