Postoj komunistického režimu k Vatikánskemu rozhlasu v rokoch 1948 – 1989
Postoj komunistického režimu k Vatikánskemu rozhlasu v rokoch 1948 –
1989 Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD.
Vatikánsky rozhlas je dnes
na Slovensku všeobecne známou stanicou, ktorej program preberá verejnoprávny Slovenský
rozhlas. Od začiatku vysielania v roku 1931 si Vatikánsky rozhlas postupne nachádzal
cestu k jednotlivým národom Európy a sveta. Slovenčina zaznela prvý raz vo vysielaní
tejto stanice na sviatok Božieho narodenia, dňa 25. decembra 1943, keď rektor Seraphica
prof. Alexander Chrappa OFMConv. prečítal vianočné posolstvo pápeža Pia XII. Systematickejšie
vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, určené pre vtedajšie Československo sa začalo až
po druhej svetovej vojne. S iniciatívou prišiel pražský arcibiskup a kardinál Josef
Beran, ktorý pri svojej návšteve Vatikánu 23. februára 1947 požiadal, aby sa začalo
s pravidelným vysielaním. Prvé mimoriadne vysielanie Vatikánskeho rozhlasu do Československa
sa uskutočnilo 22. apríla 1947 pri príležitosti vtedajších svätovojtešských osláv.
Od 24. decembra 1947 boli pre Československo vyhradené tri pravidelné programy týždenne.
V marci 1948 sa začalo každodenné pravidelné vysielanie a o rok neskôr mohli poslucháči
každý deň počuť dva 15-minútové programy, jeden v češtine a druhý v slovenčine. Slovenské
vysielanie Vatikánskeho rozhlasu sa osamostatnilo 2. februára 1949.
Aktivizácia
Vatikánskeho rozhlasu teda reálne a symbolicky spadá do obdobia po druhej svetovej
vojne, keď stredoeurópsky priestor pripadol do sféry sovietskeho vplyvu. Komunisti
po definitívnom prevzatí moci v štáte v roku 1948 dôsledne presadzovali plošný informačný
monopol, ktorý sa týkal aj rozhlasového vysielania. Tým stúpla hodnota Vatikánského
rozhlasu ako stanice, ktorá vysielala režimom nekontrolované informácie. Vatikánsky
rozhlas narúšal umelý obraz ideálnej spolupráce cirkvi a komunistickej moci, pretože
otvorene referoval o zločinoch, ktoré sa diali v súvislosti s Katolíckou akciou, pri
likvidácií mužských a ženských rehôľ, pri väznení a mučení aktívnych kňazov a laikov,
pri zinscenovaných procesoch. Dostať informácie z hermeticky uzavretého komunistami
ovládaného Slovenska, bolo veľmi ťažké. Ich zdrojom boli tí katolícki aktivisti, ktorým
sa podaril útek cez železnú oponu, ale aj odvážni kňazi a rehoľníci, ktorí sa dlhšiu
dobu ukrývali na Slovensku a nebáli sa prejsť cez ostro strážené hranice, prípadne
posielali informácie prostredníctvom iných osôb. Spomeňme aspoň také mená ako Štefan
Náhalka, jezuita Ján Dieška, saleziáni Jozef Strnisko a Títus Zeman.
Oficiálne
povolený časopis Duchovný pastier, určený pre slovenských katolíckych kňazov,
v roku 1950 obvinil Vatikánsky rozhlas, že „... netaktným, ba nekresťanským spôsobom
brýzga na všetko, čo sa nehodí do krámu západných imperialistov a reakcionárov.“Táto politická diskvalifikácia Vatikánskeho rozhlasu bola jasným prejavom nenávisti.
Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu a rozširovanie správ, ktoré vysielal sa už v tom čase
považovalo za priťažujúcu okolnosť pri politických procesoch. Napríklad skupina študentov
8 ročníka gymnázia v Žiline (Juraj Kolek, Vladimír Martinický, Stanislav Hanuliak,
Jozef Čuraj, Ladislav Vrábeľ) sa postavila proti štátom organizovanej Katolíckej akcii,
rozširovala pastierske listy z roku 1949, kresťanskú filozofickú literatúru a počúvala
vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Všetci boli postavení pred Štátny súd v Bratislave,
ktorý vyniesol rozsudok 24. novembra 1950.
