Listáreň Slovenskej rodiny Vatikánskeho rozhlasu

Milí priatelia Vatikánskeho rozhlasu, zvlášť členovia Slovenskej rodiny Vatikánskeho rozhlasu!

Prvá nedeľa v mesiaci nám opäť dáva príležitosť stretnúť sa s vami takmer na dotyk prostredníctvom vašich listov, ktoré sme dostali v poslednom období. Ďakujeme vám za podelenie sa o svoj vzťah k vysielaniu rádia, ktoré chce byť a je Hlasom Svätého Otca, vaše ohlasy nás vždy veľmi povzbudia a veríme, že povzbudia aj ostatných poslucháčov do toho, aby nám tiež napísali, ako vnímajú naše vysielanie, cez čo si k nemu vytvorili a vytvárajú vzťah, čo im dáva, čím ich obohacuje, čo od neho očakávajú. Už teraz sa tešíme na vaše listy na túto tému!

Naša Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu vznikla ako spoločenstvo priateľov, ktorí sa síce nepoznajú, nevidia, ba aj počujú sa iba jednosmerne, no v láske k Cirkvi a jej pápežovi majú pevné spojivo. Vstupným do nášho združenia nie je žiaden poplatok ani preukaz, iba modlitba za naše rádio a jeho poslucháčov podľa vlastných možností. Mnohí z vás si vybrali formu Zdravasu alebo inej krátkej modlitby po odznení našej zvučky.

Tešíme sa z toho a ďakujeme aj našej stálej poslucháčke pani Chlebovcovej zo Šuňavy, ktorá nám napísala, že už oddávna sa za každým vysielaním za všetkých pomodlí. „No dnes o to viac – píše –, keď sme už v Slovenskej rodine Vatikánskeho rozhlasu. Dokiaľ znie zvučka a po jej skončení sa vždy poďakujem Pánu Bohu. Cez Vatikánsky rozhlas som veľa získala, koľko už len požehnaní Svätého Otca to bolo...! Netušila som, že som počúvaním slovenského, poľského aj českého vysielania prišla do školy na celý život, denne jednu hodinu. To je pre mňa veľké bohatstvo!“

 
Podobne načrela do histórie svojho vzťahu k Vatikánskemu rozhlasu aj pani Oľga Kasanická z Bratislavy, ktorá vyjadrila veľkú radosť z duchovného spojenia s nami prostredníctvom modlitby: „Počas mnohých desaťročí slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bolo pre nás – najmä v neprajných rokoch neslobody – nesmiernou posilou, vzpruhou a povzbudením na prekonávanie mnohých životných ťažkostí, lebo nám pomáhalo udržať si nádej, posilňovať vieru a odovzdávať ju našim deťom a vnúčatám. Počúvanie slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu nás s vami duchovne spájalo, čo si azda vy ani neviete dobre predstaviť. Dnes si už neviem predstaviť ani jeden deň bez spojenia sa s vami na vlnách éteru.“

 
Pani Kasanická ocenila „veľkú službu, ktorú poslucháčom Vatikánskeho rozhlasu v súčasnosti robí rádio Lumen, keď umožňuje kvalitnejšie počúvanie vysielania“. Kolegom v Banskej Bystrici ďakujeme aj my a tešíme sa, že sa môžeme svojou 15-minútovkou denne podieľať na ich programe. Zároveň vítame pani Kasanickú v našej Slovenskej rodine Vatikánskeho rozhlasu, kam sa prihlásila. Nech sa aj ona medzi nami cíti ako doma, pri rodinnom stole J!

„Mám radosť, že sa vytvára Rodina Vatikánskeho rozhlasu – slovenskej sekcie!“ napísala nám aj pani Silvia Fecsková z Bardejova. Jej spomienky na vysielanie Vatikánskeho rozhlasu tiež siahajú doďaleka: osobitne spomenula utorky s p. Bohuslavou. „To aj mňa formovalo,“ napísala nám pani doktorka. A s tromi výkričníkmi dodala: „A vtedajšie kvízy!!! To nás viedlo k systematickému čítaniu, štúdiu a meditovaniu nad Svätým písmom...“ Veríme, že podobné plody prináša aj náš súčasný program, ladený duchovne i odborne, informačne i formačne.

