Posolstvo Benedikta XVI. k 40. Svetovému dňu pokoja

1. Na zaciatku nového roka by som sa chcel so želaním pokoja obrátit na vládnucich cinitelov a predstavitelov všetkých krajín, ako aj na všetkých mužov a ženy dobrej vôle. Toto želanie adresujem osobitne tým, ktorých sužuje bolest a utrpenie, ohrozuje násilie a ozbrojené konflikty, alebo ktorých ludská dôstojnost bola pošliapaná, a preto cakajú na svoje ludské i spolocenské oslobodenie. Obraciam sa na deti, ktoré svojou nevinnostou obohacujú ludstvo o dobro a nádej a svojou bolestou nás všetkých podnecujú k tomu, aby sme sa stali tvorcami spravodlivosti a pokoja. Práve s ohladom na deti, osobitne na tie, ktorých budúcnost je ohrozená vykoristovaním a zlobou bezohladných dospelých, som chcel, aby sa pri príležitosti slávenia Svetového dna pokoja naša pozornost sústredila na tému: Ludská osoba – srdce pokoja. Som totiž presvedcený o tom, že rešpektovaním ludskej osoby sa napomáha pokoj a budovaním pokoja sa vytvárajú predpoklady pre autentický integrálny humanizmus. A takýmto spôsobom sa pripravuje pre nové generácie svetlejšia budúcnost.

Ludská osoba a pokoj: dar a úloha
2. Sväté písmo hovorí: „A stvoril Boh cloveka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Kedže ludský jedinec je stvorený na Boží obraz, má dôstojnost osoby; nie je iba niecím, ale niekým, kto je schopný poznat seba, byt sám sebe pánom, slobodne sa dávat a vstupovat do spolocenstva s inými osobami. Súcasne je milostou povolaný k zmluve so svojím Stvoritelom, aby mu dal odpoved viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dat namiesto neho1. V tejto obdivuhodnej perspektíve chápeme úlohu zverenú ludskej bytosti – dozrievat v schopnosti milovat a pomáhat svetu napredovat, obnovujúc ho v spravodlivosti a pokoji. Svätý Augustín to zhrna v pôsobivej syntéze: „Boh, ktorý nás stvoril bez nás, nechcel nás spasit bez nás“2. Preto majú všetci ludia povinnost uvedomovat si tieto dva aspekty – aspekt daru a úlohy.

3. Aj pokoj je zároven darom i úlohou. Ak platí, že pokoj medzi jednotlivcami a národmi – schopnost žit jedni vedla druhých a vytvárat vztahy spravodlivosti a solidarity – predstavuje nepretržitú úlohu, o to viac platí, že pokoj je Božím darom. Pokoj je vskutku charakteristickým znakom božského konania prejavujúceho sa tak pri stvorení sveta, v ktorom vládne poriadok a súlad, ako aj pri vykúpení ludstva, ktoré nevyhnutne potrebovalo byt zachránené z neporiadku hriechu. Stvorenie a vykúpenie nám teda ponúkajú klúc k pochopeniu zmyslu našej existencie na zemi. Môj ctený predchodca, Ján Pavol II., vo svojom prejave na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov 5. októbra 1995 povedal, že „nežijeme na svete, ktorý by bol iracionálny alebo bez zmyslu, [...] je tu logika morálky, ktorá osvetluje ludskú existenciu a umožnuje dialóg medzi ludmi a národmi“ (3). Transcendentná „gramatika“ – predstavujúca súbor pravidiel individuálneho konania a vzájomných vztahov medzi ludmi, riadiacimi sa spravodlivostou a solidaritou – je vpísaná do svedomia ludí, v ktorých sa odzrkadluje múdry Boží plán. Ako som prednedávnom znovu potvrdil: „Veríme, že na pociatku bolo vecné Slovo, Rozum a nie Nerozum“3. Pokoj je teda zároven úlohou, ktorá každého zaväzuje k osobnej odpovedi v súlade s Božím plánom. Kritériom, ktorým sa má táto odpoved inšpirovat, musí byt rešpekt voci tejto „gramatike“ vpísanej do srdca cloveka jeho Stvoritelom. V takejto perspektíve nebudú normy prirodzeného práva považované za nariadenia uložené zvonka, akoby robili nátlak na ludskú slobodu. Naopak, sú prijímané ako povolanie verne uskutocnovat univerzálny Boží plán, vpísaný do prirodzenosti ludskej bytosti. Národy, riadiace sa v rámci jednotlivých kultúr touto normou, sa takto môžu priblížit k tomu najväcšiemu tajomstvu, ktorým je tajomstvo Boha. Preto aj dnes predstavuje poznanie a rešpektovanie prirodzeného zákona dôležitý základ pre dialóg medzi veriacimi rôznych náboženstiev, ako aj medzi veriacimi a neveriacimi. Je to významný bod konvergencie a základný predpoklad opravdivého pokoja.

