Týždeň so Svätým Otcom

Súčasťou nedeľného predpoludňajšieho programu pápeža Benedikta XVI. bola návšteva rímskej Farnosti svätej Felicity a detí mučeníkov. Je známa tým, že tu žije veľký počet prisťahovalcov z iných talianskych regiónov a z rôznych krajín sveta, najmä z Filipín. Benedikt XVI. vo farskom kostole slávil svätú omšu. V homílii poukázal na to, že v takejto zmiešanej komunite sa občas vyskytnú nezhody, či už materiálne alebo iné. Zdôraznil, že v takomto prostredí je ešte viac potrebné svedčiť o Božej láske, keď povedal: “Toto je v základe poslanie každého farského spoločenstva, povolaného ohlasovať evanjelium a byť miestom pohostinnosti a načúvania, formácie a bratského zdieľania, dialógu a odpustenia.”

Vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec zameral na slávnosť Zvestovania Pána, ako sám povedal, „nad týmto úžasným tajomstvom našej viery, ktoré kontemplujeme každý deň keď sa modlíme Anjel Pána. Zvestovanie, vyrozprávané na začiatku Evanjelia podľa Lukáša je pokornou udalosťou, skrytou – nikto okrem Márie ju nevidel a nepoznal, avšak zároveň je to rozhodujúca udalosť pre celé ľudské dejiny. V okamihu keď Panna na anjelovo zvestovanie vyslovila svoje „áno“, uskutočnilo sa Ježišovo počatie a s ním sa začala nová historická epocha, ktorá počas Veľkej Noci bola potvrdená ako „nová a večná zmluva“. V skutočnosti Máriino „áno“ je dokonalým odbleskom toho istého „áno“, ktoré vyslovil Kristus, keď prišiel na tento svet, ako o tom hovorí list Hebrejom, ktorý interpretuje 39. žalm: „Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože." (Hebr 10,7). Poslušnosť Syna sa odzrkadľuje v poslušnosti jeho Matky a práve pre stretnutie týchto dvoch „áno“, mohol Boh prijať podobu človeka. Preto je Zvestovanie aj kristologickým sviatkom, pretože je oslavou centrálneho Kristovho tajomstva: jeho vtelenia.“  
V súvislosti s týmto sviatkom, Benedikt XVI. vyzdvihol aj cenu kresťanského mučeníctva, keď povedal: „Máriino a Ježišovo „áno“ sa obnovuje v „áno“ svätých, osobitne v živote mučeníkov, ktorí prišli o vlastný život pre Evanjelium. Zdôrazňujem to, keďže včera, 24. marca sme si pripomenuli výročie usmrtenia arcibiskupa zo San Salvadoru, Mons. Oscara Romera, a kedy sme zároveň slávili Deň modlitieb a pôstu za misionárov mučeníkov: sú to biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici, usmrtení počas svojej misie pri ohlasovaní Evanjelia a pri zasadzovaní sa za ľudskú dôstojnosť. Práve mučeníci, ako to oznamuje tohtoročná téma, sú „nádejou pre svet“, pretože svedčia, že Kristova láska je silnejšia ako násilie a nenávisť. Nehľadali mučeníctvo, avšak boli ochotní darovať vlastný život pre vernosť Evanjeliu. Kresťanské mučeníctvo je možné ospravedlniť iba ako najvyšší akt lásky voči Bohu a voči bratom.“

V katechéze počas stredajšej generálnej audiencie si Benedikt XVI. vybral z osobností cirkevných otcov sv. Ireneja, žiaka sv. Polykarpa, ktorý zomrel okolo roku 202-203, pravdepodobne mučeníckou smrťou. Svätý Otec o tomto svätcovi povedal: „Irenej je predovšetkým mužom viery a pastierom. Ako dobrý pastier má zmysel pre mieru, bohatstvo náuky a misijné zanietenie. Ako spisovateľ sledoval dvojaký cieľ: brániť pravú náuku pred výpadmi heretikov a jasne formulovať pravdy viery.“

Svätý Irenej žil v 2. storočí, kedy Cirkev negatívne ovplyvňovali predovšetkým gnostici, ktorí sa prehlasovali za akýchsi elitných, intelektuálnych kresťanov. Ich spoločným znakom bol podľa Benedikta XVI. dualizmus. Aby totiž vysvetlili prítomnosť zla vo svete, ustanovili gnostici vedľa dobrého Boha ešte akýsi negatívny princíp, ktorý mal byť pôvodcom matérie. Irenej protirečil dualistom a gnostickým pesimistom na základe biblickej náuky o stvorení. Dôrazne bránil pôvodnú svätosť matérie, tela – nemenej ako ducha. Hovoril o vnútornej dôslednosti viery, čiže o teologickom systéme, čím si podľa Benedikta XVI. zaslúži titul prvého veľkého cirkevného teológa a pôvodcu systematickej teológie.
 
