Očami viery, vedy a kultúry: Benedikt XVI. ponúka vo svojej novej knihe „tajomstvo Krista“

Vatikán (12. decembra, RV) – Svet privítal koncom minulého mesiaca správu o prvej knihe pápeža Benedikta XVI. Bude mať názov Ježiš Nazaretský. Od krstu v Jordáne po premenenie a jej nosnou témou je to, čo sám Svätý Otec nazýva „tajomstvom Krista“. Odkrýva v nej osobné hľadanie „Pánovej tváre“ a dielo ako také je doslova prejavom veľkej lásky Benedikta XVI. k svojmu Pánovi. Svedčia o tom slová, ktorými pápež končí predhovor. Hovorí o „dlhej vnútornej ceste k tejto knihe“, na ktorej začal pracovať počas letných prázdnin roku 2003. Priznáva, že od svojho zvolenia venoval „všetky voľné chvíle“ tomu, aby pokročil v písaní, a dodáva: „A keďže neviem, koľko času a koľko síl mi ešte bude dopriatych, rozhodol som sa teraz zverejniť prvých desať kapitol.“

Dokončenie a vydanie rozsiahlej knihy sa očakáva na jar budúceho roku. Prvý diel Svätý Otec odovzdal oficiálnemu vatikánskemu vydavateľstvu Libreria Editrice Vaticana. To zverilo autorské práva Vydavateľskému domu Rizzoli, ktoré tradične publikuje veľké diela pápežov a bude mať na starosti preklady, distribúciu aj predaj publikácie na celom svete. Iba v Nemecku knihu vydá Herderovo nakladateľstvo, ktorému Rizzoli práva postúpil na základe „úctivých a priateľských zväzkov“, spájajúcich toto vydavateľstvo s profesorom a neskôr kardinálom Ratzingerom už viac ako 50 rokov.

 
Ide o intímne priateľstvo s Ježišom Kristom

 
Na zvesť o dôležitom odkaze Josepha Ratzingera svetu okamžite zareagoval aj hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi: „Je to pekná, veľmi pekná správa. Považujem za výnimočné, že popri svojich povinnostiach a starostiach pápež dokázal dokončiť dielo takého veľkého vedeckého a zároveň duchovného významu. Znamená to, že mu venoval všetky voľné chvíle svojich dní – a už to podáva veľmi dôležitú informáciu o význame a naliehavosti, ktoré toto dielo pre neho znamená.“

 
Svätý Otec hneď v predhovore knihy s pokorou jemu vlastnou konštatuje, že nejde o dokument Magistéria. „Preto mi môže ktokoľvek slobodne protirečiť,“ napísal pápež, žiadajúc čitateľov iba o „prístup vnútornej sympatie, bez ktorej nie je možné žiadne porozumenie“. Jeho hovorca na to reagoval: „To je veľmi dôležitá pripomienka, lebo dáva jasne na vedomie, že napísané nijako nezaväzuje exegétov ani teológov. Nie je to dlhá encyklika o Ježišovi, ale osobný pohľad teológa Josepha Ratzingera, ktorý sa stal Rímskym biskupom, na jeho postavu.“

Páter Federico Lombardi dielo nazval „veľkou exegézou a teologickou rozpravou, ale aj počinom na poli spirituality“. Benedikt XVI. v nej reaguje na dnešnú situáciu: „V súčasnej kultúrnej situácii sa totiž v mnohých predstavách o Ježišovi Kristovi čoraz väčšmi prehlbuje priepasť medzi „historickým Kristom“ a „Kristom viery“ a šíri sa dojem, že vieme o Ježišovi iba málo istého a jeho súčasný obraz vytvorila postupne viera ľudí. A to je, ako doslova píše pápež, dramatická situácia, lebo robí vieru neistou v jej najpevnejšom bode: v intímnom priateľstve s Ježišom, od ktorého všetko závisí, a tak nám hrozí, že sa ocitneme v prázdnote“.

Benedikt XVI. kladie dôraz na Ježišovu hlbokú jednotu s Otcom a usiluje sa vtiahnuť čitateľa do tohto spoločenstva. Podľa hovorcu Svätej stolice to robí so zanietením a netají silnú túžbu predstaviť všetkým ľuďom Ježišovu postavu v novom svetle. „Ježiš sa nám tu predstavuje ako nový Mojžiš, nový prorok, ktorý hovorí s Bohom ‚z tváre do tváre‛, ktorý je Synom, hlboko zjednoteným s Otcom. Ak sa tento centrálny aspekt odsunie nabok, Kristova postava sa stáva protirečivou a nezrozumiteľnou. Zámerom Josepha Ratzingera je teda naplniť aj touto knihou základnú službu – upevniť vieru svojich bratov. A pokúša sa o to v ústrednom bode viery, čiže v Ježišovi Kristovi.“

 
Ježišova postava opísaná v evanjeliách je podľa Benedikta XVI. „oveľa logickejšia a z historického hľadiska aj pochopiteľnejšia ako rekonštrukcie, s ktorými sa musíme konfrontovať v posledných desaťročiach“. Je to „postava historicky zdôvodniteľná a presvedčivá“, avšak na druhej strane, „iba ak sa stalo niečo nezvyčajné, ak Ježišova osoba a slová radikálne prekonávali všetky nádeje a očakávania danej doby, možno vysvetliť jeho ukrižovanie a vplyv“.