Ďalším príkladom boli rehoľníčky
– vincentky. Dňa 9. 1. 1951 ich niekoľko zatkli orgány ŠtB a odviezli ich do väznice
v Trenčíne, neskôr do Žiliny, kde ich vypočúvali s použitím fyzického násilia. Nakoniec
ich postavili pred Štátny súd za údajnú velezradu. Dôvodom bolo rozširovanie tajných
obežníkov, ktoré nabádali k vernosti viere počas prenasledovania, pevný postoj vernosti
pápežovi, odmietnutie štátnej Katolíckej akcie a – počúvanie Vatikánskeho rozhlasu.
Rozsudok bol vynesený 25. júla 1951.
Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu ako priťažujúca
okolnosť sa vyskytlo aj v procese s členmi tzv. tajnej teologickej fakulty – Štefan
Krištín a spol. Podľa obžaloby, ktorú podal Ján Feješ 24. 11. 1952 záujemcovia o štúdium
teológie ... utvorili ilegálnu skupinu a pod rúškom teologických štúdií
jednak sa pripravovali na ilegálnu činnosť a jednak vykonávali protištátnu činnosť.
Sústavne počúvali a písomne zachytávali štvavé relácie vatikánskeho rozhlasu
a tieto písomne rozmnožovali. Tým istým úmyslom koncipovali a rozmnožovali tzv. ,náboženské
piesne s obsahom namiereným proti ľudovodemokratickému zriadeniu.
Proces s celou skupinou sa konal 5. 2. 1953 pred Krajským súdom v Nitre.
Predstavitelia
ŠtB a stranícke vedenie venovali od začiatku veľkú pozornosť obsahu slovenského a
českého vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Neostalo sa však iba pri monitorovaní a vyhodnocovaní
štruktúry a obsahu vysielania. Najmä keď sa ukázalo, že vysielanie Vatikánskeho rozhlasu
podrobne informuje o štátnej Katolíckej akcii, ktorej cieľom bolo oddeliť veriacich
a kňazov od biskupov a Svätej stolice, ale aj o rôznych aktivitách veriacich na ochranu
ohrozených kňazov, v komunistickom vedení začala rásť nespokojnosť. Na zasadnutí „krízovej
komisie“, ktorá sa zišla v súvislosti s udalosťami okolo štátnej Katolíckej akcie
na Sekretariáte ÚV KSS v Bratislave 30. júna 1949, povereník školstva L. Novomeský
poukazoval na vplyv Vatikánskeho rozhlasu a uvažoval nad možnosťami jeho rušenia:
„Nenechať našich ľudí len na informáciu zahraničného rozhlasu a šuškandu. Napätie
je veľké. Podľa chovania zahraničného rozhlasu je jasné, že tu sádžu hru nielen biskupi,
ale cez Vatikán celá medzinárodná reakcia. Zahraničný rozhlas sa počúva veľa. Tam
sa počíta s tým, že ide o rozhodné udalosti. Neviem, aké sú účinné prostriedky pre
rušenie toho rozhlasu.“ Nadhodená otázka rušenia vysielania Vatikánskeho rozhlasu
bola problémom, o ktorom komunistické vedenie už dlhší čas uvažovalo. Dňa 6. júla
1949 sa možnosť rušenia tohto vysielania stala predmetom rokovania Najdôležitejšieho
komunistického straníckeho orgánu – Predsedníctva ÚV KSČ. Zo zachovaných poznámok
Alexeja Čepičku z tohto rokovania vyplýva, že niektorí členovia Predsedníctva ÚV KSČ
považovali rušenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu za technicky a finančne veľmi
náročné, prípadne nepripisovali tomuto vysielaniu veľký význam. Najvyššie prítomné
autority A. Čepička a K. Gottwald sa však celou váhou zasadili za rušenie a ich postoj
bol určujúci. Podľa vyjadrenia A. Čepičku: „3. agitace Vatikánu; nejsem jako ostatní
soudruzi proti rušení, odkaz na SSSR, nepodceňovat! Zejména Slov.[ensko] –
velmi ostré, zaměřeno na nejnižší proudy, vybičování vášní prozkoumat technicky (už
je to odjinud, ztížení) to nebudeme rozšiřovat (v Sov.[ětském] svazu stáhli
rádia), pověřit šestku prozkoumati.“ Predsedníctvo ÚV KSČ sa nakoniec uznieslo,
aby tzv. Cirkevná šestka ÚV KSČ preskúmala po technickej stránke „znemožnění rozhlasové
agitace Vatikánu.“
Po zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ sa otázka
rušenia vysielania Vatikánskeho rozhlasu preniesla do najdôležitejšieho koordinačného
orgánu štátnej cirkevnej politiky – Cirkevnej komisie. Cirkevná komisia sa zaoberala
touto otázkou na svojom zasadnutí 13. júla 1949. Zobrala na vedomie doterajší prieskum
efektivity rušenia, pričom súhlasila, aby sa rušenie prednostne zameralo na religióznejšie
Slovensko, južnú Moravu a na sídla všetkých katolíckych biskupov a ordinárov: „Bylo
vzato na vědomí provedení dosavadních šetření a obsadit rušením především Slovensko
a jižní Moravu, dále sídla biskupů a ordinářů. Působnost rušiče asi 80 km. Prověřuje
se slyšitelnost v jednotlivých místech a jedná se s MNO o zapůjčení nepoužívaných
vojenských vysílaček.“ Technické zabezpečenie tohto projektu, koordinované s ministerstvom
národnej obrany, si však vyžadovalo viac času a finančných prostriedkov. Následne
prijala Cirkevná šestka návrh na organizovanie kampane proti slovenskému i českému
vysielaniu Vatikánskeho rozhlasu. Vplyv týchto vysielaní sa mal eliminovať všetkými
nástrojmi propagandy – rozhlasom, tlačou, štátnou osvetovou správou, masovými organizáciami.
Dôvodom tejto aktivizácie bolo poznanie, že médiá za železnou oponou venujú zvýšenú
pozornosť prenasledovanej cirkvi v Československu. Bol to zároveň impulz pre domácu
propagandu, aby pri každej príležitosti zdôrazňovala náboženskú slobodu v krajine.
Podľa zásad prijatých Cirkevnou šestkou vypracoval šéf Slovenského úradu pre veci
cirkevné Ladislav Holdoš 3. januára 1951 pre sekretariát ÚV KSS Návrh na organizovanie
kampane proti rozhlasovej činnosti Vatikánu. Tento dokument dobre vystihuje taktiku
komunistického vedenia v oblasti propagandy a ovplyvňovania verejnej mienky. Holdoš
vychádzal z presvedčenia, že „vatikánska propaganda“ je aktívnejšia a nemá protipól
v domácej protipropagande. Podľa neho: „Doterajšia masovo-politická práca takto
vyvíjaná a podopieraná aj Katolíckymi novinami ďaleko nestačí. Vplyv nepriateľskej
propagandy, hlavne Vatikánskeho rozhlasu prejavuje škodlivý vplyv dnes ďaleko väčší
medzi drobnými veriacimi ľuďmi, politicky zaostalými... Vatikánsky rozhlas prestal
v poslednej dobe hrubo osočovať lojálnych kňazov a viac pod rúškom pečlivosti o náboženstvo
a cirkev sústavne živia v masách veriaceho ľudu ducha odporu voči ľudovodemokratickému
poriadku a je takto veľkou prekážkou uskutočňovania celkovej politiky našej Strany.“
Týmto stavom odôvodňoval Holdoš potrebu aktívnej protivatikánskej kampane, ktorá sa
mala pridržiavať týchto zásad: a) Vysvetľovať politiku Vatikánu ako agentúru
imperializmu a spojenca vojnových štváčov; b) Na základe konkrétnych
faktov demaskovať Vatikán ako podporovateľa fašizmu a nacizmu v dobe neslobody;
c) Neutralizovať a potierať vplyv Vatikánskeho rozhlasu v otázkach cirkevno-politických
a náboženských bez toho, aby sa s ním polemizovalo; d) pokračovať v propagácii
vlasteneckého hnutia, najmä v rím. kat. kňazstve a propagovať účasť kňazov na budovateľskom
úsilí a v boji za mier; e) Kampaň má byť vedená vecne na základe konkrétnych
faktov, aby získavala dôveru a presvedčovala veriacich a aby ich pritom neodrádzala
útokmi na ich náboženské cítenie (vystríhať sa útokov na Sv. Otca ako hlavu cirkvi
a pod.) Bol to jasný, premyslený taktický scenár, ktorý nadobudol dlhodobejšiu
platnosť. Realizáciu kampane Holdoš navrhoval zveriť špeciálnej komisii Slovenského
úradu pre veci cirkevné. Paralelne s touto propagandistickou akciou sa ďalej
pokračovalo v úsilí dosiahnuť rušenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu. To sa začalo
systematickejšie uskutočňovať v priebehu roka 1950. Táto akcia sa stala súčasťou širšieho
koordinovaného projektu komunistami ovládaných štátov, namiereného proti zahraničným
vysielaniam do Československa. Prvá koordinačná schôdza zástupcov bezpečnostných zložiek
Československa, Poľska a Maďarska sa konala v dňoch 2. – 12. novembra 1950. Jej cieľom
bolo vypracovať plán organizácie rušiacich rádiovysielačov, ktoré by do čo najväčšmi
znemožňovali počúvanie „nepriateľských“ staníc. Vypracovala sa konkrétna stratégia
proti jednotlivým staniciam. Začatie vysielania rozhlasovej stanice Slobodná Európa
od mája 1951 sa stalo impulzom pre vybudovanie tzv. komplexného systému rádioobrany
proti prenikaniu nepriateľskej ideológie. Príslušné uznesenie prijal politický sekretariát
ÚV KSČ 30. januára 1952. Popri ideologických metódach spočíval v inštalovaní rušičiek.
Tento systém sa budoval s pomocou sovietskych poradcov. Rušenie si vyžadovalo organizáciu.
Tak sa pri česko-slovenskom rozhlase v januári 1952 vytvorilo zvláštne oddelenie pre
rušenie „nepriateľskej propagandy“. V marci 1952 sa pri IV. (technickom) odbore hlavnej
správy ŠtB vytvorilo oddelenie, do kompetencie ktorého spadalo riadenie a kontrola
rušenia.
Medzi nepriateľské rozhlasové stanice bol od začiatku zahrnutý aj
Vatikánsky rozhlas, ktorý vysielal na krátkych a stredných vlnách. Podľa stavu zo
septembra 1953 bolo 98 % vysielania Vatikánskeho rozhlasu na stredných vlnách rušené
dobre, 1 % rušené čiastočne a 1 % nerušené. V porovnaní s inými rozhlasovými
stanicami vysielajúcimi zo Západu na stredných vlnách bola v tomto období rušenosť
Vatikánskeho rozhlasu najväčšia. Menej úspešné bolo z technických príčin rušenie na
krátkych vlnách. Tu bolo 20 % vysielania Vatikánskeho rozhlasu rušeného dobre, 23
% rušeného čiastočne a 57 % nerušeného. Najhorší príjem Vatikánskeho rozhlasu bol
vzhľadom na rušenie vo väčších mestách, najlepší na vidieku. Pretože komunistické
vedenie zastávalo tézu, že Vatikán je špionážnou centrálou západných imperialistických
mocností, hľadali vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu ukryté tajné heslá, určené pre
nepriateľské osoby na území ČSR. Zachovala sa informácia, že v roku 1955 údajne Vatikán
vysielal dve takéto heslá. Nepriateľstvo komunistického vedenia v Česko-Slovensku
voči Vatikánu a katolíckej cirkvi zašlo až tak ďaleko, že sa v rokoch 1951 až 1955
v kostoloch zakazovalo pod hrozbou trestného postihu spievanie pápežskej hymny V
sedmobrežnom kruhu Ríma. Vlajky vo vatikánskych farbách – žltej a bielej sa nesmeli
objavovať na verejnosti ani pri cirkevných slávnostiach prakticky až do roku 1968.