Právo na život a na náboženskú slobodu
4. Povinnost rešpektovat dôstojnost každej ludskej bytosti, v ktorej prirodzenosti sa odzrkadluje obraz Stvoritela, zahrna aj dôsledok, že s osobou sa nemôže zaobchádzat podla lubovôle. Ten, kto má väcšiu politickú, technologickú, ci ekonomickú moc, nesmie ju zneužit na to, aby porušoval práva tých menej úspešných. Pokoj je založený predovšetkým na rešpektovaní práv všetkých. S týmto vedomím sa Cirkev stáva ochrankynou základných práv každej osoby. Osobitne sa dovoláva rešpektovania práva na život a na náboženskú slobodu pre každého. Rešpektovanie práva na život v každej jeho fáze predstavuje pevný bod rozhodujúceho významu: život je dar, s ktorým subjekt nemôže volne disponovat. Rovnako zachovanie práva na náboženskú slobodu kladie ludskú bytost do vztahu s transcendentným princípom, ktorý ju vyníma spod svojvôle cloveka. Právo na život a na slobodné vyznávanie vlastnej viery v Boha nepodlieha moci cloveka! Pokoj si vyžaduje, aby sa stanovila jasná hranica medzi tým, cím môže clovek disponovat a s cím nie: len tak sa vyhneme neprípustným zásahom do súboru hodnôt, ktoré sú vlastné cloveku ako takému.

5. Pokial ide o právo na život, treba kritizovat, ako sa v našej spolocnosti znevažuje: popri obetiach ozbrojených konfliktov, terorizme a rôznych formách násilia, tu existuje ešte množstvo tichých obetí hladu, potratov, pokusov na embryách a eutanázie. Ako nevidiet v tomto všetkom atentát na mier? Potraty a pokusy na embryách predstavujú priame popretie postoja prijatia druhého, ktorý je pre nastolenie trvalých vztahov pokoja neodmyslitelný. Co sa týka slobodného vyznávania vlastnej viery, dalším znepokojujúcim symptómom nedostatku pokoja vo svete sú tažkosti, s ktorými sa stretávajú pri verejnom a slobodnom vyznávaní svojho náboženského presvedcenia tak krestania, ako aj veriaci iných náboženstiev. Zvlášt ohladom krestanov musím s bolestou konštatovat, že nezriedka sa im nielen bráni vyznávat svoju vieru; v niektorých štátoch sú dokonca prenasledovaní a aj nedávno boli zaznamenané tragické prípady krutého násilia voci nim. Existujú režimy, ktoré vnucujú všetkým jediné náboženstvo, zatial co nábožensky indiferentné vlády síce nepodporujú násilné prenasledovanie, avšak podporujú systematický kultúrny výsmech z náboženskej viery. V oboch prípadoch sa nerešpektuje základné ludské právo, co má vážne následky pre pokojné spolužitie. To nevyhnutne napomáha mentalitu a kultúru neprospievajúcu mieru.