Svätý Otec však upresňuje, že jeho „kniha nekonkuruje modernej exegéze“, a oceňuje, že táto metóda „nám umožnila spoznať veľké množstvo prameňov a koncepcií, vďaka ktorým sa Ježišova postava môže sprítomniť v takej živosti a hĺbke, akú si ešte pred niekoľkými desaťročiami nebolo možné ani len predstaviť“. Benedikt XVI. sa podľa vlastných slov usiloval prekročiť čisto historicko-kritickú interpretáciu a použiť nové metodologické kritériá, ktoré umožňujú skutočnú teologickú interpretáciu Biblie. Prirodzene, vyžadujú si vieru, avšak nestrácajú pritom historickú vážnosť.
 
Spoznávať Ježiša Krista v rovnováhe na hrebeni

 
Benedikt XVI. hovorí, že v posledných desaťročiach sa obraz osoby Ježiša Krista akoby zahmlil a rozšíril sa dojem, že o tejto postave vieme príliš málo určitého. O súčasných mylných predstavách o Ježišovi Kristovi hovorí pre Vatikánsky rozhlas biblista Gianfranco Ravasi:
 
„Na jednej strane akoby tu bol Kristus, ku ktorému sa pristupuje výlučne duchovným, teologickým, nábožným spôsobom a ktorého možno stretnúť jedine vo vnútornom osobnom zážitku, lebo je obklopený žiarou, vzdialený, nedotknuteľný, vystupujúci do pozláteného neba svojej nadzmyslovosti. Na druhej strane sa Ježiš vykresľuje, naopak, ako telesný, s historickými črtami, zatiaľ ešte nerozlúštenými a obmedzenými na minimum, prípadne veľmi výraznými, ale prispôsobenými našim chutiam a požiadavkám našich čias. K Ježišovi sa tak pristupuje ako k veľmi prispôsobivému podľa konkrétnych kultúrnych, sociálnych a ďalších podmienok.“

 
Benedikt XVI. sa preto usiluje predstaviť evanjeliového Ježiša ako skutočného, ako postavu historicky zdôvodniteľnú a presvedčivú. Ako možno dnes dosiahnuť takýto postoj?
 
„Pravosť Kristovej postavy nedosiahneme, keď overiteľné historiografické fakty odsunieme bokom a vrátime teológom všetky kristologické kompetencie, ale všetko treba ponímať v celku, v jednote osoby, ktorá je – ako sa presne vyjadril pápež – historicky zdôvodniteľná a presvedčivá a ktorá v sebe zahŕňa transcendentný rozmer.“

 
Práve to sú kritériá, ktoré Svätý Otec odporúča osvojiť si pri čítaní Biblie: historická metóda a viera. Ako ich používať správne?
 
„Študent musí tak trochu akoby kráčať po horskom hrebeni. Na jednej strane sa rozprestiera historický svah, zahalený v šere, na ktorom sa Kristus objavuje v plnosti človeka, známeho z rozprávania učeníkov, ktorí ho obklopovali; na druhej strane sa rozlieha slnečný svah ožiarený slávou božstva, zmŕtvychvstania, premenenia. Benedikt XVI. ako teológ a tiež ako historik navrhuje kráčať po tomto hrebeni, ktorý je veľmi ostrý a náročný, ale pomáha nám uvedomovať si prítomnosť oboch svahov. Postavu Ježiša Krista tak môžeme spoznať, keď udržíme rovnováhu a zachováme si pevnosť na jednom aj druhom svahu.“
 
Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský. Od krstu v Jordáne po premenenie, úryvok:

„Už asi 20 rokov po Ježišovej smrti nachádzame vo veľkom hymne na Ježiša v Liste Filipanom vysvetlenú kristológiu, v ktorej sa o Ježišovi hovorí, že bol rovný Bohu, ale zriekol sa samého seba, stal sa človekom, pokoril sa až po smrť na kríži a že jemu patrí chvála stvorenstva, adorácia, ktorú v prorokovi Izaiášovi (Iz 45, 23) Boh vyhlásil za povinnú sebe jedinému. Kritický výskum si plným právom kladie otázku: čo sa stalo za tých 20 rokov od Ježišovho ukrižovania? Ako sa dospelo k tejto kristológii? Vplyv anonymnej komunitnej formácie, v ktorej sa niektorí usilujú nájsť činitele tohto procesu, v skutočnosti nevysvetľuje nič. Ako mohli byť neznáme zhromaždenia také kreatívne, také presvedčivé, ako sa mohli takým spôsobom presadiť? Nie je logickejšie – aj z historického pohľadu –, že táto veľkosť spočíva už samom začiatku a že Ježišova postava prakticky prevrátila všetky dostupné kategórie a teda môže byť pochopená, iba ak vychádzame z Božieho tajomstva? Prirodzene, viera, že práve ako človek bol Bohom a túto skutočnosť dával poznať zahalenú v podobenstvách, hoci spôsobom čoraz zrejmejším, presahuje možnosti historickej metódy. Na druhej strane, ak sa pri čítaní textov historickou metódou vychádza z tohto presvedčenia viery a z otvorenosti tomu, čo je väčšie, texty sa otvárajú a ukazuje sa v nich cesta a postava, ktoré sú hodné viery. Tak sa stáva jasným – napriek rozličným odlišnostiam v rôznych vrstvách Nového zákona týkajúcich sa Ježišovej postavy – hlboký súlad týchto písem.“

 
-te-