Gréckokatolíkom: Svätá Lucia

Jednou z typických odlišností medzi východnými cirkvami a latinskou cirkvou, ktorá je v súčasnosti zrejmá aj nezasvätenému pozorovateľovi je odlišnosť v kulte svätých, resp. v spomienkach, ktoré pripadajú na jednotlivé dni roka pre toho, ktorého svätého.


V gréckokatolíckom kalendári máme dnes množstvo svätých, zvlášť z prvého tisícročia kresťanstva, ktorých mená sú neznáme v západnej cirkvi a na Západe bol zasa kalendár a zoznam svätých priebežne doplnený novými, modernými svätcami, ktorí zasa chýbajú v byzantskom liturgickom kalendári.


Pri úcte niektorých svätých sa však oba kalendáre zhodujú - ide predovšetkým o svätcov prvých storočí cirkvi, ktorých kult bol rovnako rozšírený na Západe aj Východe. Zväčša sú to osoby známych cirkevných otcov, ako je niekto z trojice Svätiteľov sv. Bazil, Ján Zlatoústy, či Gregor Naziánsky, alebo aj sv. Mikuláš, ktorého liturgickú spomienku sme slávili nedávno, či iné známe postavy cirkevných dejín.


V niektorých prípadoch sa však už v prvotnej cirkvi rozvinul na Západe i Východe kult niektorých svätých o ktorých nemáme veľa presných a hodnoverných životopisných údajov. Medzi takéto prípady môžeme zaradiť sväticu, ktorú si pripomína Cirkev na Západe i Východe v 13. decembra, mučenicu a pannu sv. Luciu.


Je ťažko odpovedať na otázku, či sv. Lucia je sväticou východnou, alebo západnou. Žila a zomrela v sicílskom meste strobylého gréckeho pôvodu Syrakúza na rozhraní tretieho a štvrtého storočia. Občianstvom teda bola poddanou rímskeho impéria, podľa tradície pochádza zo zámožnej miestnej rodiny, meno jej matky – Eutychia – poukazuje na grécky pôvod, zatiaľ čo jej vlastné meno – Lucia – poukazuje na latinský základ od slova lux, svetlo, teda jasná, svetlá, žiariaca a je dosť pravdepodobné, že by mohlo byť odvodené z rímskeho mena jej otca, ktorý sa mohol volať tradičným rímskym menom Lucius.


Najstarší životopis sv. Lucie je zaznamenaný v gréčtine, v tzv. Papadopulovom kódexe, ktorý zachytáva tradíciu asi z 5. storočia avšak jej kult v rodnom meste Syrakúzy dosvedčuje náhrobný kameň s gréckym nápisom zo 4. storočia, objavený profesorom Orsim v roku 1894.


Kombináciou historických a hagiografických údajov môžeme v krátkosti opísať život svätej Lucie nasledovne. Narodila sa okolo roku 280–290, ako sme už spomenuli v zámožnej syrakúzskej rodine. V tomto období kresťania boli v rímskej ríši relatívne tolerovaní, a to už na základe dekrétu cisára Galiena z roku 262.


Po nástupe cisára Diokleciána v roku 284 a v prvých rokoch jeho vlády tento stav ešte pretrvával, kresťankou bola dokonca aj jeho manželka Priska a dcéra Valéria. Zdá sa, že Luciina matka Eutychia čoskoro ovdovela. Aj kvôli sociálnemu zabezpečeniu postavenia plánovala Eutychia vydaj svojej dcéry Lucie, pravdepodobne za nejakého mladíka primeraného spoločenského postavenia.
V Syrakúzach bolo v tom čase kresťanstvo už značne rozšírené a ako Lucia tak aj jej matka boli horlivými kresťankami. Keďže už vtedy bolo zvykom kresťanov obracať sa v modlitbách na svätcov - mučeníkov a to aj s prosbami o pomoc v konkrétnych potrebách, aj Eutychia a Lucia sa vybrali spolu s inými kresťanmi na púť k hrobu sv. Agáty, známej kresťanskej svätice a mučenice. Umučenej v roku 251, ktorá bola mimoriadne uctievaná v sicílskom meste Catania. Táto púť sa uskutočnila pravdepodobne na začiatku roku 301. Na hrob sv. Agáty išla Eutychia okrem iného prosiť aj o uzdravenie z krvnej choroby, ktorou už dlhú dobu trpela. Podľa najstarších životopisov Eutychia tu skutočne aj dosiahla uzdravenie a to aj vďaka vrúcnym modlitbám svojej dcéry Lucie, ktorá vo sne videla sv. Agátu, ktorá ju vyzývala aj k nasledovaniu v čnosti panenstva, kvôli ktorému bola Agáta prenasledovaná a umučená.


Lucia pohnutá hlbokým duchovným zážitkom presvedčila matku, aby ju nenútila vydať sa, tak ako to mala pôvodne pre ňu naplánované, ale aby jej dovolila natrvalo sa zasvätiť Kristovi, ako svojmu ženíchovi. Súčasne, povzbudená slovami evanjelia si vyžiadala od matky dovolenie, aby mohla disponovať dedičstvom a venom, ktoré jej bolo pripravené.


