Komentár Mariána Gavendu: Varšavské cunami

Kontext konkrétneho prípadu varšavského arcibiskupa Stanislava Wielgusa je všetkým iste dosť známy. Vyvolal mediálnu vlnu kritík, odsúdení a pohoršení. Ako vždy, keď sa aj v Cirkvi niekto pomýli. Rozbúrené vody obyčajne vyplavia aj niečo z toho, čo sa nausádzalo na dne a považovali sme to za vyriešené či zabudnuté. Varšavský prípad nevyvolal vlnu podobných odstúpení v ďalších krajinách, bývalých satelitoch bývalého moskovského impéria, ako sa to médiá snažili vsugerovať. Isté je, že prípady spolupráce sú vo všetkých týchto krajinách. Niet sa čo čudovať, tajnú políciu usmerňovalo spoločné centrum s expertmi, povestnými až diabolskou mazanosťou a inteligenciou.

Rád by som sa, milí poslucháči, podelil o pár postrehov, ktoré táto diskusia vyplavila. Najmä kvôli mladším poslucháčom, ktorým už mnohé samozrejmé veci nie sú celkom známe. Isté je, že cieľom tajnej polície bolo najmä kompromitovať vplyvné osobnosti. Samotné informácie si vedeli zohnať jednoduchším spôsobom, na „udavačstvo“ kňazov neboli odkázaní. Tí, čo prípady spolupráce tak vehementne medializujú však nerobia iné, než v ešte väčších rozmeroch pokračujú v úmysloch tajnej polície: kompromitovať a morálne likvidovať... No treba priznať, že z duchovného pohľadu aj takéto prípady môžu poslúžiť na vnútornú očistu Cirkvi. Najmä mladšej generácii treba pripomenúť, že tajná polícia postupovala tak, ako pokušiteľ väčšinou postupuje: predkladala zlo pod zdaním dobra a to veľmi rafinovane. Kňazov presviedčala, že spoluprácou môžu ochrániť svojich príliš horlivých spolubratov, aby im nebol odňatý súhlas, že budú môcť opraviť kostol, prednášať na fakulte... A kde nezabrali lákadlá, nasledovali vyhrážky, neraz viacročný psychologický tlak.

Oficiálne vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska už pred dvomi rokmi, vo februári 2005, bolo na tieto fakty veľmi citlivé a pritom jasné. Možno ho zhrnúť do troch bodov, ktoré sa stali príkladom riešenia aj pre okolité krajiny: „tých, čo kvôli výhodám vedome spolupracovali odsudzujeme, tých, čo podľahli tlaku ľutujeme, a tým, ktorí tvrdia, že s políciou nespolupracovali, i keď sa v zväzkoch nachádzajú, veríme.“

Celú aféru som však od začiatku nazýval ako zastierací manéver či odpútavaciu akciu. Je pravdou, že od kňaza či biskupa sa očakáva väčšia morálna sila ako od tajného policajta. Avšak poukazovaním na niekoľko prípadov zlyhania – ako som už povedal, nie vždy zo zlej vôle – sa zakrýva to podstatné: že tu boli systematicky porušované základné ľudské práva a medzinárodné zmluvy, ktoré sa aj vtedajšia Československá republika zaviazala rešpektovať. Množstvo občanov bolo celé desaťročia tyranizovaných, potláčaných, sledovaných a obmedzovaných vlastným štátom. A nebola vojna, toto bezprávie robil len kto chcel, a bol za to dobre platený. Nechcem vyvolávať vášne pomsty a revanšizmu, ale veci treba jasne pomenovať. Nikto sa verejne neospravedlnil a verejne neboli tieto zločiny ani morálne odsúdené. V susednom Poľsku padli návrhy zverejniť nielen zoznamy spolupracovníkov, ale aj príslušníkov tajnej polície, zamedziť im prístup k vplyvným verejným miestam a prideliť len minimálnu penziu. Paradoxne aj u nás sú tí, čo celý život porušovali ľudské práva platení z daní tých, ktorým znepríjemňovali život.

Ešte na jednu dôležitú vec sa v prípade spolupráce zabúda: že sa netýka len tých pár pravdivých či domnelých prípadov v minulosti. V podstate ide neustále o duchovný boj a „rožkatý“ sa každého z nás snaží dostať na spoluprácu. Ide na to ešte mazanejšie než školení tajní policajti. A trúfnem si povedať, že sa mu to aj viac darí. Za socializmu bol nepriateľ jasnejšie zadefinovaní, zlo sa vnímalo ako zlo. Ale každý ústupok či súhlas so zlom je v istom zmysle „podpísanie spolupráce“, a to priamo s diablom. Nuž, aj tí, čo nemali tú česť zakúsiť rafinovanosť minulého režimu, majú možnosť odskúšať si svoju vernosť a necítiť sa prilacno víťazmi.

Okrem mediálnej víchrice okolo spolupráce sa cez tieto dni prehnal Európou aj skutočný uragán. Správy hovorili o škodách na majetku i na životoch, padali aj otázky o príčinách a návrhy riešenia. Napríklad sprísnenou legislatívou ohľadom ekológie, či dokonca formovaním „ekologického svedomia“. V tomto súvise som si veľmi často uvedomil, akí sme jednostranní. Jasne vidíme, že zasiahnuť do rovnováhy v prírode sa človeku vždy vypomstí. Preto sa stupňujú pokuty za znečisťovanie vody a ovzdušia. Po našich dedinách sa budujú drahé kanalizácie – nič proti – i keď deti v nich chodia do rozpadajúcej sa školy, nehovoriac o lekárskej (ne)starostlivosti. Zároveň sú však tí istí obyvatelia zaplavovaní morálnym bahnom. Podobné princípy ako v prírode platia totiž aj v živote jednotlivca a spoločnosti – a tam má nesprávny zásah ešte tvrdšie dôsledky, finančné, ale najmä vo forme veľkého vnútorného utrpenia. Jednostranná komercializácia zasahuje všetky oblasti. Výrobca liekov potrebuje, aby ľudia boli chorí, inak na liekoch nezarobí. Hrôzostrašné prípady - dokonca vrážd medzi deťmi -, síce denne plnia obrazovky a stránky novín. Ale aj to len preto, že kuriózne sa dobre predáva. Neodznieva pátranie po príčinách, správy nie sú podávané ako varovanie, zdvihnutý ukazovák že sa tu zasahuje do morálnej rovnováhy a hromadí sa napätie na duchovný uragán. Nechcem skĺznuť len do lacného kritizovania a pesimizmu. Pri krste sme všetci prijali účasť aj na Kristovom prorockom úrade. Všetci sme teda proroci a tí nemôžu nehovoriť. Nie byť jasnovidci a predpovedať budúcnosť, ale jasne vidieť čo je dobré a čo zlé a otvárať ľuďom oči. Duchovné súvisy však musíme najskôr sami dobre vidieť. Vtedy sa každodenné debaty o udalostiach dňa stanú pre nás dobrou príležitosťou na nevtieravý apoštolát. Víchrica spred pár dní otvorila aj túto tému.

Milí poslucháči, prajem Vám citlivé a rozhodné svedomie, schopné odhaľovať a odmietať nové formy spolupráce so zlom i jasný pohľad na dianie v spoločnosti a odvahu v plnení prorockého poslania, otvárajúc ľuďom oči pre to, čo je dobré a správne a čo sa nám raz môže vypomstiť.

Marián Gavenda