Komentár Jozefa Haľka: Priveľa krabíc naraz

Pán Novák, inak dobrý človek, mal jednu podivnú vlastnosť. Keď mal niekam odniesť väčšie množstvo vecí, naukladal ich - v snahe odniesť ich za každú cenu naraz - na seba. Niekedy to šlo, niekedy to však bolo priam nebezpečné. Keď ho raz napríklad manželka poprosila pomôcť pri prestieraní sviatočného stola a priniesť vzácny rodinný servis, takmer zamdlela: objavil sa s akrobaticky naukladanou a rozknísanou vežou tanierov, mís, pohárov a príborov. Inokedy sa aj susedia usmievali, keď ho videli, ako vystupuje z auta a obvešiava sa igelitkami s nákupom, len aby sa ešte raz nemusel pre zvyšok vrátiť. Všetko vyvrcholilo minulé Vianoce, keď podobným spôsobom znášal z povale vianočné ozdoby. Tentokrát nemal šťastie, či presnejšie, mal šťastie v nešťastí: najprv sa mu na strmých schodoch prevrátili krabice, na ktoré potom za zlovestného praskania dopadol on sám. Manželka nevedela, či sa má rozplakať, alebo rozosmiať od radosti: zjavné bolo totiž nielen to, že z popraskaných vianočných gúľ nezostalo absolútne nič, ale aj záchranný účinok spomínaných krabíc. Keď sa z nich pán Novák živý a bez najmenšej ujmy pozviechal, len sa lakonicky opýtal: stromček teraz ozdobíme čím? Spomenul si na detstvo a riešenie bolo naporúdzi: vrátil sa na povalu, odkiaľ zniesol červené jabĺčka. Keď na prvé pripevnil cvernu, aby ho zavesil na borovicu, zháčil sa. „Aspoň prvé by si mala pripevniť ty!“ - povedal manželke – „veď aj v Raji mala ovocie v ruke Eva!“. „To sú ale asociácie“ – zapochybovala so smiechom pani Nováková.


Manželova „asociácia“ však celkom až tak na smiech nebola. Veď vystihovala symboliku zdobenia vianočného stromčeka, ktorý sa údajne prvý krát objavil v Nemecku v dobe Martina Luthera ako „rajský strom“. Zavesiť naň ovocie, vrátiť ho na onen zakázaný rajský strom, to všetko akoby bolo satisfakciou za Adamov a Evin akt neposlušnosti voči Bohu. Voči Bohu, ktorému sa chceli vyrovnať po pokušiteľovej ponuke „byť ako Boh“. Podobne, ako si ešte donedávna pán Novák pravidelne dokazoval, že každú záťaž zvládne sám a naraz, tak aj prarodičia ľudskej civilizácie na chvíľu zakolísali v ilúzii o svojej samospasiteľnej sebestačnosti. Nemohlo to dopadnúť inak, ako že sa na strmých schodoch vlastnej pýchy aj oni pošmykli a spadli; že sa aj im všetko vymklo z rúk, ktorými siahli na príťažlivé ovocie. Nie, rozbilo sa, zhorklo po precitnutí v existenciálnom vyhnanstve ďaleko od spoločenstva s Bohom. Ale on, verný vo svojich prisľúbeniach, prisľúbil Vykupiteľa. Zavesiť späť ovocie môže byť preto tichým symbolom túžby vrátiť sa do blízkosti Boha. Jeho Syn, uložený v jasliach, sa práve preto narodil. A preto aj zomrel. A preto vstal z mŕtvych.


Novákovci si dodnes nové ozdoby nekúpili. Ovocie na pozadí zeleného ihličia sa im zapáčilo. V ten štedrý večer išli po mnohých rokoch na polnočnú omšu - tak trochu na poďakovanie za manželov pád bez zranenia. V kostole sa Novákovci na seba veľavýznamne pozreli, keď kňaz v kázni spomenul ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého a Ježiša ako „druhého Adama“, ktorý ľudstvu otvoril cestu k Bohu Otcovi.


Po návrate pán Novák vyšiel na povalu tretí krát: kdesi z útrob starých krabíc vytiahol Betlehem svojho detstva, ktorý dostal kedysi veľmi dávno, po svojom prvom svätom prijímaní. Keď ho po krátkom zaváhaní postavil pod stromček, v spomienkach sa mu vynorila matka, ako mu v detstve skladala ruky k modlitbe, v ušiach mu zazneli koledy, ktoré otec hrával na klavíri. Nuž, naozaj, bolo to pred jeho pohrebom, keď bol naposledy na spovedi. Tridsať rokov, neuveriteľné. Doteraz si pamätal slová láskavého spovedníka: „a ja ťa rozhrešujem – v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. „Mohol to byť môj koniec“ – precitol pán Novák pri spomienke na nedávnu nehodu.

A tak vyšiel na povalu v ten večer posledný, štvrtý krát. Nie, aby odtiaľ niečo odniesol, ale aby pred všetkými skryl, že nezadržateľne plače. Cítil, že tieto Vianoce sú čímsi nové. Kdesi z diaľky zaznela koleda. Nie, viac ako koleda, viac ako púha pieseň. Narodil sa Kristus Pán.


Jozef Haľko