Prirodzenostou daná rovnost všetkých ludí
6. Pri koreni mnohých napätí ohrozujúcich mier zaiste stojí viacero nespravodlivých nerovností, ktoré sú ešte tragicky prítomné vo svete. Spomedzi nich sú na jednej strane zvlášt zákerné nerovnosti v prístupe k základným dobrám ako sú jedlo, voda, bývanie, zdravie; na druhej strane sú to pretrvávajúce nerovnosti medzi mužom a ženou pri uplatnovaní základných ludských práv.
Pre budovanie mieru má prvoradý význam uznanie základnej rovnosti medzi ludskými osobami, vyplývajúcej z ich spolocnej transcendentnej dôstojnosti. Rovnost na tejto úrovni je tiež dobrom patriacim všetkým, ktoré je súcastou prirodzenej „gramatiky“, odvodenej z Božieho plánu stvorenia; je to dobro, ktoré nemôže byt nerešpektované alebo hanobené bez toho, aby to nevyvolalo vážne následky ohrozujúce mier. Skutocne hlboká núdza, ktorou trpia národy predovšetkým afrického kontinentu, je prícinou násilného domáhania sa svojich práv, a preto predstavuje hroznú ranu uštedrenú mieru.

7. Rovnako nedostatok pozornosti voci postaveniu žien vnáša do sociálnej rovnováhy faktor nestability. Mám na mysli vykoristovanie žien, s ktorými sa zaobchádza ako s predmetmi, ale aj mnohé iné spôsoby, ktoré nerešpektujú dostatocne ich dôstojnost; mám tiež na mysli – hoci v iných súvislostiach – antropologické predstavy pretrvávajúce v niektorých kultúrach, ktoré vyhradzujú žene také miesto, kde je ešte vo velkej miere podriadená lubovôli muža, co následne poškodzuje jej dôstojnost ako osoby a tiež obmedzuje jej právo na základné slobody. Nesmieme si robit ilúzie, že bude možné zaistit mier, ak nebudú prekonané aj tieto formy diskriminácie, ktoré poškodzujú osobnú dôstojnost každej ludskej bytosti, ktorú má od Stvoritela.4

Ekológia pokoja
8. Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus píše: „Nielen zem daroval Boh cloveku, aby ju užíval, rešpektujúc pôvodný ciel, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro, ale clovek dostal od Boha ako dar aj seba samého. Preto musí rešpektovat prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený“ (38). Ak sa bude clovek správat tak, ako si to vyžaduje úloha, ktorú mu zveril Stvoritel, môže spolocne s ostatnými ludmi prispiet k zrodu pokojného sveta. Popri prírodnej ekológii existuje aj takzvaná „ludská ekológia“, ktorá si zasa vyžaduje „sociálnu ekológiu“. Skúsenost ukazuje, že každá bezohladnost voci životnému prostrediu následne poškodzuje ludské spolužitie a opacne. Stále jasnejšie sa ukazuje nerozlucné spojenie medzi pokojom vztahujúcim sa na stvorenie a pokojom medzi ludmi. Jedno i druhé však predpokladá pokoj vo vztahu k Bohu. Poetická modlitba svätého Františka, známa tiež ako „Piesen brata Slnka“, je obdivuhodným a stále aktuálnym príkladom tejto „ekológie pokoja“, ktorá má mnoho foriem.

9. Aké úzke je spojenie medzi týmito dvoma ekológiami nám pomáha pochopit jeden z najvážnejších problémov dnešných dní, problém energetických zdrojov. V týchto rokoch zacali s velkým elánom priemyselnú produkciu nové krajiny, co spôsobilo nárast spotreby energie. V dôsledku toho sa rozbehli preteky o disponibilné zdroje, aké nemali v predchádzajúcich dobách obdobu. A medzitým sa v niektorých regiónoch našej planéty ešte stále žije vo velmi zaostalých podmienkach, pricom ich rozvoj je – aj v dôsledku stúpajúcich cien energií – prakticky zablokovaný. Co bude s týmito národmi? Aký druh rozvoja ci ne-rozvoja im bude v dôsledku ubúdajúcich energetických zdrojov vnútený? Aké nespravodlivosti a antagonizmy vyvolajú preteky o energetické zdroje? A ako budú reagovat tí, ktorí sú z týchto pretekov vylúcení? To sú otázky, ktoré nám jasne ukazujú, ako úzko súvisí úcta voci prírode s nutnostou nadväzovat medzi ludmi a národmi vztahy založené na dôstojnosti osoby a schopné uspokojit jej autentické potreby. Nicenie životného prostredia, jeho nevhodné alebo egoistické využívanie a násilné skupovanie zdrojov zeme vyvoláva zranenia, konflikty a vojny práve preto, že je ovocím nehumánnej koncepcie rozvoja. Skutocne, rozvoj, ktorý by sa obmedzoval len na technicko-ekonomický aspekt a prehliadal by morálno-náboženský rozmer, by nebol integrálnym ludským rozvojom a v dôsledku svojej jednostrannosti by viedol k podnieteniu deštruktívnych schopností cloveka.