V roku 1960 sa vysielanie Vatikánskeho rozhlasu stále označovalo za „štvavé“. Štátna
bezpečnosť v jednej zo svojich situačných správ konštatovala: „U spomínaných ilegálnych
skupín je doteraz zaznamenávaná a zistená schôdzková činnosť, odpočúvanie štvavých
zahraničných rozhlasových staníc Slobodná Európa, Madrid a Vatikán.“
Slovenské
vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bolo považované za mimoriadne dôležitého ideologického
protivníka. Politické byro ÚV KSČ prijalo dňa 18. júla 1961 návrh ministra vnútra
Lubomíra Štrougala na „zmenu systému obrany proti nepriateľskému rozhlasovému vysielaniu“.
Návrh vychádzal z rozboru škodlivosti a počúvateľnosti jednotlivých staníc. Menej
významné stanice prestali byť rušené, no posilnilo sa rušenie iných staníc – Vatikánu,
Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rádia Madrid. Od roku 1964 sa prikročilo k výberovému
rušeniu vysielania Vatikánskeho rozhlasu (rušené mali byť najmä relácie v ktorých
vystupovali predstavitelia cirkevnej emigrácie, a samozrejme tie relácie, ktoré kritizovali
pomery v Československu), pričom oficiálne vysielanie Hlasu Ameriky, BBC, Deutsche
Welle, Ríma, Paríža a Kanady nemalo byť ďalej rušené. Štátna bezpečnosť stále sústreďovala
pozornosť na sledovanie kontaktov s Vatikánskym rozhlasom. Napríklad Krajská správa
Zboru národnej bezpečnosti upozorňovala v roku 1967, že „... mimoriadnu aktivitu
v písomnom styku so zahraničím vyvíja aj jezuita Oskár Formánek z Prešova, ktorý si
okrem iných dopisuje s dr. Polčinom, hlásateľom vatikánskeho rozhlasu a jezuitom Michalom
Lackom.“
Zástupcovia ministerstva vnútra pripravili 12. apríla 1968 návrh
na ukončenie rušenia vysielania zahraničných rozhlasových staníc. To sa postupne realizovalo
do 22. augusta 1968. Vzápätí však do Československa vtrhli intervenčné vojská piatich
štátov Varšavskej zmluvy a rušenie sa realizovalo z územia iných bratských socialistických
štátov. Vatikán bol rušený z územia Maďarska. Po krátkej odmlke sa v priebehu septembra
1968 dali do prevádzky aj rušičky na území Československa. Selektívne rušenie vysielania
Vatikánskeho rozhlasu pokračovalo až do polovice 70. rokov. V čase rozbiehajúcej sa
normalizácie Predsedníctvo ÚV KSČ na svojom zasadnutí z 30. júna 1969 sa uznieslo
o potrebe prijať opatrenia pre boj proti prenikaniu a vplyvu antikomunistickej ideológie
a propagandy do ČSSR. I. správa federálneho ministerstva vnútra vypracovala k tejto
téme niekoľko čiastkových štúdií. V jednej z nich sa venuje pozornosť cirkevnej emigrácii
a konštatuje sa tu „... ideologické a politické pronikání do ČSSR a) využitím
masových sdělovacích prostředků, hlavně českého a slovenského vysílání vatikánského
rozhlasu...“ Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu teda bolo opäť zaradené medzi nepriateľské
stanice.
Aj zo 70. rokov sú známe postihy za počúvanie vysielania Vatikánskeho
rozhlasu. Imrichovi Véghovi, kaplánovi v Modrom kostolíku odňal cirkevný tajomník
1. novembra 1972 štátny súhlas. Odôvodňoval to tým, že Végh sa dopustil priestupku
počas pôsobenia v Šamoríne (1969 – 1971) ... kedy organizoval medzi školopovinnou
mládežou tzv. útorkové večery k počúvaniu Vatikánskeho rozhlasu, relácií pátra Bohuslava,
čsl. emigranta, ktorý sa vo svojich štvavých reláciách výlučne zameriaval proti nášmu
štátu a jeho spoločenskému zriadeniu, čo malo veľký vplyv na krivenie charakteru detí.
