Cirkev a svet: Assisi oslávilo 20. výročie modlitieb za pokoj s mladými

Taliansko (13. novembra, RV) – Milí poslucháči: predstavte si rok 1986. Čo ste robili v takomto čase presne pred dvadsiatimi rokmi? Niektorí z vás možno počúvali Vatikánsky rozhlas – a nebolo im pritom všetko jedno... Slovo mier malo vtedy iný zvuk a aj iniciatíva poľského pápeža Jána Pavla II., ktorý zhromaždil v Assisi pri modlitbe za pokoj predstaviteľov rôznych náboženstiev, vzbudzovala iné nádeje. Dnes, na 20. výročie, sa k nej vrátime...
 
Najprv identita, potom dialóg

 
„Náš svet naliehavo potrebuje pokoj. Stretnutie v Assisi ukazuje moc modlitby pri budovaní mieru. Pravá modlitba mení srdcia, otvára nás pre dialóg, pre pochopenie, pre zmierenie a rúca hradby postavené násilím, nenávisťou a pomstou.“
 
To sú slová Svätého Otca Benedikta XVI., ktorými sa prihovoril účastníkom Mládežníckeho stretnutia v Assisi na generálne audiencii minulú stredu. Viac ako 100 chlapcov a dievčat z 27 krajín, hlásiacich sa k 13 vierovyznaniam, sa v meste sv. Františka zišlo pred týždňom na pozvanie Pápežskej rady pre dialóg s náboženstvami.

„Ako hlavný dojem zo stretnutia si odnášam veľkú schopnosť všetkých jednoducho hovoriť o svojej viere. Zišli sa tu mnohí ľudia, ktorí slobodne vychádzali jedni druhým v ústrety, aby sa rozprávali o svojej viere, aby hľadali a aby mohli v stretnutí s druhým neprestajne overovať obsah a pravosť svojej vlastnej viery, aby mohli uzrieť a oceniť tie aspekty pravdy, s ktorými sa možno stretnúť aj v odlišných vierovyznaniach.“

 
Toľko Pavol z komunity Spoločenstvo a oslobodenie. Jeho slová o pravde v rozličných náboženstvách a o neprestajnom overovaní pravosti vlastnej viery neznamenajú relativizmus ani synkretizmus. Vyjadrila to mladá katolíčka z Indie Olina Bankien: „Ak si nie som istá v tom, v čo verím, nemôžem viesť dialóg. Musím predovšetkým najprv žiť to, čomu verím, a až potom môžem vychádzať v ústrety druhým, môžem byť pre nich darom a prijímať nich dar. V Indii patria ľudia k všetkým možným náboženstvám. Svojich kolegov a príbuzných však vnímam jednoducho ako ľudí, ktorí veria v Boha, hoci sú katolíci, hinduisti, moslimovia. Vidím v nich osoby, ktorých sa hlboko dotýka Boh.“

 
Vlastná pevná identita pred dialógom s druhými sa vinula stretnutím mladých v Assisi ako červená niť. Fokolarín Paolo z Trentu na mikrofón Vatikánskeho rozhlasu povedal: „Zo študijných dôvodov som mal príležitosť spoznať moslimov aj židov. To, čo ma vo vzťahoch s nimi najviac zasiahlo, bola práve naša odlišnosť, ktorá nás robila silnými. Mali sme úctu k vlastnému náboženstvu a boli sme si toho vedomí, ale zároveň sme boli otvorení voči druhému. Možnosť rozprávať sa nielen o priateľských, ale aj o teologických témach nám dodávala sebavedomie. Musím však pripomenúť vzájomnú úctu medzi nami. To, čo potrebujeme asi najviac, je priateľský vzťah založený práve na úcte a dialógu.“
 
Vnútronáboženský dialóg je viac
 
Osobitne výrečne potvrdzujú tieto slová skúsenosti veriacich z krajín, kde žijú príslušníci rozličných vierovyznaní často aj pod jednou strechou. Dvadsaťdvaročný katolík Tarsisius Erlip Uitarsa z Indonézie hovorí: „My napríklad na konci mesiaca Ramadánu robíme oslavu s moslimskými deťmi a potom, naopak, na Vianoce oni prichádzajú a slávia sviatky s nami. To nám pomáha vytvárať atmosféru bratstva.“
 
Jednoduchú skúsenosť mladých obliekol do teologického šatu kardinál Roger Etchegaray, hlavný organizátor assiského stretnutia roku 1986: „Medzináboženský dialóg sa rozvíja, no nie iba dialóg medzináboženský, ale aj vnútronáboženský. Ako hovorí jeden veľký teológ, vnútronáboženský dialóg znamená viac ako dialóg medzi rozličnými náboženstvami. Treba vidieť aj to, ako ten-ktorý muž, tá-ktorá žena prežíva vnútri svojej vlastnej komunity svoje vlastné náboženstvo.“
 
V taliančine vytvárajú slová medzináboženský a vnútronáboženský peknú slovnú hračku: dialogo interreligioso a dialogo intrareligioso. Toto inter a intra vo vzájomnom dialógu náboženstiev znamená podľa kardinála Etchegaraya potešujúci pokrok, na začiatku ktorého stálo práve podujatie v Assisi pred 20 rokmi. Dnes sa začiatok medzináboženskej modlitbovej tradície v meste sv. Františka označuje za historickú križovatku. V rozprávaní o ekumenických udalostiach sa vžilo označenie „pred Assisi“ a „po Assisi“.