Ako konštatoval Benedikt XVI., sv. Irenej z Lyonu si zaslúži aj titul autora najstaršieho katechizmu kresťanskej náuky, a to svojou knihou Pojednanie o apoštolskom ohlasovaní. Okrem toho je známe jeho päťzväzkové dielo s názvom Proti herézam. V polemike s gnostikmi hájil najmä presvedčenie, že v spoločnom vyznaní viery v Cirkvi neexistuje žiadna ďalšia utajená náuka. Že nejestvuje žiadne vyššie kresťanstvo pre intelektuálov. Zdôrazňoval pritom verejný charakter všetkého, čo ohlasovali apoštoli, pričom za mieru pravej apoštolskej tradície považoval rímsku Cirkev, s ktorou by sa mali zladiť všetky miestne cirkvi. Svätý Otec zdôraznil, že „týmito argumentmi, tu v krátkosti zhrnutými, Irenej od základov vyvracal predpoklady gnostikov a intelektuálov: predovšetkým, nevlastnili pravdu, ktorá by bola vyššou, a pravdu spoločnej viery, lebo to, čo tvrdili, nemalo apoštolský pôvod, ale vymysleli to sami; a na druhom mieste, pravda a spása nie sú privilégiom a monopolom niektorých, ale všetci ich môžu dosiahnuť prostredníctvom ohlasovania nástupcov apoštolov, a zvlášť rímskeho biskupa.“
 
V polemike s gnostikmi sa sv. Irenej usiloval tiež ozrejmiť pravú podobu apoštolskej tradície a jeho závery možno podľa Benedikta XVI. zhrnúť do troch bodov. Po prvé, apoštolská tradícia je verejná, čiže nie súkromná ani tajná. Po druhé, apoštolská tradícia je jedna. To znamená, že je vo svojich základných obsahoch jednotná, a tak vytvára jednotu aj medzi národmi, medzi rozličnými kultúrami. Po tretie, apoštolská tradícia je duchovná, vedená Duchom Svätým, ktorý sa po grécky nazýva pneuma. Jej odovzdávanie preto nezávisí od schopností ľudí, ale pravosť odovzdávanie viery zaručuje Boží Duch. „Ako vidieť, - dodáva Benedikt XVI. - Irenej sa neobmedzuje na definíciu apoštolskej tradície. Neprerušená tradícia v jeho podaní nie je tradicionalizmom, lebo je ustavične znútra oživovaná Duchom Svätým, ktorý ju robí vždy znova živou a spôsobuje, že sa interpretuje a chápe v životaschopnosti Cirkvi. Podľa jeho učenia sa viera Cirkvi odovzdáva spôsobom, v ktorom sa spája to, aká má byť, čiže verejná, jedna, duchovná. Vychádzajúc z ktorejkoľvek z týchto charakteristík možno dospieť k plodnému rozlišovaniu autentického odovzdávania viery v Cirkvi dneška. Povedané všeobecnejšie, v Irenejovej náuke je dôstojnosť človeka, tela a ducha, pevne zakotvená v božskom stvorení, v obraze Krista a v ustavičnom diele posväcovania v Duchu. Taká náuka je akoby majstrovskou cestou k tomu, aby sme spoločne so všetkými ľuďmi dobrej vôle vyjasňovali cieľ a hranice dialógu o hodnotách a aby misijná aktivita Cirkvi dostávala stále nový rozmach v sile pravdy, ktorá je prameňom všetkých pravých hodnôt sveta.“

Vo štvrtok sa mladí z rímskych farností zišli v Bazilike sv. Petra na kajúcej slávnosti, ktorej predsedal pápež Benedikt XVI. Sviatosť zmierenia vysluhovalo 55 spovedníkov z celého Ríma. Svätý Otec im v homílii pripomenul slová Jána Pavla II. z encykliky Redemptor hominis, keď povedal: „Človek nemôže žiť bez lásky. Sám pre seba ostáva nepochopiteľnou bytosťou, jeho život nemá zmysel, ak sa mu nezjaví láska, ak sa nestretne s láskou, ak ju nezakúsi a neosvojí si, ak sa na nej naplno nezúčastňuje. O to viac kresťan nemôže žiť bez lásky. Ba dokonca, ak nestretne pravú lásku, nemôže sa ani nazývať naplno kresťanom, lebo, ako som zdôraznil v encyklike Deus caritas est, na počiatku bytia kresťanom nie je etické rozhodnutie alebo veľká myšlienka, ale stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá dáva životu nový rozmer a teda rozhodný smer (n. 1).“
 
Plnosť Božej lásky k nám sa podľa slov Benedikta XVI. zjavila na kríži. Svätý Otec konštatoval, že túto lásku možno charakterizovať nielen ako agapé, ale aj ako eros. „Lebo kým je láskou, ktorá ponúka človeku všetko, čím Boh je, ako som poznamenal v posolstve na tento pôst, je tiež láskou, kde srdce všemohúceho Boha očakáva áno od svojich stvorení tak ako mladý ženích od svojej nevesty. Žiaľ, už od svojich počiatkov sa ľudstvo, zvedené klamstvom Zlého, uzavrelo pred Božou láskou v ilúzii nemožnej sebestačnosti (porov. Gn 3, 1-7).“

Druhým krokom je podľa Benedikta XVI. milovať blížnych, lebo „Pán očakáva, že sa necháme pritiahnuť jeho láskou a zakúsime celú jej veľkosť a nádheru, ale to nestačí! Kristus nás priťahuje k sebe, aby sa zjednotil s každým z nás a aby sme sa my učili milovať bratov jeho láskou. Dnes je, ako vždy, veľmi potrebné obnovovať schopnosť milovať bratov,“ povedal Svätý Otec na kajúcej pobožnosti mladým ľuďom zídeným v Bazilike sv. Petra.

Laudetur Jesus Christus!

Leopold Slaninka SJ
Vedúci slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu