Generálna audiencia: Pavlovský pohľad na Cirkev ako Kristovo telo

Vatikán (22. novembra, RV) – Dnes predpoludním sa konala pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Zúčastnilo sa na nej približne 20.000 veriacich z Talianska, Francúzska, Grécka, Anglicka, Malty, Japonska, Spojených štátov amerických, Nemecka, krajín latinskej Ameriky a ďalších častí sveta.

V dnešnej úvahe sa Svätý otec rozhodol ukončiť svoje stredajšie príhovory, zamerané na učenie apoštola Pavla. Nemohol sa s ním však rozlúčiť bez toho, aby upriamil našu pozornosť na jednu z rozhodujúcich súčastí Pavlovej činnosti a zároveň jednu z najdôležitejších tém jeho učenia: Cirkev.

Prvý kontakt apoštola Pavla s Ježišovou osobou sa uskutočnil skrze svedectvo kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Keď sa dozvedel o novej skupine veriacich, ihneď sa stal ich horlivým prenasledovateľom. On sám to neskôr priznáva dokonca trikrát vo svojich listoch: „Prenasledoval som Božiu cirkev,“ (1 Kor 15,9 ; Gal 1,13 ; Fil 3,6) píše, takmer akoby predstavoval toto svoje konanie ako ten najhorší zločin.

„Samozrejme, rozhodujúcim sa stalo to, čo sa udialo na ceste do Damasku, ale v skutočnosti to nebolo jeho prvým stretnutím s Ježišom. Skutky apoštolov spomínajú jeho prítomnosť počas kameňovania Štefana (7,58) a tiež jeho schvaľujúci postoj k potrestaniu diakona (8,1). Vďaka tomu si môžeme hneď uvedomiť prvú dôležitú poznámku: s Ježišom sa stretávame - nezávisle od toho, čo ho prijmeme, alebo odmietneme - skrze komunitu veriacich.“

Pápež poukázal na to, že aj prvé správy o Ježišovi, ktoré nám poskytli starí pohanskí autori, ako Svetonius, Tacitus, Plínius Mladší, nie sú ovocím priameho záujmu o Ježišovu osobu, ale pochádzajú z kontaktu so skupinou veriacich v neho. Je to teda život Cirkvi, ktorý vzbudzuje záujem o Ježiša, alebo aspoň otázky o ňom. Teda k Ježišovi zvyčajne prichádzame skrze Cirkev.

„V istom zmysle sa toto prihodilo, ako sme už povedali, aj Pavlovi, ktorý stretol Cirkev skôr ako Ježiša. V jeho prípade však toto stretnutie malo opačný účinok – nespôsobilo náklonnosť, ale naopak silné odmietnutie. Pre Pavla priľnutie k Cirkvi bolo spôsobené Kristovým priamym zásahom. Kristus – pri zjavení sa mu na ceste do Damasku – sa stotožnil s Cirkvou a tak mu umožnil pochopiť, že prenasledovať Cirkev znamená prenasledovať jeho, Pána. Vskutku, Vzkriesený povedal Pavlovi, prenasledovateľovi Cirkvi: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Prenasledujúc Cirkev, prenasledoval Krista. Pavol sa vtedy obrátil ku Kristovi a zároveň aj k Cirkvi.“

Cirkev bola skutočne veľmi prítomná v Pavlových myšlienkach, srdci a skutkoch. Na prvom mieste preto, lebo on sám doslova založil mnohé cirkvi v rozličných mestách, do ktorých odišiel ako evanjelizátor.
Niektoré z týchto cirkví mu spôsobili aj starosti a nepríjemnosti, ako sa napríklad udialo v cirkvi v Galácii, ktorú on sám videl „prebiehať k inému evanjeliu“ (Gal 1,6), proti čomu sa rozhodne postavil. Napriek tomu sa necítil spojený s komunitami, ktoré sám založil, iba studenými a byrokratickými vzťahmi, ale, naopak, veľmi intenzívnymi a srdečnými. Takto napríklad oslovuje Filipanov: „Bratia moji milovaní a vytúžení, moja radosť a moja koruna“ (4,1). (...) Inokedy dokonca vyjadruje vzhľadom k nim skutočný cit nielen otcovstva, ale priam materstva, keď sa obracia k svojim adresátom slovami: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19; porov. aj 1 Kor 4,14-15; 1 Sol 2,7-8).“

Benedikt XVI. pripomenul aj Pavlovu originálnu a dnes veľmi známu definíciu Cirkvi ako „Kristovho tela“, ktorú nenájdeme u ostatných kresťanských autorov prvého storočia (porov. 1 Kor 12,27; Ef 4,12; 5, 30; Kol 1,24). Svätý otec upozornil veriacich, že hlbší pôvod tohto prekvapujúceho označenia Cirkvi vychádza zo Sviatosti Kristovho tela. V Eucharistií nám Kristus dáva svoje telo a robí nás svojím telom.

Týmto nám Pavol umožňuje pochopiť, že existuje nielen príslušnosť Cirkvi ku Kristovi, ale aj istá forma rovnosti a stotožnenia Cirkvi so samotným Kristom. Odtiaľ je odvodená veľkosť a ušľachtilosť Cirkvi, čiže všetkých nás, ktorý ju tvoríme: z toho, že sme údmi Krista, akoby predĺžením jeho osobnej prítomnosti vo svete. Odtiaľ, samozrejme, vychádza naša povinnosť žiť skutočne v zhode s Kristom. A odtiaľ sú odvodené aj mnohé Pavlove povzbudenia týkajúce sa rôznych chariziem, ktoré oživujú a tvoria kresťanskú komunitu. Tieto všetky vychádzajú z jedného prameňa, ktorým je Duch Otca i Syna, a dobre vieme, že v Cirkvi nie je nikto, kto by ich bol zbavený, pretože, ako píše apoštol, „každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7). Dôležité však je, že všetky charizmy majú spolupracovať na budovaní spoločenstva a nestať sa, naopak, dôvodom roztržiek.“

Ako na záver poukázal Svätý otec, ide o vzťah spoločenstva: toho vertikálneho medzi Ježišom Kristom a nami všetkými, ale aj toho horizontálneho medzi všetkými, ktorí vzývame meno nášho Pána Ježiša Krista. Po katechéze udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným apoštolské požehnanie.

-ľr-