Okrúhle výročie „Assisi“ sa Pápežská rada pre dialóg s náboženstvami rozhodla osláviť práve s tými, ktorí roku 1986 sedeli ešte v školských laviciach alebo vôbec neboli narodení. „Cítime potrebu vychovávať nové generácie k budovaniu pokoja vo svete,“ povedal predseda rady kardinál Paul Poupard. Dialóg medzi náboženstvami nie je podľa neho „kratochvíľa privilegovaných“, ale „nepostrádateľný“ prostriedok v súčasnom zložitom svete, vhodný najmä pre mladých s ich schopnosťou nadväzovania vzťahov.

Pokoj sa buduje v srdciach

Pri okrúhlych stoloch a v modlitebných skupinách v Assisi sa zišli mladí kresťania rozličných denominácií, židia, moslimovia, taoisti, hinduisti, budhisti, sikhovia, zoroastriáni...

„Robíme niečo pre zmenu tohto sveta. My sme prví, ktorí sa majú usilovať zmeniť ho,“ povedal podsekretár pápežskej rady a jeden z hlavných organizátorov stretnutia mons. Anthony Felix Machado. Mladí chcú podľa neho „podčiarknuť úlohu modlitby pri budovaní pokoja, lebo sú presvedčení, že pokoj vychádza od Boha, je Božím darom“.

„Pokoj je hodnota, na ktorej sa podieľajú mnohé faktory. Na jeho budovanie sú, zaiste, potrebné spôsoby kultúrne, politické, ekonomické. Na prvom mieste sa však pokoj buduje v srdciach. Tu sa rozvíjajú city, ktoré ho môžu živiť, alebo, naopak, podrývať, oslabovať, dusiť. Srdce človeka je miestom Božích zásahov.“

 
Týmito slovami obrátil pozornosť na srdce človeka vo svojom posolstve k 20. výročiu medzináboženského modlitbového stretnutia v Assisi Benedikt XVI. Pripomenul aj vzácnu zhodu tohto výročia s okrúhlymi 800 rokmi od Františkovho obrátenia:

„V slovách, ktorými sa na neho obrátil Ukrižovaný v Kostolíku sv. Damiána – Choď, František, oprav môj dom –, v jeho rozhodnutí pre radikálnu chudobu, v bozku na tvár malomocného, ktorým vyjadril svoju novú schopnosť vidieť a milovať Krista v trpiacich bratoch, má počiatok ľudské a kresťanské dobrodružstvo, ktoré naďalej nadchýna mnohých ľudí našich čias a robí z Assisi cieľ nespočetných pútnikov.“

Povzbudenie do nádeje

Na púť sa vydala aj stovka mladých účastníkov tohtoročného medzináboženského stretnutia. Ich cestu za assiské hradby do Kostolíka sv. Damiána komentuje správca tamojšieho kláštora páter Vincenzo Coli: „Putovať k sv. Damiánovi znamená sprítomňovať udalosť, ktorá zmenila Františkov život a urobila ho bratom všetkých. Tou udalosťou je stretnutie s Kristom. Stretnúť Krista, tak ako ho stretol František pred krížom v Kostole sv. Damiána, neodvratne vedie k obráteniu a službe bratom. Mladí sa musia pohrúžiť do tohto ducha, ktorý sa rodí z Františkovho živého postoja voči Bohu, voči človeku, voči stvoreniu. Tak obohatia seba a potom budú prežívať tento postoj v každodennom živote.“
 
Podarilo sa to mladým účastníkom v Assisi? Podľa sekretára Pápežskej rady pre dialóg s náboženstvami mons. Piera Luigiho Celatu áno: „Účasť na tomto stretnutí mladých bola pre mňa osobne veľkým povzbudením, lebo som tu veľmi citlivo vnímal ich otvorenosť, ich túžbu po budúcnosti, teda nevyhnutnosť nádeje. Hovoriť o nádeji znamená hovoriť o viere, čiže o vzťahu s Bohom, ktorý dáva zmysel nášmu dúfaniu, dáva mu náplň a svetlo. Títo mladí svedčili práve o takejto nádeji.“
 
-te-