Generálna audiencia: Ignác Antiochijský túžil po jednote s Kristom a v Cirkvi
Vatikán (14. marca, RV) – Jarné slnko dnes prvýkrát po zime otvorilo vatikánskym
pútnikom počas generálnej audiencie Námestie sv. Petra, kde sa ich so Svätým Otcom
stretlo 25-tisíc vrátane slovenskej skupiny študentov archeológie z Trnavskej univerzity
a ostatných návštevníkov. Benedikt XVI. im dnes adresoval katechézu o ďalšom z cirkevných
otcov – o sv. Ignácovi Antiochijskom.
Ako pripomenul, tento mučeník bol v poradí
tretím biskupom Antiochie a svoj úrad zastával v rokoch 70 až 107. Antiochia bola
po Ríme a Alexandrii treťou metropolou rímskeho impéria. Leží v Sýrii, čo je dnes
časť Turecka. Jej prvým biskupom bol sám sv. Peter a práve tu boli Kristovi učeníci
prvýkrát nazvaní kresťanmi. Biskupovi Ignácovi venoval celú jednu kapitolu svojich
Cirkevných dejín Euzébius z Cézarey. Vďaka nemu vieme, že Ignáca v Sýrii odsúdili
za svedectvo o Kristovi na smrť hodením šelmám. Vydal sa teda v ústrety svojmu mučeníctvu
do Ríma a počas cesty Áziou povzbudzoval miestne cirkvi, pričom kládol dôraz na boj
proti rozmáhajúcim sa herézam a proti prvým rozkolom s apoštolskou tradíciou. Zastavil
sa v Smyrne a v Troade, odkiaľ poslal do rôznych miest sedem listov, dodnes uznávaných
odborníkmi za pravé. Napokon ho vo Flaviovom amfiteátri v Ríme roztrhali divé zvieratá.
„Žiaden
cirkevný otec nevyjadril s takým dôrazom ako Ignác takú túžbu po jednote s Kristom
a po živote v ňom. V Ignácovi sa v skutočnosti zlievajú dva duchovné
‚prúdy‛: Pavlov zameraný na jednotut s Kristom a Jánov sústredený na život v Kristovi.
Tieto dva prúdy ústia do napodobňovania Krista, ktorého Ignác viackrát nazýva
‚mojím‛ alebo ‚vaším Bohom‛. Preto Ignác prosí rímskych kresťanov, aby
nebránili jeho mučeníctvu, lebo netrpezlivo očakáva ‚spojenie sa s Ježišom Kristom‛.
Vysvetľuje: ‚Je pre mňa krásne zomrieť na ceste v ústrety Ježišovi Kristovi, viac
než kraľovať až po kraj zeme. Hľadám jeho, ktorý pre mňa zomrel, chcem jeho, ktorý
bol pre nás vzkriesený... Nechajte ma byť napodobňovateľom umučenia môjho Boha! (List
Rimanom 5-6).“
V týchto spaľujúcich vyznaniach lásky
možno podľa Svätého Otca zachytiť zreteľný antiochijský kristologický realizmus, zameraný
viac než kedykoľvek na vtelenie Božieho Syna a na jeho pravú a konkrétnu ľudskosť.
Ignácovo nezastaviteľné smerovanie k jednote s Kristom kladie základy skutočnej „mystiky
jednoty“. On sám sa charakterizoval ako „človek, ktorému bola zverená úloha jednoty“
(Filadelfanom, 8, 1). „Pre Ignáca je jednota Božou výsadou.
Často opakuje, že Boh je jednota a že iba v Bohu sa jednota vyskytuje v čistej a pôvodnej
podobe. Jednota, ktorú majú na tejto zemi dosahovať kresťania, nie je ničím iným ako
čo najvernejším napodobňovaním Božieho archetypu.“ Týmto spôsobom
dospel Ignác k svojej vízii Cirkvi, kde kládol veľký dôraz na jednotu veriacich a kňazov
so svojím biskupom. „Nepodnikajte nič také, čo sa týka Cirkvi, bez biskupa,“
napísal v liste do Smyrny a tamojšiemu biskupovi Polycarpovi pripomenul: „Ja
ponúkam svoj život za tých, tkorí sú podriadneí biskupovi, kňazom a diakonom. (...)
Pracujte spolu jedni pre druhých, bojujte spolu, bežte spolu, trpte spolu, spite a bdejte
spolu ako Boží hospodári, jeho pobočníci a sluhovia. Usilujte sa páčiť sa tomu, pre
ktorého bojujete a od ktorého dostávate žold. Nech nikto z vás nie je obvinený ako
dezertér. Váš krst sa stane štítom, viera helmou, láska kopijou, trpezlivosť brnením“
(6, 1-2). V listoch sv. Ignáca sa podľa Benedikta XVI. ustavične
a plodne opakuje akási dialektika medzi dvoma aspektami charakteristickými pre kresťanský
život: na jednej strane hierarchickou štruktúrou cirkevného spoločenstva a na druhej
strane základnej jednoty, ktorá všetkých veriacich spája v Kristovi. Zdôrazňovanie
jednoty medzi veriacicmi navzájom, ako aj medzi veriacimi a ich pastiermi sa u Ignáca
vytrvalo objavuje v obrazoch lýry a jej strún, intonácie a koncertu. Zrejmá je pritom
osobitná zodpovednosť biskupov, kňazov a diakonov pri upevňovaní spoločenstva. „Buďte
jedno, píše Ignác a pripomína Ježišovu modlitbu pri poslednej večeri: jedna prosba,
jedna myseľ, jedna nádej v láske... Ponáhľajte sa všetci k Ježišovi Kristovi ako
k jedinému Božiemu chrámu, ako k jedinému otáru: on je jeden, pochádza z jediného
Otca, ostal s ním spojený a k nemu sa vrátil v jednote“ (7, 1-2).“
Ignác
prisúdil Cirkvi ako prvý v kresťanských spisoch prívlastok katolícka, čiže všeobecná.
A vyzdvihol úlohu Cirkvi v Ríme, ktorej patrí v službe Katolíckej cirkvi určitý primát.
„Ako vidieť, Ignác je naozaj ‚učiteľom jednoty‛: jednoty Boha a
jednoty Krista (na protiveň rozličným herézam, ktoré sa začínali šíriť), jednoty Cirkvi,
jednoty veriacich ‚vo viere a v láske, nad ktoré niet nič vznešenejšieho‛ (List
Smyrňanom 6, 1). V konečnom dôsledku Ignácov realizmus pozýva niekdajších i súčasných
veriacich do postupnej syntézy medzi pripodobnením sa Kristovi (čiže jednotou s ním,
životom v ňom) a oddaním sa jeho Cirkvi (čiže jednotou s biskupom, veľkodušnou službou
spoločenstvu a svetu). Treba teda dospieť k syntéze medzi spoločenstvom a poslaním
až do takej miery, aby sa prostredníctvom jedného rozmeru vyjadroval druhý a aby boli
veriaci čoraz viac ovládaní tým nedeliteľným duchom, ktorým je sám Ježiš Kristus“
(List Magnézanom 15).
V tomto duchu vďačnosti
za jednotu a vedomia úlohy viesť v láske celú Cirkev adresoval na záver svojej audienčnej
katechézy Svätý Otec všetkým veriacim posolstvo, ktoré vložil sv. Ignác do posledných
riadkov jedného zo svojich listov: „Milujte jeden druhého s nerozdeleným srdcom.
Môj duch sa ponúka na obetu za vás, nielen teraz, ale aj keď príde k Bohu... V Kristovi
sa môžete nájsť bez poškvrny“ (13). -te-