Generálna audiencia: Sv. Irenej hájil apoštolskú tradíciu proti gnostikom

Vatikán (28. apríla, RV) – Do dnešnej audienčnej katechézy si Benedikt XVI. vybral z osobností cirkevných otcov sv. Ireneja. Ako pútnikom prítomným na Námestí sv. Petra objasnil na úvod, tento biskup a teológ sa narodil okolo roku 135-140 pravdepodobne v Smyrne, čo je dnešný Izmir v Turecku. Bol žiakom sv. Polykarpa, ktorý počul evanjeliové ohlasovanie ešte priamo od apoštola Jána. Irenej sa neskôr dostal do Galie, kde sa stal členom kňazského spoločenstva v Lyone, odkiaľ ho roku 177 poslali do Ríma k pápežovi Eleuteriovi s vieroučnou otázkou. Vďaka tejto ceste sa vyhol krutému prenasledovaniu Marca Aurelia, pri ktorom v Galii padlo najmenej 48 mučeníkov vrátane 90-ročného lyonského biskupa Potina. Ireneja po návrate zvolili za jeho nástupcu. Zomrel okolo roku 202-203, pravdepodobne mučeníckou smrťou.
 
„Irenej je predovšetkým mužom viery a pastierom. Ako dobrý pastier má zmysel pre mieru, bohatstvo náuky a misijné zanietenie. Ako spisovateľ sledoval dvojaký cieľ: brániť pravú náuku pred výpadmi heretikov a jasne formulovať pravdy viery. (...) Irenej je majstrom v boji proti herézam. Cirkev 2. storočia podrývala tzv. gnóza, čiže náuka, ktorá tvrdila, že viera vyučovaná v Cirkvi je iba symbolizmom pre jednoduchých ľudí, ktorí nie sú schopní pochopiť náročné veci; naopak, ľudia zasvätení, intelektuáli – ktorí sa nazývali gnostikmi – mali podľa nich pochopiť všetko skryté vnútri týchto symbolov, a tak mali v tvoriť elitné, intelektuálne kresťanstvo. Samozrejme, toto intelektuálne kresťanstvo sa čoraz viac štiepilo rozličné prúdy s náukami často podivnými a výstrednými, avšak príťažlivými pre mnohých.“
 
Spoločným znakom týchto prúdov bol podľa Benedikta XVI. dualizmus. Aby totiž vysvetlili prítomnosť zla vo svete, ustanovili gnostici vedľa dobrého Boha ešte akýsi negatívny princíp, ktorý mal byť pôvodcom matérie. Irenej protirečil dualistom a gnostickým pesimistom na základe biblickej náuky o stvorení. Dôrazne bránil pôvodnú svätosť matérie, tela – nemenej ako ducha. Hovoril o vnútornej dôslednosti viery, čiže o teologickom systéme, čím si podľa Benedikta XVI. zaslúži titul prvého veľkého cirkevného teológa a pôvodcu systematickej teológie.
 
„Uprostred jeho náuky stojí otázka normy viery a jej odovzdávania. Podľa Ireneja sa norma viery v praxi kryje s apoštolským vyznaním viery a dáva nám kľúč na interpretáciu evanjelia, na interpretáciu vyznania viery vo svetle evanjelia. Apoštolský symbol, ktorý je určitým druhom evanjeliovej syntézy, nám pomáha pochopiť, čo sa chce povedať a ako máme čítať samotné evanjelium.“
 
Ako konštatoval Benedikt XVI., sv. Irenej z Lyonu si zaslúži aj titul autora najstaršieho katechizmu kresťanskej náuky, a to svojou knihou Pojednanie o apoštolskom ohlasovaní. Okrem toho je známe jeho päťzväzkové dielo s názvom Proti herézam. V polemike s gnostikmi hájil najmä presvedčenie, že v spoločnom vyznaní viery v Cirkvi neexistuje žiadna ďalšia utajená náuka. Že nejestvuje žiadne vyššie kresťanstvo pre intelektuálov. Zdôrazňoval pritom verejný charakter všetkého, čo ohlasovali apoštoli, pričom za mieru pravej apoštolskej tradície považoval rímsku cirkev, s ktorou by sa mali zladiť všetky miestne cirkvi.
 
„Týmito argumentmi, tu v krátkosti zhrnutými, Irenej od základov vyvracal predpoklady gnostikov a intelektuálov: predovšetkým, nevlastnili pravdu, ktorá by bola vyššou, a pravdu spoločnej viery, lebo to, čo tvrdili, nemalo apoštolský pôvod, ale vymysleli to sami; a na druhom mieste, pravda a spása nie sú privilégiom a monopolom niektorých, ale všetci ich môžu dosiahnuť prostredníctvom ohlasovania nástupcov apoštolov, a zvlášť rímskeho biskupa.“

 
V polemike s gnostikmi sa sv. Irenej usiloval ozrejmiť pravú podobu apoštolskej tradície a jeho závery možno podľa Benedikta XVI. zhrnúť do troch bodov. Po prvé, apoštolská tradícia je verejná, čiže nie súkromná ani tajná. „Nejestvuje iné učenie ako toto. Tomu, kto chce spoznať pravú náuku, stačí, keď bude poznať tradíciu pochádzajúcu od apoštolov a vieru ohlasovanú ľuďom,“ konštatoval Svätý Otec. Po druhé, apoštolská tradícia je jedna. To znamená, že je vo svojich základných obsahoch jednotná, a tak vytvára jednotu aj medzi národmi, medzi rozličnými kultúrami. Predstavuje spoločnú pravdu, napriek rozličnosti jazykov a kultúr. Po tretie, apoštolská tradícia je duchovná, vedená Duchom Svätým, ktorý sa po grécky nazýva pneuma, preto Irenej používa grécky termín pneumatica. Jej odovzdávanie preto nezávisí od schopností ľudí, ale pravosť odovzdávanie viery zaručuje Boží Duch.
 
„Ako vidieť, Irenej sa neobmedzuje na definíciu apoštolskej tradície. Neprerušená tradícia v jeho podaní nie je tradicionalizmom, lebo je ustavične znútra oživovaná Duchom Svätým, ktorý ju robí vždy znova živou a spôsobuje, že sa interpretuje a chápe v životaschopnosti Cirkvi. Podľa jeho učenia sa viera Cirkvi odovzdáva spôsobom, v ktorom sa spája to, aká má byť, čiže verejná, jedna, duchovná. Vychádzajúc z ktorejkoľvek z týchto charakteristík možno dospieť k plodnému rozlišovaniu autentického odovzdávania viery v Cirkvi dneška. Povedané všeobecnejšie, v Irenejovej náuke je dôstojnosť človeka, tela a ducha, pevne zakotvená v božskom stvorení, v obraze Krista a v ustavičnom diele posväcovania v Duchu. Taká náuka je akoby majstrovskou cestou k tomu, aby sme spoločne so všetkými ľuďmi dobrej vôle vyjasňovali cieľ a hranice dialógu o hodnotách a aby misijná aktivita Cirkvi dostávala stále nový rozmach v sile pravdy, ktorá je prameňom všetkých pravých hodnôt sveta.“ -te-