Očami viery, vedy a kultúry: Kto viac vie, je povolaný viac slúžiť

Milí poslucháči, počas uplynulého roka sme sa v slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu v utorok venovali témam, spojeným so životom mládeže. Nakoľko však táto problematika dostáva bohatý priestor v iných médiách, rozhodli sme sa inovovať náplň rubriky. Súčasná doba prináša množstvo závažných výziev na poli vedy a kultúry, o ktorých sa stále vie a hovorí pomerne málo, pričom by sme na tieto výzvy súčasnosti radi hľadali aj odpovede či východiská z pohľadu viery a učenia Cirkvi. S problematikou mládeže sa však, samozrejme, nelúčime. Podľa potreby sa jej budeme venovať aj naďalej, avšak na menej pravidelnej báze. Od dnešného dňa utorky budú patriť okrem tradičných správ z Vatikánu a života univerzálnej Cirkvi aj novej rubrike s názvom „Očami viery, vedy a kultúry“. V dnešnej úvodnej časti si povieme niečo o pôsobení a poslaní Pápežskej akadémie vied a o záležitostiach, ktoré v tejto oblasti môžu byť zaujímavé pre odborníkov, rovnako ako pre laikov.
 
Pápežská akadémia vied, ktorá je jedinou akadémiou svojho druhu nadnárodnej úrovne, začala svoje novodobé dejiny písať v roku 1936 pod záštitou pápeža Pia XI. Jej korene však siahajú až do 17. storočia a k menám, ktoré sa spomínajú v súvislosti s jej históriou, patrí napríklad Galileo Galilei. V súčasnosti zoskupuje niekoľko desiatok akademikov, menovaných pápežom na radu akademickej obce. Počas uplynulého roka k nim pribudli štyri nové mená – profesor Ingo Potrykus, ktorý sa venuje botanike; laureát Nobelovej ceny za fyziku profesor Theodor Hänsch; fyzik a matematik profesor Edward Witten a astronóm profesor José Funes, ktorý sa v auguste stal riaditeľom Vatikánskeho observatória.
V súčasnosti sa Pápežská akadémia vied venuje šiestim základným oblastiam. Sú nimi základné vedy; veda a technológie týkajúce sa globálnych problémov; vedecký pohľad na problémy „tretieho sveta“; etika a politika vedy; bioetika a napokon epistemológia, to znamená teória poznania. Táto prestížna inštitúcia pôsobí ako nezávislé akademické teleso pod záštitou Svätej stolice a má teda voľné ruky a slobodu v oblasti vedeckého výskumu.
 
Rôznorodosť zamerania, vzdelanosť, skúsenosti a v neposlednom rade sloboda aj v oblasti vierovyznania a politických názorov, umožňujú členom Pápežskej akadémie vied pohľad na veci z rôznych uhlov a sú zásadným predpokladom objektívnosti ich záverov. Aktuálne sa v súvislosti s vedou hovorí o jej etickom rozmere a inak to nebolo ani na trojdňovom plenárnom zasadnutí, ktoré sa včera skončilo vo Vatikáne. Venovalo sa téme „Predvídateľnosť vo vede: presnosť a obmedzenia“ a vyvrcholilo audienciou u pápeža Benedikta XVI. Súčasný predseda akadémie profesor fyziky Nicola Cabibbo pri stretnutí poukázal na skúsenosť, ani napriek národnostnej, geografickej, náboženskej či osobnej odlišnosti, nie je pre členov tejto inštitúcie problém zhodnúť sa na základných princípoch, ktoré by mali byť základom morálneho prístupu k vede.

„Sme ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych regiónov sveta, mnohí z nás sú kresťania, iní židia alebo z iných náboženstiev. Napriek tomu všetci súhlasíme, teraz viac ako kedykoľvek predtým, že musíme mať na zreteli fakt, že vedecký étos je ochotou byť oddanými pravde a ako taký zosobňuje postoj, ktorý patrí k základným rozhodnutiam kresťanského ducha. Skutočne, veda sa zrodila, aby pomáhala hľadať pravdu v „prirodzenom svete“ a v tejto oddanosti prirodzenej pravde nachádza svoje oslobodenie od podmienok moci a manipulácie.“
Profesor Cabibbo poznamenal, že na úspešné zdolanie nástrah, ktoré pre človeka prinášajú nové vedecké možnosti, je potrebné, aby sa viera a rozum spojili novým spôsobom. Podľa neho je potrebné zachovať rešpekt vedy voči prirodzeným morálnym zásadám a na druhej strane je žiadúce, aby filozofické a teologické odôvodnenia pozorne načúvali dôvodom vedeckým.
 