Zredukované predstavy o cloveku
10. Preto je s ohladom na aktuálne tažkosti a medzinárodné napätie velmi naliehavé usilovat sa o oživenie ludskej ekológie, podporujúcej rast „stromu pokoja“. Ked sa chceme pokúsit o podobnú úlohu, musíme sa nechat inšpirovat obrazom cloveka, ktorý nie je pokrivený ideologickými a kultúrnymi predsudkami alebo politickými a ekonomickými záujmami, podnecujúcimi k nenávisti a násiliu. Je pochopitelné, že obraz cloveka je v rôznych kultúrach odlišný. Avšak nie je prípustné, aby sa rozvíjali také antropologické koncepcie, ktoré samy v sebe nesú zárodok protirecenia a násilia. Rovnako neprijatelné sú také koncepcie Boha, ktoré podporujú neznášanlivost voci blížnym a nabádajú k násiliu voci nim. Toto treba jasne zdôraznit: vojna v mene Boha nie je nikdy prijatelná! Ak je istý spôsob ponímania Boha základom pre kriminálne ciny, je to znamenie, že sa toto ponímanie už premenilo na ideológiu.

11. Dnes však už mier nie je problematický len v dôsledku konfliktu medzi rôznymi zredukovanými predstavami o cloveku, prípadne medzi ideológiami. Jeho zneistenie spôsobuje aj lahostajnost voci tomu, co tvorí pravú prirodzenost cloveka. Mnohí naši súcasníci popierajú existenciu špecifickej ludskej prirodzenosti, a tým umožnujú tie najfantastickejšie vysvetlenia základných zložiek ludskej bytosti. Aj tu je potrebné mat jasno: „slabá“ predstava o cloveku, ktorá ponecháva priestor pre každú, dokonca aj pre excentrickú možnost, je iba zdanlivo prospešná mieru. V skutocnosti bráni autentickému dialógu a otvára cestu autoritárskemu diktátu. Tak sa nakoniec sám clovek stáva bezbranným a tiež lahkou obetou útlaku a násilia.

Ludské práva a medzinárodné organizácie
12. Pravý a trvalý mier predpokladá rešpektovanie práv cloveka. Ak sa však tieto práva zakladajú na „slabej“ koncepcii osoby, ako potom nemajú byt aj ony samy slabé? Tu sa ukazuje hlboká nedostatocnost relativistickej koncepcie osoby – ked ide o odôvodnenie a obranu jej práv. Apória je v tomto prípade zjavná: práva sa predkladajú ako absolútne, ale základ, ktorý k nim vedie, je relatívny. Možno sa potom divit, že zoci-voci nepohodlným nárokom jedného ci druhého práva sa niekto búri s úmyslom popriet ho alebo marginalizovat? Len vtedy môžu byt cloveku priznané práva uplatnované bez obavy, že budú popreté, ak sú zakotvené v objektívnych požiadavkách prirodzenosti danej cloveku Stvoritelom. Navyše je zrejmé, že z práv vyplývajú pre cloveka aj povinnosti. Mahátma Gándhí velmi poeticky vyjadril tento vztah: „Ganga práv vyteká z Himalájí povinností“. Iba ked sa ujasnia tieto základné predpoklady môžu byt ludské práva, ktoré sú dnes neprestajne tercom útokov, primerane bránené. Bez takéhoto ujasnenia dospejeme k tomu, že so samotným pojmom „ludské práva“ sa budú spájat velmi rozdielne predstavy o ich subjekte: pre niektorých je ludská osoba charakterizovaná trvalou dôstojnostou a vždy platnými právami kdekolvek a pre kohokolvek; pre iných je osobou, ktorej dôstojnost je premenlivá a jej práva sú vždy stanovitelné dohodou: z hladiska obsahu, casu i priestoru.

