Slovo pre chorých: Osobný kríž utrpenia

Drahý brat, sestra! Prežívame obdobie pôstu. Moje dnešné zamyslenie, ktoré ti chcem v nasledujúcich chvíľach ponúknuť bude mať v sebe nádych tejto atmosféry, ktorú môžeš vnímať ako čas požehnania a milostí pre Tvoj život. Ak je to z tvojej strany aspoň trochu možné, zastav sa a na krátky okamih  počúvaj... Možno tak práve vďaka slovu, ktoré sa usiluješ počúvať, zažiješ mocný dotyk Boha, ktorý takýmto spôsobom túži konať v Tvojom živote. Každé pôstne obdobie je charakteristické tým, že viac ako inokedy upriamuješ svoju pozornosť na kríž, ako nástroj potupy a vykúpenia zároveň. Ty sám si trpiacim údom Cirkvi, Kristovho tajomného tela. To znamená, že v tvojom prípade nemožno uvažovať iba o pohľade, ktorý je upretý na kríž. Ty ten svoj osobný kríž utrpenia a bolesti denne prijímaš. On sa stáva neodmysliteľnou súčasťou bežných dní tvojho života. Aj keď je ten tvoj osobný kríž v rôznych podobách neodmysliteľnou súčasťou životnej púte, predsa len je nutné podotknúť, že ho vnímaš vždy ako niečo nové... Pretože s realitou choroby, bolesti, či utrpenia, je to naozaj tak. Niekedy tento fakt prežiješ veľmi intenzívne, inokedy to nie je až taká záťaž, ktorú by si nemohol zniesť a zasa sú dni, keď sa cítiš tak sviežo, akoby na tvojich pleciach nespočívala nijaká ťarcha bolesti a utrpenia.

Je však známkou ľudskej prirodzenosti, že bolesť a utrpenie, ktoré nás stretá na pozemskej púti životom veľmi často vnímame ako čosi nepohodlné. Niečo, čo nás z času na čas zlomí, znechutí a v neposlednom rade naplní naše vnútro smútkom a melanchóliou, ktorá vyplýva z istých obmedzení. Tie však k utrpeniu a bolesti neodmysliteľne patria. V okamihu spomínanej melanchólie a smútku ťa veľmi často napadne myšlienka na útek od bolesti, utrpenia, od podstatných hodnôt, ktoré dávajú životu pravý zmysel a výnimočnú chuť. Útek je prejavom neochoty kráčať po ceste, na ktorú si bol povolaný. Človek je naozaj majstrom v odmietaní, majstrom v tom, aby ukázal svojmu Stvoriteľovi chrbát. Nie, nie je to najšťastnejšie riešenie, keď sa odvrátiš od Toho, ktorého pečať nosíš vo svojej duši. On Boh, ako Stvoriteľ výnimočného tvora- človeka, ktorým si aj ty sám, na základe tejto nezmazateľnej pečate, ktorú v sebe nosíš veľmi dobre vie a vždy bude vedieť, že si Jeho dieťaťom, ktoré bude neúnavne hľadať. Navyše skús si uvedomiť, že je naozaj nemožné ujsť pred Bohom a nakoniec ani pred sebou samým. Ak je tvoje svedomie citlivé, časom sa určite ozve, aby ti pripomenulo, aký je nesmierne dôležitý návrat. V tomto pôstnom období si asi každý z nás uvedomí skutočnosť, ako často bol v pozícii márnotratného syna, ktorý veľmi rýchlo zbalil svoj majetok a odišiel. Odišiel kamsi ďaleko... Od Boha, od ľudí, ale predovšetkým od seba. Takýto útek sa nám môže zdať výhrou iba na krátky čas... Skôr, či neskôr pocítime prázdnotu a púšť vlastného vnútra, ktoré bude túžiť po Svetle, po nádeji, po naplnení. Túto prázdnotu nemôže vyplniť nik iný, iba sám Boh, ktorý ako už bolo spomenuté neúnavne hľadá človeka, hľadá Teba. Stačí tak málo... Stačí povedať Bohu svoje „áno“. Súhlasiť s návratom znamená pokoriť sa pred Bohom, uznať Jeho prvenstvo v našom živote. Súhlasiť s návratom tiež znamená, povedať si spolu s márnotratným synom: „Vstanem, pôjdem k Otcovi...“ V konečnom dôsledku prísť k Otcovi znamená, vrátiť sa ku krížu, od ktorého si možno zbabelo ušiel...

V úteku si možno hľadal východisko. Snáď si si myslel, že to bez kríža budeš mať o niečo jednoduchšie. S vlastnou bolesťou a pod krížom, na ktorom visí láska, pochopíš dynamiku lásky. Pretože iba bolesť, ktorú máme skutočne odžitú nás urobí citlivejšími a vnímavejšími voči iným ľuďom. Prežívanie pôstneho obdobia, to nie je len bezduché odriekanie a sebazápor. Je to predovšetkým život lásky, v spoločenstve s ostatnými ľuďmi. Ak však budeme vždy pred niečím utekať, nebudeme schopní tej pravej lásky, ktorá pochádza od Krista. Zbabelý útek od pravých hodnôt je znamením strachu. Ak mu vo svojom vnútri dáme priestor, zabránime tomu, aby sa v našom srdci rozhojnila skutočná láska.

Brat, sestra, želám ti teda šťastný útek s návratom, ktorý je veľmi často bolestivý, ale veľmi potrebný. Iba v zmysluplnom návrate, o ktorý sa možno usilujeme celý život objavíme tú pravú slobodu. V tejto slobode Božích detí objavíme nesmiernu hodnotu vlastnej dôstojnosti. Každý návrat znamená vždy nové poznanie, nové dimenzie, nové skúsenosti. Aby sme však mohli okúsiť skutočnú radosť z návratu, je nutné, aby sme na svojej životnej ceste stretli človeka, alebo ľudí, ktorí do nášho života vstúpia, ako viditeľný prejav Božej vôle. Aby sme mohli vnímať konanie Všemohúceho Boha v našich životoch musíme dôverovať človeku. Návrat k pravým hodnotám osamote ani nie je možný. Môže znamenať opäť návrat do samoty, ktorá je nezmyselná, keďže sme povolaní žiť v spoločenstve s inými ľuďmi.

Všemohúci a Večný Bože. Ďakujem Ti za to, že si mi daroval tento pôstny čas, ako čas milostí a požehnania. Sama si v tejto chvíli uvedomujem, ako často vo svojom živote som bola v pozícii márnotratného syna. Absolvovala som množstvo nezmyselných útekov. Ty ako milujúci Otec si ma neúnavne hľadal a našiel... Dnes už rozumiem, že s Tebou nie je možné hrať sa na schovávačku a nie je možné ani utekať. Pretože sa vždy stretneme na ceste. Utekala som od kríža, od bolesti, ale stačilo tak málo: Uvedomiť si, že moja bolesť nie je a nikdy nebude väčšia ako Tvoja láska k ľudstvu poznačenému nedokonalosťou a hriechom. Medzi takýchto ľudí sa radím aj ja. Chcem skutočne zažiť oslobodenie, ktoré plynie z návratu. Nech sa táto sloboda potom premietne do vzťahov, ktoré vytváram v spoločenstve s ostatnými ľuďmi. Ďakujem Ti za ľudí, vďaka ktorým môžem každý návrat vnímať ako dobrodružstvo lásky.

Ivana Mochorovská