Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (2. februára, RV) - Posolstvo Svätého Otca za uplynulý týždeň, by sme mohli asi najvýstižnejšie zhrnúť do týchto dvoch výrokov: Harmónia medzi rozumom a vierou a človek otvorený k spolupráci.

V nedeľnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec na pozadí liturgickej spomienky na svätého Tomáša Akvinského, zdôraznil dôležitosť „harmónie medzi rozumom a vierou, dimenziami ľudského ducha, ktoré sa plne uskutočňujú v ich vzájomnom  stretnutí a dialógu. Podľa svätého Tomáša, - ako povedal Benedikt XVI. vo svojom príhovore, - ľudský rozum, ak to tak možno povedať, „dýcha“: pohybuje sa v širokom otvorenom horizonte, v ktorom môže vyjadriť to najlepšie zo seba. Ak však človek obmedzí svoje myslenie len na materiálne a empirické objekty a uzatvorí sa pred veľkými otáznikmi o živote, o sebe samom a o Bohu, ochudobňuje sa.

 
Svätý Otec ďalej podčiarkol, že „vzťah medzi vierou a rozumom je vážnou výzvou pre kultúru, ktorá dnes vládne na západe“, ako o tom už on sám povedal vo svojom príhovore na univerzite v Regensburgu a ako o tom hovoril aj jeho predchodca Ján Pavol II. v encyklike Fides et Ratio, - teda Viera a Rozum. Benedikt XVI. upozorňuje, že aj keď moderný vedecký rozvoj prináša so sebou veľa pozitívnych aspektov, je zároveň potrebné vidieť, že ak sa pripustí považovať za skutočné len to, čo je možno empiricky dokázať, tak nastáva riziko, že ľudský život sa ocitne v ohraničení racionalizmu, materializmu, hypertechnológie a bezudnej pudovosti. Svätý Otec preto zdôraznil, že práve dnes je naliehavou výzvou znovu objaviť ľudskú racionalitu, ktorá je otvorená pre svetlo božského Logosa a jeho dokonalého zjavenia sa v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa stal človekom. Pretože ak je kresťanská viera autentická, neumenšuje slobodu a hodnotu ľudského rozumu. Lebo viera predpokladá rozum a zdokonaľuje ho, pričom rozum osvietený vierou, nachádza silu aby sa mohol pozdvihnúť k poznaniu Boha a duchovných skutočností.
V nedeľu po modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec obrátil s apelom vzhľadom na násilie, ktoré znova zakrvavilo Libanon, keď povedal: „Cítim hlboký žiaľ pre utrpenie tohto drahého národa. Viem, že mnohých Libanončanov postihlo pokušenie zanechať každú nádej a že sa cítia zmätení tým, čo sa deje. (...) „Je neprijateľné, aby sa vlastné politické záujmy presadzovali touto cestou,“ zdôraznil Benedikt XVI. a dodal, že bez prekonania egoizmu nemožno prevziať skutočnú starostlivosť o vlastnú krajinu.