13. Ochrany ludských práv sa stále dovolávajú medzinárodné organizácie a najmä Organizácia Spojených národov, ktorá si všeobecnou deklaráciou z roku 1948 stanovila ochranu ludských práv za svoju základnú úlohu. Táto deklarácia sa chápe ako istý druh morálneho záväzku, ktorý na seba prevzalo celé ludstvo. V tom spocíva hlboká pravda, najmä ak základ práv, ktoré opisuje deklarácia, nespocíva len v rozhodnutí Valného zhromaždenia, ktoré ich schválilo, ale v samotnej prirodzenosti cloveka a v jeho neodnatelnej dôstojnosti osoby stvorenej Bohom. Preto je dôležité, aby medzinárodné organizácie nestratili zo zretela prirodzený základ ludských práv. To ich uchráni od nebezpecenstva, ktoré je, žial, stále skryto prítomné, že sklznu do ich cisto pozitivistickej interpretácie. Ak by sa to stalo, medzinárodné organizácie by stratili vierohodnost potrebnú na to, aby mohli vykonávat svoju úlohu ochrancu základných práv cloveka a národov, ktorá je základom pre oprávnenost ich existencie a pôsobenia.

Medzinárodné humanitárne právo a vnútorné právo štátov
14. Na základe presvedcenia, že existujú neodnatelné ludské práva súvisiace so spolocnou prirodzenostou všetkých ludí, bolo vypracované medzinárodné humanitárne právo, ktoré sú povinné štáty dodržiavat aj v prípade vojny. To sa, žial, ak pozeráme do minulosti, v niektorých vojnových situáciách nedávneho obdobia dôsledne nedodržiavalo. Tak tomu bolo napríklad v konflikte, ktorý sa odohrával pred niekolkými mesiacmi v južnom Libanone, kde v mnohých prípadoch nebola splnená povinnost chránit nevinné obete a pomáhat im, a tiež nezatahovat civilné obyvatelstvo do konfliktu. Bolestné udalosti v Libanone a nová štruktúra konfliktov – najmä odkedy teroristická hrozba uviedla do pohybu neslýchané formy násilia, si vyžadujú, aby medzinárodné spolocenstvo znova zdôraznilo platnost medzinárodného humanitárneho práva a aplikovalo ho na všetky súcasné situácie ozbrojených konfliktov, vrátane tých, ktoré platné medzinárodne právo nepredvída. Navyše si pohroma terorizmu vyžaduje hlbšie zamyslenie nad etickými hranicami, ktoré sa vztahujú na používanie súcasných nástrojov ochrany národnej bezpecnosti. Coraz castejšie sa konflikty nevyhlasujú, najmä pokial ich rozpútali teroristické skupiny, rozhodnuté dosiahnut svoje ciele za akúkolvek cenu. Zoci-voci šokujúcim scenárom posledných rokov, si štáty nemôžu nevšimnút, že je nutné stanovit jasnejšie pravidlá, ktoré by boli schopné úcinne odporovat tejto tragickej úchylke, ktorej sme svedkami. Vojna predstavuje pre medzinárodné spolocenstvo vždy neúspech a tiež tažkú ujmu na ludskosti. Ked k nej napriek všetkým snahám príde, treba prinajmenšom zachovat podstatné princípy ludskosti a základné hodnoty akéhokolvek obcianskeho spolužitia, stanoviac normy správania, ktoré na najmenšiu možnú mieru obmedzia škody a budú sa snažit zmiernit utrpenie civilistov i všetkých obetí konfliktov5.

