Homília Benedikta XVI. na polnočnej sv. omši

Drahí bratia a sestry!

V evanjeliu sme si práve vypočuli slová, ktoré povedali Anjeli počas svätej noci pastierom a ktoré Cirkev teraz naliehavo opakuje aj nám: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 11s). Teda ako znamenie im nebolo dané nič podivné, nič výnimočné, nič veľkolepé. Uvidia iba dieťa zavinuté do plienok, ktoré, tak ako všetky deti, potrebuje materskú starostlivosť; dieťa, ktoré sa narodilo v maštali a preto neleží v kolíske, ale v obyčajnom žľabe na kŕmenie. Božím znamením je dieťa, a to v jeho potrebe pomoci a vo svojej chudobe. Pastieri môžu iba srdcom vidieť, že v tomto dieťati sa uskutočnil prísľub proroka Izaiáša, ktorý sme počuli v prvom čítaní: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo“ (Iz 9,5). A my sme dostali rovnaké znamenie. Boží anjel prostredníctvom evanjeliového posolstva pozýva aj nás, aby sme sa s našim srdcom vydali na cestu a tak videli dieťa, ktoré leží jasliach.

Božím znamením je jednoduchosť. Božím znamením je dieťa. Božím znamením je, že On sa kvôli nám stáva maličkým. To je jeho spôsob kraľovania. On neprichádza s vonkajšou mocou a veľkoleposťou. On prichádza ako dieťa – bezbranné, ktoré potrebuje našu pomoc. Nechce nás premôcť silou. Zbavuje nás strachu pred jeho veľkosťou. On žiada našu lásku: a preto sa stáva dieťaťom. Nechce od nás nič, iba našu lásku, prostredníctvom ktorej sa spontánne učíme vstupovať do jeho pocitov, jeho myšlienok a jeho vôle – učíme sa s Ním žiť a praktizovať s Ním aj poníženosť vzdávania sa, ktorá tvorí podstatu lásky. Boh sa stal maličkým, aby sme ho mohli pochopiť, prijať, milovať. Cirkevní otcovia v ich gréckom preklade Starého zákona, nachádzali slovo proroka Izaiáša, ktoré cituje aj Pavol, aby ukázal, že nové Božie cesty už boli ohlásené v Starom zákone. V ňom sa čítalo: „Lebo Pán splní svoje slovo dokonale a rýchlo na zemi“ (Iz 10,23; Rim 9,28). Cirkevní otcovia ho vysvetľovali v dvojakom zmysle. Samotný Syn je Slovom, Logos; večné Slovo sa stalo malým – tak malým, že dokázalo vojsť do jaslí. Slovo sa stalo dieťaťom, aby sme ho dokázali pochopiť. Boh nás tak učí milovať maličkých. Učí nás milovať slabých. Týmto spôsobom nás učí rešpektovať deti. Betlehemské dieťa vedie náš pohľad ku všetkým trpiacim a zneužívaným deťom vo svete, narodeným, ale aj nenarodeným. K deťom, ktorých ako vojakov uvádzajú do sveta násilia; k deťom, ktoré musia žobrať, k deťom, ktoré trpia chudobou a hladom; k deťom, ktoré nezakúsili žiadnu lásku. V nich všetkých sa nachádza Betlehemské dieťa, ktoré nás tak stavia pred súd; pred súd nás stavia aj Boh, ktorý sa stal maličkým. Modlime sa počas tejto noci, aby žiara Božej lásky pohladila všetky tieto deti. Prosme Boha o pomoc, aby sme vždy zachovávali dôstojnosť detí. Nech ku všetkým príde svetlo lásky, ktorú človek potrebuje viac ako materiálne veci.

