Generálna audiencia: Apologéta Justín objavil v kresťanstve pravú filozofiu

Vatikán (21. marca, RV) – V sérii katechéz o veľkých osobnostiach ranej Cirkvi pokračoval dnes Benedikt XVI. sv. Justínom, filozofom a mučeníkom, ktorého nazval „najvýznamnejším medzi otcami apologétmi 2. storočia“.
 
„Slovo apologéti označuje tých starokresťanských pisateľov, ktorí si zaumienili brániť nové náboženstvo pred ťažkými obvineniami pohanov a židov a šíriť kresťanskú náuku v pojmoch primeraných kultúre daných čias. Pozorujeme teda u nich dvojaké úsilie: najprv to skutočné apologetické brániť rodiace sa kresťanstvo, lebo apologhia v gréčtine znamená obrana, a potom to ‚misionárske‛ vyjadriť obsah viery v jazyku a v kategóriách myslenia prijateľných pre svojich súčasníkov.“

 
Ako ďalej vysvetlil Svätý Otec, sv. Justín sa narodil okolo roku 100 pri antickom Sycheme v Samárii a dlho hľadal pravdu v rozličných školách gréckej filozofickej tradície.  „Napokon – ako sám opisuje v prvých kapitolách Dialógu s Tryfónom – tajomná postava starca, ktorého stretol na morskom brehu, ho dostala do krízy, keď mu vyjavila neschopnosť človeka uspokojiť svojimi vlastnými silami túžbu po božskom. Potom mu starec medzi starými prorokmi ukázal osoby, na ktoré sa obracať pri hľadaní pravdy je pravou filozofiou. Keď sa lúčili, povzbudil ho do modlitby, aby sa mu otvorili brány svetla.“
 Toto stretnutie označil Benedikt XVI. za „kľúčovú udalosť“ v živote sv. Justína. Prijal kresťanskú vieru a založil v Ríme školu, kde zdarma uvádzal študentov do nového náboženstva, ktoré vydával za novú filozofiu. V nej našiel pravdu, a teda spôsob, ako žiť správne. Preto bol obvinený a okolo roku 165 sťatý – za vlády Marca Aurelia nazývaného filozofom na cisárskom tróne. Práve jemu Justín adresoval jednu zo svojich dvoch Apológií. Tie sú spolu s Dialógom s Tryfónom jedinými zachovanými dielami. Justín sa v nich snažil vykresliť predovšetkým božský plán stvorenia a spásy, ktorá sa napĺňa v Ježišovi Kristovi, v Logose, čiže vo Večnom slove, vo Večnom rozume, v Tvorivom rozume.
 
„Každý človek sa ako rozumný tvor zúčastňuje na Logose, nosí v sebe jeho zárodok a môže zachytiť záblesky pravdy. Takto sa ten istý Logos, zjavený židom v prorockých obrazoch Starého zákona, čiastočne ukazuje v zárodkoch pravdy aj v gréckej filozofii. Z toho vyplýva, zakončuje Justín, že – nakoľko je kresťanstvo historickým a osobným zjavením Logosu v jeho úplnosti – ‚všetko pekné, čo bolo vyjadrené kýkmkoľvek, patrí nám kresťanom‛ (2 Apol. 13, 4).

 
Z toho Justín vyvodzuje určitý osobitný nárok kresťanstva na pravdu a na univerzalitu náboženstva. Starý zákon aj grécku filozofiu tak chápe ako dve cesty vedúce ku Kristovi, Logosu. Benedikt XVI. v tejto súvislosti pripomenul slová svojho predchodcu Jána Pavla II., ktorý Justína nazval „priekopníkom pozitívneho stretnutia s filozofickým myslením, i keď v znamení opatrného rozlišovania“, lebo hoci si Justín „zachoval aj po svojom obrátení veľkú úctu ku gérckej filozofii, dôrazne a jasne potvrdzuje, že v kresťanstve našiel jedinú spoľahlivú a zmysluplnú filozofiu (Dial. 8, 1)“.

Zvlášť vo svojej prvej Apológii sa Justín vymedzil voči pohanskému náboženstvu a jeho mýtom, ktoré považoval za diabolské „falošné značky“ na ceste k pravde. Zato filozofia predstavovala v jeho očiach privilegovaný priestor na stretnutie sa pohanstva, judaizmu a kresťanstva, a to práve na úrovni kritiky pohanského náboženstva a jeho falošných mýtov. Keďže pohanské náboženstvo sa nevydalo na cestu Logosu, ale na cestu svojich mýtov, a tak stratilo akúkoľvek pravdivosť, bol jeho úpadok a zánik nevyhnutný. Bol to logický dôsledok zredukovania náboženstva na umelý zhluk ceremónií, konvencií a zvykov.

Justín a ďalší apologéti zdôrazňujú, že miesto náboženstva prevzalo kresťanstvo, čím si ľudia zvolili bytostnú pravdu namiesto zvykového mýtu. Tertulián túto kresťanskú voľbu neskôr výstižne vyjadril vetou: Kristus potvrdil, že je pravdou a nie zvykom. Ako dodal Benedikt XVI., termín consuetudo – zvyk, možno do moderného jazyka preložiť ako móda kultúry alebo móda doby.
 
„V časoch, ako sú tie naše, poznačených v debate o hodnotách a o náboženstve – a to aj v medzináboženskom dialógu – relativizmom, je toto lekcia, ktorú si treba zapamätať. Preto vám pripomínam – a tým končím – posledné slová tajomného starca, ktorého filozof Justín stretol na brehu mora: ‚Modli sa predovšetkým za to, aby sa Ti otvorili brány svetla, lebo nikto nemôže uvidieť a pochopiť, ak mu Boh a jeho Kristus nedajú rozumieť‛ (Dial. 7, 3).“ -te-