Po návrate do rodného mesta Lucia začala predávať časti zdedeného majetku a výťažok rozdávala chudobným, vdovám a sirotám. Po nejakom čase sa zvesť o tejto mimoriadnej dobročinnosti, alebo skôr o zbavovaní sa majetku, dostala aj k Luciinmu nápadníkovi, ktorý bol tak naraz konfrontovaný s dvoma skutočnosťami – so stratou nádeje na to, že dostane Luciu za manželku a so stratou vyhliadky na prípadnú možnosť získať tak aj Luciine veno.


Medzičasom však v roku 303 cisár Dioklecián radikálne zmenil svoj postoj ku kresťanstvu a rozpútal krvavé prenasledovanie kresťanov, ktorých pokladal za nelojálnych k jeho vláde a teda potenciálne nebezpečných pre svoju ríšu. Pre žiarlivého snúbenca, ktorý sa medzičasom dozvedel skutočný motív zmeny života Lucie a jej matky sa tak naskytla vhodná príležitosť a zámienka ku pomste. Rozhodol sa Luciu udať prefektovi Pascasiovi slovami: „Žiadal som za manželku dievča menom Lucia, tá však neposlúcha edikt nášho mocného cisára, ale vzdáva kult Kristovi.


Paschasius si dal Luciu predvolať, aby vec vyšetril. Aj v tomto postupe môžeme badať aplikovanie paradoxného princípu, ktorý vo vzťahu ku kresťanom bol zaužívaný už od čias cisára Trajána: „Kresťanov netreba vyhľadávať, keď sú však udaní a nie je možné ich presvedčiť je potrebné ich potrestať.“


Luciin životopis nám prináša dialóg medzi ňou a prefektom Pascasiom – zdá sa, že aj v tomto prípade – podobne ako je to v iných aktoch mučeníkov – ide naozaj akoby o takmer doslovný záznam zostavený na základe súdnych dokumentov. Táto skutočnosť nie je nijako prekvapujúca, ak vezmeme do úvahy, že už v roku 93 pápež sv. Klemet menoval pre 14 rímskych mestských okruhov siedmich notárov, ktorí pri procesoch s kresťanmi robili záznamy z priebehu procesu. Táto funkcia kresťanských notárov sa neskôr rozšírila aj do provincií a vďaka týmto záznamom nám najstaršie životopisy mučeníkov prinášajú presvedčivý, logický a právne koherentný obraz rímskych civilno-trestných procesov proti kresťanom.


Pri čítaní tejto súdnej zápisnice udivuje jednoduchosť, ale aj teologická hĺbka Luciiných odpovedí, ktorými obratne obracala navnivoč Pascasiove námietky, príkazy i vyhrážky. Na prefekta Pascásia sa Lucia obracala aj týmito slovami: „ Poslúcham zákon môjho Boha, ako ty príkazy cisárov, ty vzdávaš česť tvojim predstaveným, ja vzdávam úctu môjmu Pánovi. Ak ty nechceš uraziť cisára, mám ja vari preto chcieť uraziť Boha? Ty sa snažíš zapáčiť cisárom, ja sa chcem páčiť iba Bohu – rob teda čo uznáš za správne pre teba a ja sa budem riadiť podľa môjho ducha a mojich zásad."


Po neúspešných prehováraniach a vyhrážkach podrobil prefekt Luciu najprv mučeniu a keď aj naďalej odmietal obetovať rímskym božstvám nechal ju sťať. Ako dátum jej smrti je od najstarších dôb udávaný 13. december.


Úcta svätej Lucie sa veľmi rýchlo šírila nielen na Sicílii ale v celej cirkvi. Na Západe je toho dôkazom aj zaradenie je mena, spolu s menami ďalších ranokresťanských mučeníkov a svätcov, do eucharistickej modlitby, ktorú dnes poznáme ako tzv. prvý, alebo rímsky kánon, sv. Luciu spomína aj pápež Gregor Veľký vo svojom antifonári a sakramentári. Nad jej hrobom bola zakrátko – už okolo roku 310, alebo 313 - vybudovaná kresťanská svätyňa a od 6. storočia už stál na jej hrobe aj kláštor.


Relikvie sv. Lucie, ktoré boli mimoriadne uctievané však nakoniec opustili rodné mesto. V roku 1038 byzantský vojenský veliteľ Georgios Maniace ich preniesol zo Sicíle do Konštantinopolu, aby ich odovzdal ako dar cisárovnej Teodore. Ani tu však nezostali relikvie natrvalo. V roku 1204, po dobytí Konštantinopolu križiakmi ich Benátčania preniesli do svojho mesta, kde v chráme sv. Jeremiáša a Lucie odpočívajú dodnes.


Aj toto cestovanie relikvií sv. Lucie zo Západu na Východ a naspäť je akoby symbolickou ukážkou toho, že aj úcta a zajtrajšia spoločná spomienka tejto rannokresťanskej panny a mučenice môže byť ďalším ohnivkom, ktoré spája rôznorodé kresťanské dedičstvo Východu i Západu, dedičstvo, ktoré máme stále hlbšie poznávať, aby sme ho tak mohli stále lepšie rozvíjať.


P. Cyril Vasiľ SJ