15. Další faktor, ktorý vyvoláva velké znepokojenie, je vôla vyzbrojit sa nukleárnymi zbranami, ktorú najnovšie deklarovali niektoré štáty. Následkom toho sa šíriaca atmosféra neistoty a strachu pred možnou nukleárnou katastrofou ešte viac prehlbila. To ludí vhána spät do zdrvujúceho strachu z obdobia takzvanej „studenej vojny“. Po jej skoncení sa dúfalo, že nukleárne nebezpecenstvo je definitívne zažehnané a že ludstvo si môže konecne ulahcene vydýchnut. Akým aktuálnym sa v tejto súvislosti javí napomenutie Druhého vatikánskeho koncilu: „Každá vojnová cinnost, ktorá smeruje k zniceniu celých miest alebo rozsiahlych oblastí aj s ich obyvatelstvom bez akéhokolvek rozdielu, je zlocinom proti Bohu a proti samému cloveku, ktorý treba rázne a rozhodne odsúdit“6. Žial, nebezpecné mracná na obzore ludstva nadalej hustnú. Cesta k zaisteniu pokojnej budúcnosti pre všetkých však nespocíva len v medzinárodných zmluvách o nešírení nukleárnych zbraní, ale aj v rozhodnom úsilí nadalej postupne znižovat ich pocty, až po ich definitívnu likvidáciu. Treba vyskúšat všetko, len aby sa prostredníctvom rokovaní podarilo tento ciel dosiahnut. V hre je osud celej ludskej rodiny.

Cirkev ako ochrankyna transcendencie ludskej osoby
16. Nakoniec by som chcel adresovat naliehavú výzvu Božiemu ludu, aby každý krestan cítil povinnost stat sa neúnavným tvorcom pokoja a neohrozeným obhajcom dôstojnosti ludskej osoby a jej neodnatelných práv. Krestan, vdacný Pánovi za to, že ho povolal stat sa clenom jeho Cirkvi, ktorá je vo svete „znamením“7, nikdy neprestane od Pána cerpat základné dobro pokoja, ktoré má v živote každého taký velký význam. Navyše pocituje hrdost, že s velkodušnou obetavostou slúži veci pokoja, idúc v ústrety bratom, osobitne tým, ktorí okrem toho, že strádajú v dôsledku chudoby a nedostatku, sú pozbavení aj cenného dobra pokoja. Ježiš nám zjavil, že „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8) a že najvyšším povolaním každej osoby je láska. V Kristovi môžeme nájst najvyššie dôvody na to, aby sme sa stali pevnými ochrancami ludskej dôstojnosti a odvážnymi budovatelmi pokoja.

17. Nech teda príspevok každého veriaceho napomáhajúci pravý integrálny humanizmus – podla ucenia encyklík Populorum progressio a Sollicitudo rei socialis, ktorých 40. a 20. výrocie budeme práve toho roku slávit – nikdy nevyjde nazmar. Královnej pokoja, Matke Ježiša Krista, ktorý je „náš pokoj“ (Ef 2, 14), zverujem na zaciatku roku 2007 svoju naliehavú modlitbu za celé ludstvo, ved k nej napriek nebezpecenstvám a problémom hladíme so srdcom plným nádeje. Nech nám Mária ukáže vo svojom Synovi cestu pokoja a osvieti naše oci, aby sme dokázali spoznat jeho tvár v tvári každej ludskej osoby, ktorá je srdcom pokoja!

Vo Vatikáne 8. decembra 2006

BENEDIKT XVI.

Poznámky pod ciarou
1) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 357.
2) Sermo 169, 11, 13: PL 38, 923.
3) Homília na Islinger Feld v Regensburgu (12. septembra 2006).
4) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List biskupom Katolíckej cirkvi o spolupráci medzi mužmi a ženami v Cirkvi a vo svete (31. mája 2004), 15 – 16.
5) Ohladne tohto predložil Katechizmus Katolíckej cirkvi velmi vážne a presné kritériá: porov. 2307–2317.
6) Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 80.
7) Tamtiež, 76.