Komentár Jozefa Kováčika: V koho mene?

Prednedávnom som dostal strach. Normálne som sa začal báť. O zdravie našej vernej kritičky z Ústavu štátu a práva SAV. Naozaj a úprimne. Už dlho nedostala takmer žiaden priestor, aby nám katolíkom oznámila, akí sme násilnícki, skorumpovaní, prepletení so štátnou mocou... No jednoducho zo stredoveku. Ale dočkal som sa. Slová súkromnej osoby, od ktorej názorov sa písomne dištancovali aj zodpovední v SAV dostala naraz toľko príležitostí, že by jej závideli i mnohé iné celebrity.

Rešpektujem neprofesionalitu mnohých novinárov, pre ktorých je hlas nezastupujúci žiadnu verejnú inštitúciu zaujímavý.

Čo si však pomyslieť o tvorcoch náboženského vysielania verejnoprávnej televízie, ktorí jej v rámci programov pre veriacich dajú slušný priestor?

Ak kŕmime malé dieťa, dávame si pozor na to, čo mu dáme prehltnúť. Ak by sme dali mesačnému dieťaťu kus klobásy, môžeme mať možno dobrý úmysel, no zdravý rozum asi nemáme. Tak vnímam aj krehké vzťahy ekumenizmu. Ak zaznie v relácii, ktorú pripravia evanjelici, že tí najhorší a jediní zlí vo vzťahu štát-cirkev sú katolíci, tak to nepovažujem za korektné ani ekumenické. Zvlášť, ak nikto zo zástupcov katolíckej cirkvi nedostane slovo na obhajobu. Ak v relácii odznie informácia, že Základná zmluva medzi SR a Svätou stolicou je utvrdením svojej hegemónie voči štátu, no nedozviem sa, že takmer identickú zmluvu majú so štátom aj ďalšie cirkvi, môžem to nazvať manipuláciou? Prekvapenie o to väčšie, že takúto reláciu schvália a odvysielajú z redakcie, ktorá má tieto hodnoty brániť.

V polovici februára som navštívil sever Talianska. Stretol som priateľov a trochu si oddýchol. Využil som čas, keď sa aj naši biskupi zotavovali. Duchovne. Tak trochu som im aj závidel, nakoľko im duchovné cvičenia pripravil kardinál Tomáš Špidlík. Práve jeho sme ako študenti z Ríma poznali ako nezlomného optimistu plného zdravého humoru.

Ale vráťme sa do Talianska. Priateľ kňaz mi hovoril o prieskume, ktorý urobili medzi veriacimi Katolíckej cirkvi. Otázka znela, ktorý svätec je najpopulárnejší. Bez konkurencie zvíťazil Páter Pio. Na druhom mieste skončil Anton Paduánsky a na treťom- Panna Mária... Na siedmom mieste objavili vyhodnocovatelia prieskumu Pána Ježiša!

Vysvetlení sa nám ponúka hneď niekoľko- jedni môžu tvrdiť, že otázka znela, ktorý svätec je najpopulárnejší a teda Ježiš do tejto kategórie nepatrí. Iní budú namietať, že je to dôsledok prehnanej úcty svätých hraničiacej s poverou. A iní nám povedia, že ide aj tak len o prieskum.

Výsledok je však varovným signálom toho, ako ľahko sa viera mení na „portafortunu“, ako hovoria sami taliani. Pokiaľ mi to prináša šťastie, prečo by som neveril a nenosil obrázok svätca? Ale ak nie, čo potom? Ak mi život prinesie aj neúspech a pokorenie, čo potom? A ak mi dovolíte ešte jednu poznámku k danému výskumu- ukázal presný opak toho, čo prežívame na Slovensku. Nechcem si predstaviť výsledok prieskumu, ktorý by zisťoval, čo vedia Slováci napríklad o svätom Gorazdovi...

A tu sa dostávame zasa do inej roviny. Bývalý pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu Peter Weiss sa akosi rozpísal. Najskôr v jedom denníku a potom pre istotu aj v druhom. A poučoval a poučoval... Jeho čierno-biele videnie mi silno pripomínalo isté obdobie. A tak som sa vrátil k niektorým historickým prameňom k téme, o ktorej sa pán Weiss rozpísal. Prvý dokument je z októbra 1987. Ide o Vyhlásenie k deportáciám Židovských občanov zo Slovenska. 24 signatárov, medzi ktorými bol aj vtedajší biskup Korec, kňazi, veriaci laici i ďalší, vtedy napísalo: „Za mŕtvymi môžeme už len smútiť alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostaných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.“ Toto vyhlásenie je niektorým dobre známe. S oveľa väčším prekvapením som však našiel stanovisko Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej socialistickej republike z toho istého roku. V ňom sa okrem iného píše: „Odmietame pseudopatetické a štvavé vyhlásenie malej skupiny občanov, ktorých cieľom je narušiť pokoj a harmonické spolunažívanie občanov židovského vierovyznania s ostatnými občanmi v našom štáte.“

Viem a plne si uvedomujem, kto vtedy židovskú náboženskú obec zastupoval. To však neznamená, že pamäť treba mať funkčnú iba na určité skutočnosti. Pre jej oživenie odporúčam knihu kardinála Korca s názvom Slová pre život s podtitulom Svedectvá doby 1969-1989.

Pôstne obdobie, ktoré práve prežívame,. je príležitosťou obnoviť pamäť. Nielen tú historickú. Pamäť na vlastné chyby či zlyhania, aby sme za ne mohli odprosiť Pána dejín- a to i tých našich osobných. Zároveň však i pamäť na to krásne a pekné, čoho sa nám dostalo. Pretože na to zabúdame častokrát ešte rýchlejšie. Pyramída hodnôt stojí opäť pred nami. Je potrebné opätovné prehodnotenie toho, čo stojí na jej vrchole a čo naopak tvorí základ mojich hodnôt. Ak by sa podcenila prasklina v základoch, stavba sa môže tragicky zrútiť. Tak ako, ako prednedávnom v Turecku.

Počul som staršiu pani povedať- „Chvála Pánu Bohu, že máme pôstne obdobie. Tak som sa naň už tešila“. Potešili ma tieto slová. Stále viac si pôstne obdobie obľubujem aj ja. Plánovite si to totiž vytváram priestor na čítanie, premýšľanie i modlitbu. A to chcem dopriať i popriať aj všetkým vám, drahí poslucháči. Pravidelní, či náhodní.

Jozef Kováčik