Na stredajšej generálnej audiencii Svätý Otec pokračoval na ceste k počiatkom kresťanstva, pričom sa zastavil pri troch najvýznamnejších spolupracovníkoch sv. Pavla: Barnabášovi, Silvánovi a Apolovi. Tento spolupracovnícky tím robí podľa Benedikta XVI. zo sv. Pavla „výrečný príklad človeka otvoreného spolupráci“, ktorý „nechce robiť v Cirkvi všetko sám, ale spája sa s početnými a rozličnými spolupracovníkmi“.
Na pozadí životného osudu Pavlovho spolupracovníka Barnabáša, resp. sporu, do ktorého sa Pavol dostal z Barnabášom pre mladého Jána Marka, ktorého Pavol už nechcel vziať so sebou, lebo na prvej ceste sa od nich oddelil, Svätý Otec zdôraznil, že „aj medzi svätými existujú rozpory, nezhody, hádky. A toto sa mi javí ako veľmi potešujúce, lebo vidíme, že svätí „nespadli z neba“. Sú to ľudia ako my, s problémami, a to aj zložitými. Svätosť nespočíva v tom nikdy sa nepomýliť, nezhrešiť. Svätosť dozrieva v schopnosti zmeniť sa, ľutovať, začať odznova a najmä zmieriť sa a odpustiť.“
Keď ide o druhé Pavlovho spolupracovníka Silvána, čo je latinská verzia mena Silas, Svätý Otec poukázal na dôležitosť spolupráce, keď poukázal na Druhý list Korinťanom, v ktorom Pavol spomína ako svojich spolukazateľov Sílasa a Timoteja, čím sa vysvetľuje, ako sa stal spolu odosielateľom Pavlových listov Solúnčanom.
„Aj toto sa mi javí dôležité. – Zdôraznil Svätý Otec - Pavol nekoná „sám“, ako „osamelé indivíduum“, ale spolu s týmito spolupracovníkmi v onom cirkevnom „my“. Toto Pavlovo „ja“ nie je izolované „ja“, ale „ja“ v cirkevnom „my“, v „my“ podľa apoštolskej viery. A Silvánus bude napokon spomenutý ešte v Prvom liste sv. Petra, kde čítame: „Prostredníctvom Silvána, ktorého pokladám za vám verného brata, som vám krátko napísal“ (1Pt 5, 12). Vidíme tak aj spoločenstvo medzi apoštolmi. Silvánus slúži Pavlovi aj Petrovi, lebo Cirkev je jedna a misijná zvesť jediná.“
Podobný aspekt spolupráce na jednej Božej stavbe Svätý Otec podčiarkol aj na živote Pavlovho spolupracovníka Apola, a na adresu všetkých troch Pavlových spolupracovníkov na záver svojej katechézy Benedikt XVI. dodal: „V tejto prvotnej evanjelizačnej službe našli zmysel svojho života, a preto stoja pred nami ako jasné vzory veľkodušnosti a zrieknutia sa vlastných záujmov. Pripomeňme si napokon ešte raz vetu sv. Pavla: či Apolo, či ja, všetci sme Ježišovými služobníkmi, každý svojím spôsobom, lebo Boh je ten, kto dáva vzrast. Toto slovo platí aj dnes pre všetkých, ako pre pápeža, tak pre kardinálov, biskupov, kňazov, laikov. Všetci sme Ježišovi pokorní služobníci. Slúžime evanjeliu, nakoľko môžeme, podľa svojich darov a prosíme Boha, aby on dával dnes rásť svojmu evanjeliu, svojej Cirkvi.“
Uvažovanie o podstate a poslaní Cirkvi je veľmi dôležité na našej spoločnej ceste k obnovenie plného spoločenstva. Zdôraznil to pápež Benedikt XVI. na stretnutí s členmi Medzinárodnej spojenej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktoré sa uskutočnilo vo štvrtok vo Vatikáne. „Katolícka cirkev a východné pravoslávne cirkvi zdieľajú cirkevné dedičstvo vychádzajúce z apoštolských čias a z prvých storočí kresťanstva, - povedal vo svojom príhovore Svätý Otec a dodal, že, - toto ‚dedičstvo skúsenosti‛ by malo formovať našu budúcnosť ‚smerujúc našu spoločnú cestu k znovunastoleniu plného spoločenstva‛ (porov. Ut unum sint, 56)“. Svätý Otec znova pripomenul spoločnú úlohu kresťanských cirkví svedčiť pred ľuďmi dnešných čias, ktorí očakávajú pravdu evanjelia. „Ich smäd po dobrej zvesti nech posilní naše rozhodnutie usilovne pracovať a modliť sa za jednotu požadovanú od Cirkvi, aby mohla plniť svoje poslanie vo svete,“ povedal Benedikt XVI. – ls -