Cirkev a svet: Cirkev v Grécku je teplomerom ekumenizmu

Vatikán (6. novembra, RV) – „Ctení bratia v biskupskej službe, je mi milé privítať vás – prichádzajúcich z krajiny veľmi milovanej Apoštolom národov – jeho vlastnými slovami: Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom. (1Kor 1, 4-5).“

 
Týmito slovami privítal minulý týždeň na záverečnom stretnutí oficiálnej návštevy ad limina apostolorum pápež Benedikt XVI. poltucet gréckych biskupov, ktorí dnes v kolíske kresťanstva spravujú polpercentnú náboženskú menšinu kresťanov katolíkov. Spolu s nimi sa dnes vyberieme do takmer čisto pravoslávnej krajiny na Peloponézskom polostrove a nazrieme pod pokrievku ekumenických vzťahov, novej imigračnej situácie aj rokovaní so štátom, ktorý by z Katolíckej cirkvi rád urobil občianske združenie alebo nadáciu.

Z histórie
 
Grécko sa pýši misionármi zvučných mien: sv. Pavlom z Tarzu a sv. apoštolom Andrejom. Prvý na ceste po Malej Ázii zavítal aj do Korintu a do Atén, kde predniesol slávnu reč v Aeropágu. Druhý sa nazýva evanjelizátorom gréckeho sveta a v meste Patras podstúpil mučenícku smrť.

Aj počas rímskej okupácie, keď bolo Grécko súčasťou východnej časti impéria s centrom v Konštantinopole, rodila Homérova krajina kresťanstvu veľkých synov: sv. Bazila Veľkého, sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Chryzostoma. Všetci sa dnes uctievajú ako „svätí biskupi“ Pravoslávnej cirkvi a zároveň ako cirkevní otcovia a učitelia na Západe.

Celé tisícročie patrilo Grécko do Byzantskej ríše, kde zažilo východnú schizmu roku 1054 aj rozdelenie na polonezávislé kráľovstvá po štvrtej križiackej výprave roku 1204. Roku 1453 dobyli Konštantinopol Turci a o tri roky obsadili celý Peloponéz. Boj za nezávislosť, podporovaný dobrovoľníkmi z celej Európy, vyhrali Gréci roku 1830.

Dlhodobá príslušnosť k byzantskému impériu a štyri storočia tureckej nadvlády vyhĺbili medzi niekdajším antickým a súčasným moderným Gréckom hlbokú priepasť. Kultúrne centrum staroveku sa nadlho stalo iba akýmsi nevýznamným príveskom ako pre Orient, tak pre Európu. Znovuzískanie nezávislosti a národnej jednoty vrátilo Grécku európsku príslušnosť, ale nemohlo úplne zmazať zaostalosť a ekonomickú slabosť, ktoré sa hlboko vpísali do politického a spoločenského tkaniva.

Ekumenické úsilie
 
Až 97 percent z 11 miliónov gréckych obyvateľov sa dnes hlási k pravoslávnej viere. Patrí takpovediac k národnej identite a za štátnu ju vyhlasuje aj ústava; všetky ostatné cirkvi sa musia uspokojiť s prívlastkom „cudzinecké“. To má vplyv aj na ich právny status. Ako na návšteve ad limina Benediktovi XVI. vysvetlil predseda Biskupskej konferencie Grécka Franghiskos Papamanolis, Grécka republika ponúka Katolíckej cirkvi pozíciu právnickej osoby podľa verejného alebo súkromného práva. V prvom prípade by sa stala akousi národnou cirkvou a stratila by svoju katolicitu, spoločenstvo so Svätou stolicou; v druhom prípade by si musela vybrať medzi postavením občianskeho združenia alebo nadácie, čo je tiež neprijateľné. Katolícka cirkev v Grécku žiada status právnickej osoby podľa cirkevného práva a biskupi intenzívne pracujú na dohode s vládou.

Svätý Otec vyjadril Grékom svoju blízkosť a podporu v tomto úsilí, zdôraznil však, že ide o vnútornú záležitosť štátu a Svätá stolica v nej nemôže zohrať dôležitejšiu rolu. „Okrem dialógu je v tomto prípade potrebná vytrvalosť. Netreba dodávať, že Katolícka cirkev nevyhľadáva žiadne privilégium, ale žiada iba uznanie svojej vlastnej identity a poslania, aby tak mohla účinne prispievať k celkovému dobru vznešeného gréckeho ľudu, ktorého ste neoddeliteľnou súčasťou. S trpelivosťou a rešpektom voči legitímnym procesom bude možné dosiahnuť, vďaka spoločnému úsiliu, vytúženú dohodu.“

Na úrovni samotných cirkví funguje spolupráca lepšie: katolíci a pravoslávni majú oveľa viac spoločného ako rozdielneho. Ekumenický proces v Grécku sa však začal až v posledných rokoch, osobitne po jubilejnej púti Jána Pavla II. po stopách sv. apoštola Pavla v máji 2001. Jeho cestu sprevádzali tri kľúčové momenty: prosba o odpustenie za križiacke drancovanie v Konštantinopole roku 1204, spoločná modlitba s pravoslávnym prímasom Christodoulosom a prečítanie Vyhlásenia o kresťanských koreňoch Európy. Ovocím cesty boli následné výmenné návštevy pravoslávnej delegácie v Ríme roku 2002 a katolíckej delegácie na čele s predsedom pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinálom Walterom Kasperom v Aténach roku 2003.

