2006-11-03 12:40:15

Postoj komunistického režimu k Vatikánskemu rozhlasu v rokoch 1948 – 1989 


Postoj komunistického režimu k Vatikánskemu rozhlasu
v rokoch 1948 – 1989
Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD.

 Vatikánsky rozhlas je dnes na Slovensku všeobecne známou stanicou, ktorej program preberá verejnoprávny Slovenský rozhlas. Od začiatku vysielania v roku 1931 si Vatikánsky rozhlas postupne nachádzal cestu k jednotlivým národom Európy a sveta. Slovenčina zaznela prvý raz vo vysielaní tejto stanice na sviatok Božieho narodenia, dňa 25. decembra 1943, keď rektor Seraphica prof. Alexander Chrappa OFMConv. prečítal vianočné posolstvo pápeža Pia XII. Systematickejšie vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, určené pre vtedajšie Československo sa začalo až po druhej svetovej vojne. S iniciatívou prišiel pražský arcibiskup a kardinál Josef Beran, ktorý pri svojej návšteve Vatikánu 23. februára 1947 požiadal, aby sa začalo s pravidelným vysielaním. Prvé mimoriadne vysielanie Vatikánskeho rozhlasu do Československa sa uskutočnilo 22. apríla 1947 pri príležitosti vtedajších svätovojtešských osláv. Od 24. decembra 1947 boli pre Československo vyhradené tri pravidelné programy týždenne. V marci 1948 sa začalo každodenné pravidelné vysielanie a o rok neskôr mohli poslucháči každý deň počuť dva 15-minútové programy, jeden v češtine a druhý v slovenčine. Slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu sa osamostatnilo 2. februára 1949.

Aktivizácia Vatikánskeho rozhlasu teda reálne a symbolicky spadá do obdobia po druhej svetovej vojne, keď stredoeurópsky priestor pripadol do sféry sovietskeho vplyvu. Komunisti po definitívnom prevzatí moci v štáte v roku 1948 dôsledne presadzovali plošný informačný monopol, ktorý sa týkal aj rozhlasového vysielania. Tým stúpla hodnota Vatikánského rozhlasu ako stanice, ktorá vysielala režimom nekontrolované informácie. Vatikánsky rozhlas narúšal umelý obraz ideálnej spolupráce cirkvi a komunistickej moci, pretože otvorene referoval o zločinoch, ktoré sa diali v súvislosti s Katolíckou akciou, pri likvidácií mužských a ženských rehôľ, pri väznení a mučení aktívnych kňazov a laikov, pri zinscenovaných procesoch. Dostať informácie z hermeticky uzavretého komunistami ovládaného Slovenska, bolo veľmi ťažké. Ich zdrojom boli tí katolícki aktivisti, ktorým sa podaril útek cez železnú oponu, ale aj odvážni kňazi a rehoľníci, ktorí sa dlhšiu dobu ukrývali na Slovensku a nebáli sa prejsť cez ostro strážené hranice, prípadne posielali informácie prostredníctvom iných osôb. Spomeňme aspoň také mená ako Štefan Náhalka, jezuita Ján Dieška, saleziáni Jozef Strnisko a Títus Zeman.

Oficiálne povolený časopis Duchovný pastier, určený pre slovenských katolíckych kňazov, v roku 1950 obvinil Vatikánsky rozhlas, že „... netaktným, ba nekresťanským spôsobom brýzga na všetko, čo sa nehodí do krámu západných imperialistov a reakcionárov.“ Táto politická diskvalifikácia Vatikánskeho rozhlasu bola jasným prejavom nenávisti. Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu a rozširovanie správ, ktoré vysielal sa už v tom čase považovalo za priťažujúcu okolnosť pri politických procesoch. Napríklad skupina študentov 8 ročníka gymnázia v Žiline (Juraj Kolek, Vladimír Martinický, Stanislav Hanuliak, Jozef Čuraj, Ladislav Vrábeľ) sa postavila proti štátom organizovanej Katolíckej akcii, rozširovala pastierske listy z roku 1949, kresťanskú filozofickú literatúru a počúvala vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Všetci boli postavení pred Štátny súd v Bratislave, ktorý vyniesol rozsudok 24. novembra 1950.

