Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (24. novembra, RV) - Po týždni sa opäť zamýšľame nad hlavnými bodmi myšlienkového posolstva pápeža Benedikta XVI. za uplynulý týždeň. Len niekoľko málo slovami by sme ich mohli vyjadriť takto: dôležitosť klauzúrneho zasvätenia aj pre dnešné moderné časy, Cirkev a štát, a napokon Cirkev v učení apoštola Pavla.
 
Dôležitosť klauzúrneho zasvätenia aj pre dnešné moderné časy
O Dôležitosti Bohu zasväteného života aj v dnešných časoch hovoril Svätý Otec v nedeľu vo svojom pravidelnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána, keď túto tému uviedol otázkami: „Niekto sa môže pýtať, aký zmysel a hodnotu má ich prítomnosť v našich časoch, keď existujú mnohé naliehavé situácie chudoby a iných potrieb, ktorým treba čeliť. Prečo sa „zatvoriť“ navždy za múrmi kláštora a ochudobniť tak iných o využitie vlastných schopností a skúseností? Akú účinnosť môže mať ich modlitba z hľadiska riešenia mnohých konkrétnych problémov, ktoré neustále ohrozujú ľudstvo?“ A na tieto otázky Svätý Otec aj odpovedal, keď povedal: „V skutočnosti, títo naši bratia a sestry svedčia v tichosti o tom, že uprostred každodenných udalosti a starostí, jedinou oporou, ktorá nikdy nesklame je Boh, ktorý je skalopevný vo svojej vernosti a v láske. (...) V konfrontácii s  dnešnou rozšírenou potrebou hľadania úniku z každodennej rutiny veľkých mestských aglomerátov, a hľadania vhodných miest pre ticho a meditáciu, práve kontemplatívne kláštory sa ponúkajú ako „oázy“, v ktorých človek, ktorý je pútnikom na zemi, môže lepšie načerpať z prameňov Ducha a zahasiť smäd na svojej pozemskej púti. Tieto miesta, aj keď sa niekedy zdajú neužitočné, sú naopak nevyhnutné, pretože sú akoby zelenými „pľúcami“ v meste: spôsobujú dobro všetkým, aj tým, ktorí ich nenavštevujú alebo dokonca ignorujú ich existenciu.“
 
Cirkev a štát
Na tému Cirkev a štát, sa Benedikt XVI. zamýšľal v pondelok, keď na osobitnej audiencii prijal talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana. Svätý Otec vo svojom príhovore zdôraznil, že „Cirkev a štát, hoci úplne odlišné, sú spoločne pozývané (...), aby slúžili človeku, ktorý je súčasne adresátom a účastníkom spásneho poslania Cirkvi aj obyvateľom štátu. Človek je tým bodom, kde sa tieto dve inštitúcie stretávajú a kde spolupracujú, aby lepšie podporovali celkové dobro“. Benedikt XVI. okrem iného zdôraznil aj náboženský rozmer a povinnosť štátu rešpektovať svedomie človeka a jeho právo na náboženskú slobodu a jej otvorené prejavy, keď povedal: „Druhý vatikánsky koncil pripomína, že keď spoločnosť rešpektuje a podporuje náboženský rozmer svojich členov, dostáva na oplátku dobrá spravodlivosti a pokoja, ktoré pochádzajú z dôvery ľudí v Boha a v jeho svätú vôľu‛ (Dignitatis humanae, 3). (...) Služba spoločnosti, ktorá spočíva predovšetkým v poskytovaní pozitívnych a presvedčivých odpovedí na očakávania a otázky nášho ľudu‛ (porov. Prejav k účastníkom Národného cirkevného kongresu vo Verone) a ktorá ponúka životu svetlo viery, nádeji silu a láske teplo, sa uskutočňuje aj v súvislosti s občianskym a politickým prostredím.“

 
Cirkev v učení apoštola Pavla
V stredu na generálnej audiencii Benedikt XVI. zakončil svoje katechézy o živote a pôsobení apoštola Pavla. Tú poslednú venoval téme: Cirkev. Pripomenul, že prvý Pavlov kontakt s Ježišom sa uskutočnil prostredníctvom svedectva kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Keď sa dozvedel o novej skupine veriacich, okamžite sa stal ich horlivým prenasledovateľom. Neskôr vo svojich listoch pre túto kresťanskú skupinu používa označenie „Božia cirkev“. Ako zdôraznil Svätý Otec vo svojom príhovore: “Pre Pavla priľnutie k Cirkvi bolo spôsobené Kristovým priamym zásahom. Kristus – pri zjavení sa mu na ceste do Damasku – sa stotožnil s Cirkvou a tak Pavlovi umožnil pochopiť, že prenasledovať Cirkev znamená prenasledovať jeho - Pána. Vzkriesený povedal Pavlovi, prenasledovateľovi Cirkvi: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Tým, že prenasledoval Cirkev, prenasledoval Krista. Pavol sa vtedy obrátil ku Kristovi a zároveň aj k Cirkvi.“

Faktom je, že Cirkev bola po Pavlovom obrátení zásadným spôsobom prítomná v jeho myšlienkach, srdci a skutkoch. V prvom rade preto, lebo on sám založil mnohé cirkvi v rozličných mestách, do ktorých prišiel evanjelizovať. Benedikt XVI. pripomenul aj Pavlovu originálnu a dnes veľmi známu definíciu Cirkvi ako „Kristovho tela“. Upozornil, že hlbší pôvod tohto označenia vychádza zo Sviatosti Kristovho tela, teda Eucharistie. V nej nám Kristus dáva svoje telo a robí nás svojím telom, pričom, ako zdôraznil Svätý Otec, “Týmto nám Pavol umožňuje pochopiť, že existuje nielen príslušnosť Cirkvi ku Kristovi, ale aj istá forma rovnosti a stotožnenia Cirkvi so samotným Kristom. Odtiaľ je odvodená veľkosť a ušľachtilosť Cirkvi, čiže všetkých nás, ktorí ju tvoríme: z toho, že sme údmi Krista, akoby predĺžením jeho osobnej prítomnosti vo svete. Odtiaľ, samozrejme, vychádza naša povinnosť žiť skutočne v zhode s Kristom. Tu pramenia aj mnohé Pavlove povzbudenia týkajúce sa rôznych chariziem, ktoré oživujú a tvoria kresťanskú komunitu. Všetky vychádzajú z jedného prameňa, ktorým je Duch Otca i Syna, a dobre vieme, že v Cirkvi nie je nikto, kto by ich bol zbavený. Pretože, ako píše apoštol, „každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7).
- ls -