Cirkev a svet: Návšteva Benedikta XVI. v Turecku zohriala srdce sveta

Turecko (4. decembra, RV) – „V mojom srdci ostane hlboká vďačnosť a na oplátku ostane časť môjho srdca v Istanbule,“ povedal Svätý Otec istanbulskému guvernérovi Muammerovi Gulerovi pri rozlúčke na letisku. „Dúfam, že táto cesta nebola pre Vašu Svätosť príliš úmorná,“ staral sa hostileľ. „Na jej konci môžem len zo srdca ďakovať, bola nádherná,“ znela odpoveď. Pápež guvernéra ubezpečil, že si so sebou odnáša niekoľko kníh o Istanbule a Turecku. Keď sa ten pochválil, že roku 2010 bude Istanbul hlavným mestom európskej kultúry, Benedikt XVI. s humorom priznal, že o tento titul sa neúspešne uchádzal aj Regensburg, kde kedysi býval. V srdečnej atmosfére guvernátor opáčil pozvanie: „Chceme, aby ste do Istanbulu prišli aj druhý raz.“ „Som už starý, neviem, koľko mi Pán ešte dopraje,“ doprial pápež okolostojacim ďalší dôvod na úsmev. Jeho štátny sekretár kardinál Bertone zažartoval: „Máte veľmi rýchly krok, aj keď vystupujete po schodoch.“ Nato Benedikt XVI. karhavo zopakoval: „Áno, áno, nechajme všetko v Pánových rukách.“

V tých najsprávnejších rukách tak ostalo aj budúce ovocie štyroch plodných dní od utorka 28. novembra do piatku 1. decembra v Ankare, Izmire, Efeze a Istanbule. Ich bilanciu označil vatikánsky hovorca Federico Lombardi za nečakane pozitívnu: „... vo všetkých smeroch: ako čo sa týka vzťahu s tureckým národom a štátom, tak pokiaľ ide o vzťah s moslimským náboženstvom, ekumenické vzťahy s inými kresťanskými konfesiami, ako aj povzbudenie miestnej katolíckej komunity.“
 
Pápež prekvapuje svet

 
„Pápež ohromil svet. Nahnevaní na pápeža ako nepriateľa Turkov sme zrazu zistili, že je do Turkov zamilovaný. Naše strachy boli márne – pápežova návšteva sa začala veľmi dobre. Táto návšteva zohriala srdce sveta. Benedikt zanechal v Ankare posolstvá, ktoré nás urobili šťastnými.“ Aj tak zneli titulky na prvých stranách hlavných tureckých denníkov počas minulého týždňa. Po druhom dni návštevy všetky redakcie vybrali na titulnú fotku záber Benedikta XVI. s tureckou zástavkou v ruke, po treťom dominoval záber na pápeža modliaceho sa v slávnej Modrej mešite. „Obrátil sa smerom k Mekke ako moslimovia. Neprežehnal sa, ale skrížil ruky na hrudi ako moslim. Získal si veľké sympatie a ďalej prekvapuje svet,“ konštatovali reportéri vo svojich správach.

Podľa pátra Lombardiho bol takýto vývoj situácie – najmä vzhľadom na napätie posledných týždňov – veľmi nový a veľmi neočakávaný. Pápež aj jeho spolupracovníci presviedčali svet o dobrom úmysle slovami, vyhláseniami, ale: „... bol potrebný aj a práve takýto čin, takýto fyzický krok, takýto moment srdečného stretnutia s úsmevom na perách, s otvoreným srdcom, ktoré jasne ukáže a vysvetlí, že vzdialenosti boli prekonané a že dialóg je skutočný, vážny a úprimný.“

 
Prekrútil Erdogan pápežove slová?

Pastoračná cesta na miesta pôsobenia prvých apoštolov a rastu prvých cirkevných spoločenstiev získala v súčasnej klíme stretu civilizácií aj vážny politický nádych. Podľa hovorcu Svätej stolice prebiehali všetky náročné stretnutia s predstaviteľmi tureckého štátu veľmi pokojne a srdečne a Svätý Otec bol skutočne vítaný, ako významný hosť, ktorý môže priniesť tureckému národu v tomto neľahkom čase morálnu posilu.

Sekulárne médiá vypichli z prvých momentov návštevy ako senzáciu, že niekdajší kardinál Ratzinger, známy výrokmi o mieste moslimského Turecka v Ázii, zrazu podporuje vstup krajiny do Európskej únie. Objavili sa dokonca vyjadrenia, že „pápež urobil obrat o 180 stupňov“, a uštipačné otázky kresťanským politikom, či aj oni zmenia svoj postoj podľa hlavy Katolíckej cirkvi. Ako však čoskoro vyšlo najavo, tieto tvrdenia sa neopierali o priame pápežove slová, ale o to, čo po rozhovore s ním povedal na tlačovej besede novinárom turecký premiér Tayip Erdogan. „Prekrútil Erdogan pápežove slová?“ spýtal sa otvorene palcovými písmenami turecký denník Cumhuriyet. V článku vec objasnil: „Erdogan oznámil, že pápež vyslovil podporu tureckej kandidatúre na členstvo v Európskej únii, ale nikde nie je záznam o takom výroku.“

Svätá stolica okamžite zareagovala vysvetlením, že Vatikán nie je členom únie a nemá kompetenciu do tejto otázky zasahovať, ale predovšetkým, že podpora tureckého zbližovania s európskymi hodnotami a členstvo v únii nie sú to isté. Naopak, zahŕňa napríklad aj požiadavku náboženskej slobody a odsúdenie zabíjania v Božom mene...

