Stretnutie Svätého Otca s predsedom tureckého Úradu pre náboženské záležitosti a predstaviteľmi moslimskej komunity

Turecko (28. novembra, RV) - Dôležitým bodom programu prvého dňa apoštolskej cesty pápeža Benedikta XVI. bola dnes o 17. hodine návšteva tureckého Úradu pre náboženské záležitosti, známeho pod názvom „Diyanet“. Jeho predseda Ali Bardakoglu otvoril stretnutie Svätého Otca s predstaviteľmi moslimskej komunity, medzi ktorými boli prítomní aj veľký mufti Ankary a veľký mufti Istanbulu. Nasledoval príhovor Svätého Otca, v ktorom vyjadril vďačnosť za možnosť navštíviť takú historicky aj kultúrne bohatú krajinu, akou je Turecko. „Vaša krajina je kresťanom veľmi drahá: mnohé z raných cirkevných spoločenstiev boli založené práve tu a dospievali inšpirované kázaním apoštolov, osobitne sv. Pavla a sv. Jána. Zachovala sa nám tradícia, že Mária, Ježišova matka, žila v Efeze, v dome apoštola Jána. Táto vznešená krajina bola taktiež svedkom mimoriadneho rozkvetu islamskej civilizácie v najrozličnejších oblastiach vrátane literatúry a umenia, ako aj jej inštitúcií. Je tu mnoho kresťanských a moslimských pamiatok, ktoré vydávajú svedectvo o slávnej tureckej minulosti. Právom ste na ne pyšní a chránite ich, aby slúžili na obdiv rastúcemu zástupu návštevníkov.“

 
Benedikt XVI. si na vyjadrenie svojich pocitov z návštevy Turecka požičal slová svojho predchodcu pápeža Jána XXIII. Keď prišiel ešte ako arcibiskup Giuseppe Roncalli do Istanbulu prevziať úrad apoštolského delegáta, povedal: „Mám rád Turkov, ku ktorým ma Pán poslal... cením si prirodzené vlastnosti týchto ľudí, ktorí mali v civilizačnom ťažení vyhradené svoje vlastné miesto.“ Podobne sa súčasný pápež odvolal na slová Jána Pavla II. počas pastoračnej návštevy Turecka roku 1979: „Divím sa, ak sa nepovažuje za naliehavé – zvlášť teraz, keď kresťania a moslimovia vstúpili do novej historickej epochy – spoznávať a rozvíjať duchovné putá, ktoré nás zjednocujú, aby sme spoločne, pre dobro všetkých ľudí, chránili a podporovali pokoj, slobodu, sociálnu spravodlivosť a morálne hodnoty.“ Napokon Benedikt XVI. pripomenul svoje vlastné slová o potrebe rozvíjať dialóg ako „úprimnú výmenu medzi priateľmi“. Na stretnutí s členmi moslimských spoločenstiev minulý rok v Kolíne nad Rýnom povedal, že k tomuto dialógu treba pristupovať s optimizmom a nádejou.
„Kresťania a moslimovia, každý v súlade so svojím vlastným vyznaním, poukazujú na pravdu o posvätnom charaktere a dôstojnosti ľudskej osoby. To je základ obojstranného rešpektu a úcty, to je základ na spoluprácu v službe pokoju medzi národmi a ľuďmi, čo je najdrahším želaním všetkých veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle.“

 
Úvahu o spolupráci v prospech ľudskej osoby i ľudstva ako takého podporil Benedikt XVI. učením II. Vatikánskeho koncilu: „V duchu biblickej tradície koncil učí, že celý ľudský rod zdieľa spoločný pôvod a spoločný cieľ: je ním Boh, náš Stvoriteľ a cieľ našej pozemskej púte. Kresťania a moslimovia patria k rodine tých, ktorí veria v jedného Boha a ktorí – v súlade so svojimi vlastnými tradíciami – odvodzujú svoj pôvod od Abraháma. Táto ľudská a duchovná jednota nášho počiatku a nášho cieľa nás pobáda hľadať spoločnú cestu, keď hráme svoju úlohu v dopyte po základných hodnotách, takom typickom pre ľudí našich čias.“

 
Kresťania aj moslimovia môžu podľa Svätého Otca ponúknuť dôveryhodnú odpoveď na otázky o zmysle života – jednotlivca aj ľudstva ako celku, ktoré sa v súčasnej spoločnosti objavujú veľmi jasne, aj keď sú často odsúvané na okraj. „Sme povolaní spolupracovať, aby sme pomohli spoločnosti otvoriť sa transcendentnu a tak dať Všemohúcemu Bohu jeho pravé miesto. Najlepším spôsobom je skutočný dialóg medzi kresťanmi a moslimami, založený na pravde a oduševnený úprimným želaním lepšie sa navzájom poznať, rešpektujúc svoje odlišnosti a uznávajúc to, čo máme spoločné.“

 
Možnosť bratskej spolupráce medzi kresťanmi a moslimami ukázal Benedikt XVI. na príklade rozhovoru pápeža Gregora VII. s moslimským princom zo severnej Afriky, ktorý prejavoval kresťanom na svojom území veľkú priazeň. Roku 1076 hovoril pápež Gregor moslimskému princovi, že moslimovia a kresťania si navzájom dlhujú osobitnú lásku, lebo veria v jedného Boha, hoci odlišným spôsobom. Nevyhnutnou podmienkou toho, aby veriaci mohli prispievať k budovaniu spoločnosti, však je sloboda vierovyznania. „Kiež by sme sa navzájom spoznali lepšie a tak posilnili putá náklonnosti medzi nami v spoločnej túžbe žiť v súlade, pokoji a vzájomnej dôvere. Ako veriaci čerpáme zo svojej modlitby silu potrebnú na prekonanie všetkých stôp predsudkov a na vydávanie spoločného svedectva o svojej pevnej viere v Boha.“

 
-te-