Práve to ocenila vo svojom liste pani Gabriela Spustová zo Suchej nad Parnou. „Je veľkým obohatením počuť správy priamo zo srdca Cirkvi. Dozvedám sa tu okrem iného i mnoho odborných informácií, ktoré potrebujem pre svoju prácu s deťmi a ľuďmi vôbec. Nachádzam tu povzbudenie v ťažkých chvíľach, ktoré prináša život, a tiež správny smer pre seba, keď váham, ktorá cesta križovatky je tá pravdivá a správna. Vďaka za všetko. Cením si Vašu prácu a vyprosujem Vám veľa Božieho požehnania, sily, darov Ducha a, samozrejme, pozorných poslucháčov.“

 
Aj my ďakujeme pani Spustovej, osobitne sa básne i prózu z vlastnej dielne, ktoré nám poslala. Dnes spolu s vami, milí poslucháči, načrieme do hlbokého zážitku matky, ktorý autorka podáva v krátkom zamyslení s názvom Nemusím byť hviezdou na nebi, stačí byť sviečkou v dome:

Ticho.
Nedeľné ticho sa zamatovo prebúdzalo zo spánku.
Pomaly a citlivo sa vkrádalo pod viečka a nežným slnečným pohladením mi prerušilo sen.
Videla som v ňom syna.
Sedel na okraji postele a čakal na moje prebudenie.
Nezvyčajné...
Už devätnásť rokov prebúdzali urasteného pekného mladíka až nedeľné zvony. No v túto poslednú pôstnu nedeľu, nazývanú smrtná, sedel pri mojich nohách a nedočkavo čakal na moje prebudenie.
Oči sa nám stretli.
Na tvári mladého muža s peknými kakaovými očami, hlbokými ako studne, niečo nebolo v poriadku.
Škrabance a spuchnuté obočie predzvestovali čosi...
„Mami...“
„Synak...??“
„Mami, nezľakni sa.... ale..., vieš, v noci sme havarovali.“
Až teraz som si všimla sadru a pochopila som pohľad.
„Kamarát je na ÁRE. Bol to šmyk. Rozbili sme dve autá. Mami, tie autá nás zachránili. Skoro sme sa rozpleskli o kostolný múr...“ chvel sa mu i každý vlas na hlave. „Chceli sme byť hviezdy.“
Zostalo ticho.
„Mami, znovu som sa narodil.“
„Bože môj...“objala som ho.

 
Nedeľné ráno zostalo dnes neprebudené.
V izbe ležal ubolený syn.
Okolo neho sedelo na dlážke zopár mladých.
Sedeli celkom, celkom ticho.
Vákuová prázdnota, ktorú náš dom ešte neprežil.
Boľavo a nemo nás ťažil nehybný vzduch.
Sedeli sme s mužom na lavičke dvora a počúvali svet.
Prebúdzajúca jar pohládzala otvorenú ranu.
Ranu nového pôrodu.
Znovu sme - obaja - porodili svojho dospelého syna.
Porodili, ako rodí stravujúca sa svieca plameň schopný svietiť a hriať.
 
Túžba po hviezdach, hviezdach vzdialených a oslnivých, ktorú sme všetci v sebe nosili, vzdialená šťastiu hrejivého jasu sviec a tlkotu sŕdc, spadla rýchlosťou padajúceho meteoritu na zem...
 
Škoda,....že sa to skutočne stalo.
Škoda,...že sa to stalo nám.
Vďaka,... že sme spadli z výšin na zem a posledné pôstne nedeľné ráno nás prebudilo.
Nedeľa pred veľkým týždňom, plným bolesti,
po ktorom príde
ráno VZKRIESENIA.

 
Každá nedeľa je dňom vzkriesenia. Také vzkriesenie vám teda, drahí poslucháči, želáme aj dnes – každému z tých pádov, ktoré ho bolia. Zmŕtvychvstalý pozná hrob každého z nás a každému doň podáva ruku.

V radosti z tejto spásy sa s vami dnes chceme podeliť aj o ďalšiu peknú knihu a o DVD-film o našom rádiu v slovenskom jazyku. Pošleme ho jednému z vás, ktorého teraz vyžrebujeme... Bude to:

Blahoželáme a ďakujeme vám všetkým za pozornosť. Prajeme vám pekný zvyšok dnešného sviatočného dňa a naďalej vás pozývame počúvať každý večer naše vysielanie a modliť sa s nami za Cirkev, Svätého Otca i za seba navzájom. A pripomíname vám našu otázku do najbližšej Listárne: Aký je váš vzťah k vysielaniu Vatikánskeho rozhlasu a čo vám dáva?