Ako zdôraznil Federico Lombardi, Benedikt XVI. načrtol širokú perspektívu: „Perspektívu Turecka ako mostu medzi Európou a Áziou, tureckej zodpovednosti v úsilí o mier na Strednom východe, úlohy Turecka v súčasnej situácii v Libanone a tiež snahy približovať sa Európe na náročnej ceste, na ktorej pápež oceňuje predovšetkým úsilie osvojiť si princípy a hodnoty, ku ktorým treba kráčať, ak má byť toto zbližovanie sa pevné, významné a trvalé.“

Princípy dialógu s islamom potvrdil Benedikt XVI. podľa hovorcu Svätej stolice presne v intenciách Druhého vatikánskeho koncilu aj všetkých svojich doterajších krokov: „Úcta k moslimom, zdieľanie jednej viery v jediného Boha, spoločné znepokojenie súčasnou sekularizáciou a starosť o duchovný rozmer človeka.“
 
„Naozaj dúfam, že vaša dobrá vôľa a otvorenosť, ktorú som tu cítil, bude mať efekt a európske a ázijské štruktúry a civilizácie sa budú čoraz viac zbližovať,“ povedal Benedikt XVI. pri rozlúčke na letisku istanbulskému guvernátorovi. Do knihy návštev v múzeu tureckého „otca vlasti“ Kemala Atatürka napísal: „Pokoj vo vlasti, pokoj vo svete.“
 
To len podčiarkuje pokornú ústretovosť Benedikta XVI. Ako zdôraznil jeho hovorca páter Lombardi: „Skutočnosť, že Benedikt XVI. – v postoji úcty a priateľstva – nepochybne vykročil v ústrety rozličným epochám tejto krajiny a jej rozličným duchovným skúsenostiam, je znakom kontinuity a nádeje.“
 
Veľavravné objatie s patriarchom

 
Nádej priniesol Svätý Otec aj malému a roztrúsenému kresťanskému spoločenstvu, ktoré v Turecku napriek navonok hlásanej náboženskej slobode trpí diskrimináciou. Ako hovorí Federico Lombardi: „Samozrejme, vyjadrili sme požiadavku náboženskej slobody, ktorá je zakotvená v tureckej ústave, ale v praxi sa interpretuje ináč, čo spôsobuje ťažkosti. Svätý Otec aj jeho spolupracovníci o tom hovorili na rozličných stretnutiach so štátnymi predstaviteľmi, pričom padol aj konkrétny návrh ustanoviť komisiu na vládnej úrovni za účasti zástupcov Cirkvi, ktorá by hľadala riešenia konkrétnych problémov.“

Mocný étos pápežovho stretnutia s miestnymi katolíkmi a ostatnými kresťanmi vyvrcholil v silných okamihoch jednoty všetkých štyroch katolíckych rítov – latinského, arménskeho, sýrskeho aj chaldejského – počas záverečnej liturgie, ale najmä v zreteľnej spoločnej túžbe po jednote počas pravoslávnej liturgie, na ktorej sa zúčastnili patriarchovia a metropoliti Arménskej apoštolskej cirkvi, Sýrskej pravoslávnej cirkvi a ekumenický patriarcha viacerých pravoslávnych cirkví Bartolomej I. „Dnes bol patriarcha dojatý ako vo chvíľach svojho zvolenia,“ napísal denník Milliyet. Vidiac usmiatych a šťastných dvoch vysokých predstaviteľov kresťanských cirkví mohli tureckí moslimovia prehodnotiť svoj strach zo zjednotenia katolíkov a pravoslávnych. Komentátor denníka Radikal konštatoval: „Niektorí tvrdia, že ak sa tieto dve cirkvi zjednotia, sme stratení. A že ak nie sme proti tejto návšteve, nie sme vlastenci. Ale to je nepochopenie! Nie je to rozumný úsudok.“

Z katolíckeho pohľadu malo práve srdečné objatie hláv cirkví v Ríma a v niekdajšom Konštantinopole ďalekosiahly význam. Pre Vatikánsky rozhlas ho vyjadril predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinál Walter Kasper: „Medzi Rímom a Konštantinopolom jestvuje spoločenstvo sviatostí a biskupskej cirkevnej štruktúry. Teraz chceme v začatom dialógu pokračovať, a to predovšetkým v bode, ktorý predstavuje ústredný problém – v primáte pápeža. Svätý Otec zopakoval výzvu Jána Pavla II., aby ostané cirkvi predložili návrhy, aká forma prístupu k tomuto primátu by bola pre ne akceptovateľná.“
 
„Na tejto ceste sa objavili predovšetkým dve gestá s veľkým významom. Prvým bolo objatie počas pravoslávnej svätej liturgie na znak pokoja medzi patriarchom Bartolomejom I. a Benediktom XVI; druhým bolo ich spoločné požehnanie z balkóna patriarchátu, keď zdvihli spojené ruky. Sú to veľmi cenné gestá, ktoré ukazujú spoločnú túžbu po zblížení cirkví, po spolupráci v prospech pokoja, spravodlivosti, solidarity, záchrany všetkého stvoreného...“

-te-