Svätá stolica oficiálne vyvracia teologické omyly Jona Sobrina
Vatikán (15. marca, RV) – Kongregácia pre náuku viery zaujala oficiálne stanovisko
k teologickým omylom jezuitského kňaza Jona Sobrina. V správe vydanej včera sa uvádza,
že „viaceré názory otca Sobrina môžu veriacim uškodiť svojou omylnosťou a nebezpečnosťou“.
Ide predovšetkým o koncept „Cirkvi chudobných“ s prehnaným zdôrazňovaním výlučného
významu chudobných pre Cirkev; ďalej o spochybňovanie tvrdení Nového zákona
a niektorých koncilov prvotnej Cirkvi, čo pátra Sobrina priviedlo k spochybňovaniu
základných prvkov viery, ako sú božstvo Ježiša Krista, vtelenie Božieho Syna, vzťah
medzi Ježišom a Božím kráľovstvom, Kristovo vedomie vlastného božstva a spásna hodnota
jeho smrti.
To všetko sa koncentruje v dvoch dielach Jona Sobrina: Ježiš
Kristus osloboditeľ. Historicko-teologické čítanie o Ježišovi z Nazaretu a Viera
a Ježiš Kristus. Esej o obeti. Šesťdesiatosemročný jezutiský páter pochádza zo
Španielska a od svojich 50 rokov žije v Salvádore. Svätá stolica pristúpila k oficiálnemu
upozorneniu na jeho teologické omyly po osobných rozhovoroch s ním a po schválení
takéhoto postupu Svätým Otcom s dátumom 13. októbra 2006. Metodologické výhrady kongregácie
nám objasnil prof. Donato Valentini: „Otec Sobrino tvrdí, že „Cirkev
chudobných“ je matériou na interpretáciu Krista a základné formovanie kristológie.
Kongregácia odpovedá: áno, Cirkev musí venovať chudobným pozornosť a lásku
spôsobomosobitným, ale nie výlučným. Základnou teologicou matériou
na poznávanie cirkevnej náuky je apoštolská viera podľa živej Tradície Cirkvi. Otec
Sobrino tvrdí, že dogmatické formulácie koncilov sú obmedzené a nebezpečné. Kongregácia
poznamenáva: sú obmedzené, pokiaľ ide o ich obsah, nehovoria ani nemôžu povevdať všetko.
Majú však charizmu cirkevného Magistéria, skutočne vyjadrujú kresťanské pravdy a nie
sú ‚nebezpečné‛ v medziach skutočného cirkevného
poznania Slova.“
Tieto metodologické omyly priviedli
Jona Sobrina k chybným tvrdeniam o Kristovi. Spochybňuje jeho Božstvo, vidí rozdiel
medzi Synom a Ježišom, akoby boli v Kristovi dva subjekty, dve indivíduá – Syn a Ježiš,
pričom Sobrino preberá mylný teologický koncept homo assumptus, podľa ktorého
Syn berie na seba podobu Ježiša. Kongregácia preto jasne pripomína, že Syn je Ježiš
a Ježiš je Syn; že Ježiš z Nazareta je skutočný Boh a skutočný človek.
Otec
Sobrino odvodil zo svojej chybnej kristologickej vízie tri hlavné omyly: týkajú sa
vzťahu medzi Ježišom a Božím kráľovstvom, Ježišovho vedomia o vlastnom božstve a spásnej
hodnoty jeho smrti. Oddeľuje Ježiša a Božie kráľovstvo a puto medzi nimi zbavuje jeho
osobitosti. Kongregácia reaguje poznámkou, že v istom zmysle sa Božie kráľovstvo stotožňuje
s Ježišom: je v ňom prítomné a napĺňa sa v ňom. V reakcii na druhý omyl pátra Sobrina,
ktorý tvrdí, že Ježiš z Nazareta je „veriaci ako každý z nás“, kongregácia pripomína
špecifický synovský vzťah Ježiša so svojím Otcom a zdôrazňuje, že Ježiš mal od prvého
momentu svojej existencie priamu a bezprostrednú predstavu o Otcovi. Tretí omyl pátra
Sobrina o tom, že Ježišova smrť mala iba príkladnú hodnotu, kongregácia vyvracia potvrdením,
že vďaka Ježišovmu pravému božstvu to bola spásna smrť.
V súvislosti so správou
Kongregácie pre náuku viery vydal vyhlásenie aj hovorca Svätej stolice a generálny
riaditeľ nášho rádia páter Federico Lombardi. Vysvetľuje v ňom Ježišovu sprostredkovateľskú
úlohu na obraze mosta a na margo konceptu „Cirkvi chudobných“ poznamenáva: „Kto
sa pri prežívaní svojej viery zúčastňuje na dramatických skúsenostiach ľudstva, prirodzene
si vybuduje hlboký duchovný súlad s Kristovou ľudskosťou, a ak je teológom, dospeje
k prehĺbeniu ‚kristológie zdola‛, ktorá hlboko zakladá ten pilier mostu, ktorý stojí
na strane ľudskosti. A práve toto je prípad pátra Sobrina, v línii charakteristickej
pre latinskoamerickú teológiu, takú pozornú voči ľudskému a duchovnému oslobodzovaniu
národov na kontinente. Nezabúdajme, že páter Sobrino bol členom Stredoamerickej univerzity
v San Salvadore, ktorej šesť členov bolo barbarsky zavraždených roku 1989 práve
pre solidaritu so salvádorský ľudom. Zdôrazňovanie solidarity medzi Kristom
a človekom však nemôže viesť až k zahmlievaniu alebo podceňovaniu jednoty medzi Kristom
a Bohom. Pretože ak Kristus nie je súčasne človekom aj Bohom, mostu chýba druhý
pilier a naša komunikácia s Bohom je vážne spochybnená. Toto je problém, na
ktorý sa vzťahuje správa Kongregácie pre náuku viery.“ -te-