Benedikt XVI. vyjadril gréckym biskupom dôveru, že svojou účinnou spoluprácou prispejú k ďalšiemu pokroku na ceste k plnej jednote. Biskup Papamanolis ho o tom ubezpečil:„Aj my, katolícki biskupi Grécka, poprednej pravoslávej krajiny, sme obrátili svoj starostlivý pohľad na východnú Cirkev a v spoločenstve s celou Cirkvou sme presvedčení, že na túto úlohu nestačí vyjadrovanie pekných pocitov. Naša Katolícka cirkev v Grécku predstavuje neprestajné ekumenické laboratórium a spoľahlivý teplomer skutočného pokroku alebo úpadku vzťahov s našimi pravoslávnymi bratmi gréckeho jazyka a tradície. Pred nami ukazuje grécka pravoslávna hierarchia pravú tvár ekumenizmu mimo akýchkoľvek konvencií. My, katolícki biskupi, pracujeme v prvej línii a s veľkými každodennými ťažkosťami vytvárame vzťahy s Pravoslávnou cirkvou na miestnej úrovni. V osobných konktaktoch s bratmi v biskupskej službe z Pravoslávnej cirkvi sa usilujeme lepšie spoznať ich citlivé miesta, ich videnie skutočnosti a náhľad na katolicizmus, pričom sa súčasne snažíme ponúkať im pravý obraz Katolíckej cirkvi namiesto skresľujúcich šošoviek, cez ktoré sa na našu Cirkev, žiaľ, často pozerá.“

 
Imigrácia mení národnostnú štruktúru Cirkvi
 
Nepravoslávne tri percentá gréckych obyvateľov sa delia medzi vyznávačov islamu, ktorí sa koncentrujú najmä na hraniciach s Tureckom, židovstva, katolicizmu a niektorých protestantských cirkví, prípadne siekt amerického pôvodu. Katolíci sa hlásia väčšinou k latinskému obradu, niekoľko tisíc veriacich používa byzantský obrad a niekoľko stoviek arménsky. Iba 18 percent všetkých katolíkov v krajine však tvoria Gréci.

Štruktúru veriacich mení v posledných rokoch imigrácia – osobitne žien, ktoré sa v Grécku vydali, ale aj robotníkov a žiadateľov o azyl. Väčšinu z nich tvoria Filipínci, za nimi nasledujú v rebríčku početnosti Poliaci, menšie čísla patria Iračanom, Albáncom, Ukrajincom, príslušníkom iných exsovietskych republík a ďalším cudzincom z Blízkeho východu a z Afriky. Celkovo je v Grécku približne 200-tisíc katolíkov. Až 40 percent z nich žije v hlavnom meste Aténach.

Služba mnohým prichádzajúcim veriacim si vyžaduje veľa povolaní do kňazského a rehoľného života. Grécko sa však nevymyká z európskeho trendu rapídneho poklesu záujmu o zasvätený život, čo spôsobuje Cirkvi v tejto krajine jeden z najťažších problémov. Benedikt XVI. preto biskupov povzbudil, aby prosili Pána žatvy o „nových služobníkov na primerané zvládanie rozličných úloh požadovaných v Kristovom mystickom tele“. „Dúfam, že vďaka nezištnému sebadarovaniu bude možné aj v tejto situácii vyhovieť duchovným potrebám mnohých prisťahovalcov, ktorí našli vo vašej krajine dôstojné a srdečné prijatie. Toto je štýl vlastný vášmu ľudu, ktorý sa vždy dokázal otvoriť plodným kontaktom s okolitými národmi.“
 
Rozptýlené stádo

 
Ďalší vážny problém spôsobuje Cirkvi v Grécku rozptýlenosť malého počtu veriacich na 132-tisíc kilometroch štvorcových. Vyžaduje si to osobitné pastoračné prístupy od organizácie katechetických kurzov pre deti po duchovné vedenie zmiešaných manželstiev. Cirkev v Grécku tak vlastne stále žije v malých komunitách, stmeľovaných ustavičným ohlasovaním. Sv. Pavol by jej v niektorom z listov dnes možno napísal to, čo povedal v máji 2001 Ján Pavol II. veriacim na svätej omši v Športovom paláci Olympijského centra v Aténach:

„Podľa príkladu sv. Pavla a prvých spoločenstiev je nevyhnutné rozvíjať dialóg so svojimi súčasníkmi, najmä na miestach, kde sa hrá o budúcnosť človeka a človečenstva, aby sa nerozhodovalo len na základe politických a ekonomických zájmov, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby a nároky z nej vyplývajúce. Aj dnes si mnoho aeropágov súrne žiada svedectvo kresťanov. Povzbudzujem vás, aby ste boli prítomní vo svete; ako prorok Izaiáš, aj kresťania sú postavení ako stráže na hradby, aby rozoznali výzvy súčasného ľudstva, aby v spoločnosti vnímali zárodky nádeje a ukazovali svetu veľkonočné svetlo, v ktorom zažiaril do všetkého ľudského úsvit nového dňa.“

 
-te-