Svätý Otec Benedikt XVI., ktorý sám má za sebou intenzívnu akademickú skúsenosť, sa veľmi živo zaujíma o aktivity Pápežskej akadémie vied. Otázku „predvídateľnosti“ alebo „predpovedateľnosti“ v oblasti vedy teda vníma veľmi citlivo a z pozície skúseného teológa na stretnutí s akademikmi poukázal na to, kde by v tejto oblasti mali byť hranice ľudských kompetencií.
„Niekto vidí v pokroku modernej vedy a technológie jednu zo základných príčin sekularizácie a materialzmu, v zmysle otázky: prečo hovoriť o Božom riadení, ak veda preukázala, že je schopná ho nahradiť? Iste, Cirkev uznáva, že „pomocou vedy a techniky... človek rozprestiera svoje panstvo takmer na celú prírodu“ a teda „dnes si už vie zadovážiť svojím vlastným pričinením mnohé dobrá, ktoré kedysi očakával predovšetkým od vyšších síl“ (Gaudium et Spes, 33). Zároveň kresťanstvo nevyhnutne nepredpokladá konflikt medzi vierou v nadprirodzenosť a vedeckým pokrokom. Základným bodom biblického odhalenia je tvrdenie, že Boh stvoril ľudské bytosti, obdaril ich rozumom a ustanovil ich pánmi nad všetkými ostatnými bytosťami na Zemi... Ak napríklad premýšľame o tom, ako moderná veda, predvídajúc prirodzené fenomény, prispela k ochrane životného prostredia, pokroku vo vývoji národov, v boji proti epidémiám a zvýšeniu priemernej dĺžky života, je jasné, že tu nie je žiadny konflikt medzi Božou prozreteľnosťou a dielom človeka. Dá sa povedať, že práca predvídania, kontroly a riadenia prírody, v ktorej je veda úspešná viac ako kedykoľvek v minulosti, je vlastne sama o sebe súčasťou Stvoriteľovho plánu.“
 
Zároveň však Svätý Otec poukázal na to, že oblasť vedy, akokoľvek štedrá, nám dáva odpovede na otázky iba do určitej miery.
“Človek nemôže vkladať do vedy a technológie takú radikálnu a bezpodmienečnú dôveru, aby veril, že vedecký a technologický pokrok dokáže všetko vysvetliť a celkom naplniť všetky jeho existenčné a duchovné potreby. Veda nemôže nahradiť filozofiu a dať vyčerpávajúcu odpoveď na najdôležitejšie ľudské otázky o zmysle života a smrti, najvyšších hodnotách a o charaktere pokroku. Z tohto dôvodu II. Vatikánsky koncil po zhodnotení úžitku, ktorý prináša vedecký pokrok, poukázal na to, že „vedecké metódy skúmania môžu byť mylne vnímané, ako najvyššia norma pre pátranie po pravde“ a „je tu nebezpečenstvo, že človek, príliš dôverujúci objavom dneška, môže mať pocit, že si stačí sám a nebude viac hľadať vyššie hodnoty“ (ibid, 57).“
 
Benedikt XVI. sa v prejave k členom Pápežskej akadémie vied v súvislosti s problematikou vedeckých predpovedí a predvídateľnosti dotkol aj rozmeru, ktorý nikdy nedokážu obsiahnuť – rozmeru sveta slobody človeka a histórie.
„Zatiaľ čo kozmos môže mať svoj vlastný vývoj v priestore a čase, iba ľudstvo, stručne povedané, má dejiny, dejiny svojej slobody. Sloboda, tak ako rozum, je vzácnou časťou obrazu, ktorý do nás vtlačil Boh a nikdy nemôže byť zúžená na deterministickú analýzu. Jeho nadprirodzenosť ako protiklad k materiálnemu svetu musí byť uznaná a rešpektovaná, pretože je znakom našej ľudskej hodnoty. Popretie nadprirodzenosti v mene predpokladaných absolútnych schopností vedeckých metód by znamenalo stratu ľudskosti v človeku.“
 
Program dnešnej – úvodnej časti novej rubriky „Očami viery, vedy a kultúry“, sme naplnili, milí poslucháči. Všeobecným pohľadom na etickú stránku vedeckého skúmania sme otvorili pomyselné dvere k ďalším, konkrétnym témam z tejto oblasti. Už o týždeň v utorok sa bližšie pozrieme na problematiku skúmania a využívania kmeňových buniek.
Pre dnešok sa rozlúčime citátom z príhovoru pápeža Jána Pavla II., ktorý predniesol členom Akadémie vied na stretnutí v roku 2002: „Vedci, pretože viac vedia, sú povolaní aj viac slúžiť. Pretože sloboda, ktorej sa pri výskume tešia, im dáva prístup k špeciálnemu poznaniu, majú zodpovednosť využívať toto poznanie múdro pre úžitok celého ľudského pokolenia.“

 
-dj-