Bratislavský cirkevný tajomník odňatím štátneho súhlasu I. Véghovi znemožnil verejné
kňazské účinkovanie. Je zarážajúce, ale pre komunistický režim v Československu príznačné,
že činnosť Vatikánskeho rozhlasu bola kriminalizovaná aj v čase po pristúpení Československa
k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach a k Medzinárodnému paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré boli publikované v Zbierke
zákonov ČSSR 13. októbra 1976 pod č. 120/1976 Zb. ČSSR sa zaviazala dodržiavať základné
ľudské a občianske práva, ktoré zahŕňali rešpektovanie náboženských práv a slobôd
a slobodu prejavu s možnosťou vyhľadávania, prijímania a šírenia informácií bez ohľadu
na hranice. Komunistický publicista Ondrej Dányi, ktorý sa vo svojich dielach zameriaval
na diskreditáciu katolíckej cirkvi a slovenskej emigrácie, neobišiel ani slovenské
vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Na jeho adresu poznamenal: „Pri plnení ideovodiverzných
cieľov predstavitelia slovenskej klerikálnej emigrácie využívajú aj Rádio Vatikán,
kde v slovenskom oddelení pôsobia buď priamo, alebo ako externí spolupracovníci zamestnanci
ústavu.“ (Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, pozn. R. L.) „V pravidelných
reláciách pre dospelých i mládež chcú ovplyvňovať katolíckych veriacich nielen v náboženskom,
ale aj v protisocialistickom duchu. Páter Bohuslav (salezián Ľudovít Macák) orientuje
svoje štvavé relácie na dospievajúcu mládež. Cez vatikánsky rozhlas sa v slovenských
reláciách prihovárajú poslucháčom aj funkcionári Svetového kongresu Slovákov.“
O. Dányi teda považoval slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu za nebezpečný prostriedok,
ktorý ruší systematické plnenie umŕtvujúcej štátnej cirkevnej politiky a slúži slovenskému
exilu. Pritom nechcel vidieť, že dôvod tohto exilu, ktorý v sebe zahŕňal aj náboženský
exil, tkvel v totalitnom charaktere komunistického režimu.
Komunistický režim
v ČSSR v 70. a v 80. rokoch znemožňoval akýkoľvek styk redaktorov slovenského oddelenia
Vatikánskeho rozhlasu so Slovenskom, zatiaľ čo napríklad pracovníci maďarského oddelenia
Vatikánskeho rozhlasu mohli voľne cestovať do Maďarska. Občania Poľska a Juhoslávie
prichádzali legálne zo svojich krajín, aby sa zamestnali vo Vatikánskom rozhlase.
Poštové zásielky, určené slovenskému oddeleniu Vatikánskeho rozhlasu, boli blokované.
Svedčí to o dôslednosti boja proti katolíckej cirkvi zo strany komunistického režimu
v Česko-Slovensku.
V 80-tych rokoch, keď už vysielanie Vatikánskeho rozhlasu
nebolo rušené, sa veriaci a všetci záujemcovia o náboženské dianie v Česko-Slovensku
dozvedali z prvej ruky o aktivizácii najmä mladej generácie veriacich. Malo to význam
pri posilnení náboženského povedomia veriacich a ich preberania z letargie, strachu
a pasivity. Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bolo v časoch politickej neslobody dôležitým
prostriedkom pre udržanie živej kresťanskej viery. Išlo o jediný zdroj objektívnych
informácií, ktoré odhaľovali realitu prenasledovania cirkvi a viedli k solidarite
s katolíckymi kresťanmi vo svete. Vysielanie bolo výsledkom obetavej práce kňazov,
rehoľníkov a laikov, ktorí urobili maximum, aby umožnili jeho pravidelný chod a dali
mu hodnotnú náplň. Bol to zápas o dušu našich veriacich. Veď komunistický režim otvorene
označoval vysielanie Vatikánskeho rozhlasu za „nepriateľské“ a vynakladal nemalé finančné
prostriedky na jeho rušenie. Silu pravdy však nedokázal umlčať ani hluk rušičiek ani
ilúzia o vyrovnaní obyvateľstva s náboženským presvedčením. Tak sa slovenské vysielanie
Vatikánskeho rozhlasu, ktorého začiatky spadajú približne do doby nástupu komunistov
k moci, stalo svedkom a komentátorom jeho pádu.