V tejto chvíli sme prišli k druhému významu, ktorý našli cirkevní otcovia vo vete: „Boh skrátil svoje slovo“. Slovo, ktoré nám Boh oznamuje v knihách Svätého písma, sa časom stalo obšírne. Obšírne a komplikované nie iba pre jednoduchých a nevzdelaných ľudí, ale dokonca ešte viac pre znalcov Svätého písma, ktorí sa zamotávali do detailov a príslušných problémov a skoro vôbec nedokázali nájsť spoločný pohľad. Ježiš „skrátil“ Slovo – ukázal nám jeho najhlbšiu jednoduchosť a jednotu. Všetko to, čo nás učí zákon a proroci je zhrnuté v slove: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou... Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,37-40). Tieto slová vyjadrujú všetko – celá viera sa nachádza v tomto jedinom akte lásky, ktorým objímame Boha a ľudí. Ihneď nám však prichádzajú na jazyk otázky: Ako môžeme milovať Boha celou našou mysľou, keď cítime, že sa namáhame, aby sme ho s našimi rozumovými schopnosťami vôbec našli? Ako ho máme milovať celým srdcom a dušou, keď toto srdce ho dokáže vidieť iba zďaleka a vníma mnohé protichodné veci vo svete, ktoré tak zahmlievajú jeho tvár pred nami? V tomto bode sa dva spôsoby, akými Boh „skrátil“ svoje Slovo stretávajú. On už viac nie je ďaleko. Nie je viac neznámy. Nie je viac pre naše srdce nedosiahnuteľný. Kvôli nám sa stal dieťaťom a týmto spôsobom každú pochybnosť rozptýlil. Stal sa našim blížnym a takýmto spôsobom ustálil aj obraz človeka, ktorý sa nám často zdá, že ho nemôžeme milovať. Boh sa pre nás stal darom. Daroval samého seba. Kvôli nám vstúpil do času. On, Večný, ktorý je nad časom, prijal čas, pozdvihol náš čas k sebe. Vianoce sa stali sviatkom darov, aby sme tak napodobili Boha, ktorý daroval samého seba nám. Nechajme, aby sa nášho srdca, našej duše a našej mysle, dotkla táto udalosť! Medzi mnohými darmi, ktoré kupujeme a dostávame, nezabudnime na ten pravý dar: navzájom sa darovať jeden druhému! Darujme si navzájom náš čas. Otvorme náš čas Bohu. Tak sa uvoľňuje nepokoj. A tak sa rodí radosť, tvorí sviatok. Počas sviatočných hostín v týchto dňoch si pripomeňme Pánovo slovo: „Keď dávaš obed alebo večeru, nepozývaj tých, ktorí by ťa tiež pozvali, ale pozývaj tých, ktorí nie sú pozvaní nikým a nemôžu pozvať aj teba“ (por. Lk 14,12-14). A toto znamená: keď na Vianoce rozdávaš darčeky, nedávaj ich len tým, ktorí ti to môžu oplatiť, ale daruj aj tým, ktorí nedostanú dar od nikoho a nemôžu ti ani nič darovať. Tak konal sám Boh: On nás pozýva na jeho svadobnú hostinu, za čo sa nemôžeme revanšovať, môžeme to iba s radosťou prijať. Napodobňujme ho! Milujme Boha a začínajúc od Boha aj človeka, aby sme znova objavili, začínajúc od ľudí, Boha novým spôsobom!

Tak sa nám nakoniec otvára tretí význam vety o tom, že Slovo sa stalo „krátkym“ a „malým“. Pastierom povedali, že nájdu dieťa v jasliach pre zvieratá, ktoré boli skutočnými obyvateľmi maštale. Keď cirkevní otcovia čítali Izaiáša (1,3) dedukovali, že pri jasliach v Betleheme boli aj vôl a osol. S postupom času vysvetľovali text tak, že tieto zvieratá symbolizujú židov a pohanov – teda celé ľudstvo – ktorí každý svojim spôsobom potrebujú Spasiteľa: Boha, ktorý sa stal dieťaťom. Človek potrebuje na prežitie chlieb, ovocie zeme a jeho práce. Nielen chlebom je ale živý človek. Potrebuje potravu aj pre svoju dušu: potrebuje zmysel, ktorý naplní jeho život. Tak sa pre cirkevných otcov zvieracie jasle stali symbolom oltára na ktorom je chlieb, ktorý je sám Kristus: skutočný pokrm pre naše srdcia. A tu opätovne vidíme, ako sa On stal maličkým: v poníženom vzhľade hostie, malého kúsočku chleba, nám On dáva seba samého.

O tom všetkom hovorí znamenie, ktoré bolo dané pastierom a rovnako aj nám: dieťa, ktoré nám bolo darované; dieťa v ktorom sa Boh kvôli nám stal maličkým. Modlime sa k Pánovi, aby nám daroval v tejto noci milosť pozerať na jasličky s jednoduchosťou pastierov, a tak sme získali radosť s ktorou sa oni vrátili do svojich domovov (por. Lk 2,20). Prosme ho o poníženosť a vieru s akou svätý Jozef pozeral na dieťa, ktoré počala Mária z Ducha Svätého. Modlime sa, aby sme sa naňho pozerali s takou láskou ako Mária. A modlime sa, aby svetlo, ktoré videli pastieri, osvietilo aj nás a aby sa na celom svete uskutočnilo to, čo spievali anjeli v tú noc: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom na zemi, ktorých On miluje“. Amen!

- jk -