Komentár Mariána Gavendu: Novoročné predsavzatia

Štvrtkový komentár šéfredaktora Katolíckych novín Mariána Gavendu na tému "novoročné predsavzatia".

Milí poslucháči, ako hovorí básnik, „a bola slávnosť- a bolo po slávnosti“ – aj my sme na tom podobne. Ubehli vzácne sviatočné dni, ale liturgicky sme stále vo vianočnom období, ponorení do tajomstva tohto sviatku. A medzitým nám odchádzajú posledné dni občianskeho roka. V mojich úvahách v posledný štvrtok mesiaca som zvykol reagovať na to, čo práve hýbalo spoločnosťou a Cirkvou. Dnes prevláda – našťastie – atmosféra sviatkov.

Viaceré naše i zahraničné denníky a týždenníky prinášajú v týchto dňoch prílohu s prehľadom domácich a svetových udalostí, doplnenú najvýstižnejšími fotografiami. Prelistoval som si aj náš Život Cirkvi a prehľady tlače. I na Slovensku to bol pestrý rok. Listujúc prehľady v novinách sa mi veľmi živo vynárajú v pamäti pocity presne pred rokom. Prázdna agenda, zdalo sa že na všetko je v novom roku veľa času, závan novosti nových začiatkov. Ale aj veľa otáznikov o tom, čo nás asi čaká. Prešiel rok a sme na tom podobne. Mieša sa pocit neistoty a zároveň radosti, že máme pred sebou zatiaľ nepopísanú agendu nového roka. Tieto spontánne pocity väčšinou prerastajú do dvoch základných životných postojov typických pre človeka dneška.

Prvým je snaha chytiť situáciu do vlastných rúk, byť strojcom svojho osudu, všetko si rozplánovať a prekalkulovať. Alebo pasívna odovzdanosť, ktorá môže nabrať dokonca tón odovzdanosti do Božej vôle, ale môže znamenať stratu tvorivosti, iniciatívy i chuti do života. Tu platí ešte viac než v iných prípadoch, že čnosť je uprostred medzi uvedenými extrémami. Výstižne to vyjadroval svätý Ignác ale nielen on: „modli sa tak, akoby všetko záviselo len od Boha – a namáhaj sa tak, akoby výsledok závisel len od teba!“ Odovzdanosť do Božej vôle nie je pasivita ale bdelosť, pozorné skúmanie čo mi Boh cez okolnosti, ľudí, svedomie naznačuje že odo mňa očakáva. A odpoveď na spoznanú Božiu vôľu je konkrétny skutok, nielen postoj, predsavzatie. Strom sa pozná po ovocí a podľa skutkov budeme súdení a hodnotení.

Právom sa hovorí, že nesplnené predsavzatia dláždia cestu do pekla. Ak sme k sebe trochu úprimní a obzrieme sa dozadu, napríklad na tento končiaci sa rok, musíme si priznať, že z tých nesplnených predsavzatí sme si vydláždili pekný kúsok spomínaného chodníka. Sme teda na pochybách, či radšej nezostať bez predsavzatí. „Radšej si ich nerobím, aby som si nemusel vyčítať, že ich neplním“ – počúvame dosť často podobné konštatovania. Skúsení duchovní autori hovoria, že predsavzatia znamenajú osožnú pomoc na duchovnej ceste, chránia pred náladovosťou a pomáhajú rovnomerne napredovať. Len si ich treba dávať správnym spôsobom.

Pri predsavzatí je správne zamerať sa na chybu, ktorá sa mi najčastejšie opakuje, ktorá je akoby skrytým koreňom aj mnohých ďalších. Keď sa nám podarí vykoreňovať túto hlavnú chybu, automaticky odbúda aj iných nedostatkov. Pred plánovaním je osožné spätné hodnotenie.

Keďže lepšie vidíme chyby na iných než na sebe, platí to aj opačne: druhí vidia lepšie naše chyby. Preto je osožné poradiť sa – s príbuznými doma, s blízkym človekom, so spovedníkom

Predsavzatie má byť konkrétne – vtedy ľahšie vidíme aj drobné krôčiky dopredu čo prináša radosť a chuť kráčať ďalej, a rýchlejšie zbadáme aj to, že začíname poľavovať. A okrem toho práve konkrétnosť dáva duchovnému snaženiu tú zdravú životnú šťavu.

Plnenie i zlyhávanie v predsavzatí by malo živiť našu modlitbu. Prosiť o silu, ďakovať keď sa podarilo, odprosiť, keď sme zlyhali. Tak sa aj naša modlitba stane konkrétnou a zainteresovanou. A nemá to byť len nejaká vonkajšia šablóna, ktorej by sme sa tvrdo držali a živili v sebe farizejskú sebestačnosť a nadradenosť.

A na záver ešte dve perličky. Prvá sa mi stala keď som hovoril o predsavzatiach na začiatku pôstu. Povedal som vtedy aj to, aké som si do pôstu dal svoje predsavzatia. Po omši prišla do sakristie jedna veriaca a ďakovala mi za kázeň i za to, že som sa nehanbil povedať aj niečo zo svojho vnútra. A dodala: „a chcela by som vám poradiť, aby ste si k tým vašim pridali ešte jedno predsavzatie: že budete pri kázni pomalšie hovoriť...!“ Jasný dôkaz, že tí druhí vidia naše nedostatky a potreby lepšie než my sami a nie je na škodu poradiť sa aj s nimi.

Druhá udalosť je na dodanie optimizmu všetkým, ktorým sa chyby opakujú a stala sa blahoslavenému Jánovi XXIII., lepšie povedané tým, čo pripravovali do tlače jeho duchovný denník. Zostavovatelia si všimli predsavzatia, ktoré si mladý Angelo Roncalli napísal na duchovných cvičeniach pred kňazskou vysviackou. Keď si asi o päťdesiat rokov robil exercície vo Vatikáne už ako pápež, opäť si na ich záver napísal do denníka svoje predsavzatia. Boli takmer rovnaké, ako pred pol storočím! To však vôbec neznamená, že by pápež medzitým na sebe nič nerobil. Je to len dôkaz, že určité povahové črty a tendencie nás sprevádzajú cez celý život a stále s nimi musíme zápasiť. Ak svätí ľudia, o to viac my.

Milí poslucháči! Nevieme, čo bude o rok zapĺňať v novinách prehľady udalostí za rok 2007, čo nám tento rok prinesie osobne, v rodinách, čo v Cirkvi a čo v politike, doma i vo svete. Každý deň je dar a v tom, ako ho čím lepšie naplniť nám môžu pomôcť aj správne sformulované novoročné predsavzatia. Chcel som Vám ponúknuť pár podnetov a rád vyjadrujem aj prianie aby sme sa cez nastávajúci rok priblížili o 365 dní bližšie k Pánovi.