Ďalším príkladom boli rehoľníčky – vincentky. Dňa 9. 1. 1951 ich niekoľko zatkli orgány ŠtB a odviezli ich do väznice v Trenčíne, neskôr do Žiliny, kde ich vypočúvali s použitím fyzického násilia. Nakoniec ich postavili pred Štátny súd za údajnú velezradu. Dôvodom bolo rozširovanie tajných obežníkov, ktoré nabádali k vernosti viere počas prenasledovania, pevný postoj vernosti pápežovi, odmietnutie štátnej Katolíckej akcie a – počúvanie Vatikánskeho rozhlasu. Rozsudok bol vynesený 25. júla 1951.

Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu ako priťažujúca okolnosť sa vyskytlo aj v procese s členmi tzv. tajnej teologickej fakulty – Štefan Krištín a spol. Podľa obžaloby, ktorú podal Ján Feješ 24. 11. 1952 záujemcovia o štúdium teológie „... utvorili ilegálnu skupinu a pod rúškom teologických štúdií jednak sa pripravovali na ilegálnu činnosť a jednak vykonávali protištátnu činnosť. Sústavne počúvali a písomne zachytávali štvavé relácie vatikánskeho rozhlasu a tieto písomne rozmnožovali. Tým istým úmyslom koncipovali a rozmnožovali tzv. ,náboženské piesne‘ s obsahom namiereným proti ľudovodemokratickému zriadeniu.“ Proces s celou skupinou sa konal 5. 2. 1953 pred Krajským súdom v Nitre.

Predstavitelia ŠtB a stranícke vedenie venovali od začiatku veľkú pozornosť obsahu slovenského a českého vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Neostalo sa však iba pri monitorovaní a vyhodnocovaní štruktúry a obsahu vysielania. Najmä keď sa ukázalo, že vysielanie Vatikánskeho rozhlasu podrobne informuje o štátnej Katolíckej akcii, ktorej cieľom bolo oddeliť veriacich a kňazov od biskupov a Svätej stolice, ale aj o rôznych aktivitách veriacich na ochranu ohrozených kňazov, v komunistickom vedení začala rásť nespokojnosť. Na zasadnutí „krízovej komisie“, ktorá sa zišla v súvislosti s udalosťami okolo štátnej Katolíckej akcie na Sekretariáte ÚV KSS v Bratislave 30. júna 1949, povereník školstva L. Novomeský poukazoval na vplyv Vatikánskeho rozhlasu a uvažoval nad možnosťami jeho rušenia: „Nenechať našich ľudí len na informáciu zahraničného rozhlasu a šuškandu. Napätie je veľké. Podľa chovania zahraničného rozhlasu je jasné, že tu sádžu hru nielen biskupi, ale cez Vatikán celá medzinárodná reakcia. Zahraničný rozhlas sa počúva veľa. Tam sa počíta s tým, že ide o rozhodné udalosti. Neviem, aké sú účinné prostriedky pre rušenie toho rozhlasu.“ Nadhodená otázka rušenia vysielania Vatikánskeho rozhlasu bola problémom, o ktorom komunistické vedenie už dlhší čas uvažovalo. Dňa 6. júla 1949 sa možnosť rušenia tohto vysielania stala predmetom rokovania Najdôležitejšieho komunistického straníckeho orgánu – Predsedníctva ÚV KSČ. Zo zachovaných poznámok Alexeja Čepičku z tohto rokovania vyplýva, že niektorí členovia Predsedníctva ÚV KSČ považovali rušenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu za technicky a finančne veľmi náročné, prípadne nepripisovali tomuto vysielaniu veľký význam. Najvyššie prítomné autority A. Čepička a K. Gottwald sa však celou váhou zasadili za rušenie a ich postoj bol určujúci. Podľa vyjadrenia A. Čepičku: „3. agitace Vatikánu; nejsem jako ostatní soudruzi proti rušení, odkaz na SSSR, nepodceňovat! Zejména Slov.[ensko] – velmi ostré, zaměřeno na nejnižší proudy, vybičování vášní prozkoumat technicky (už je to odjinud, ztížení) to nebudeme rozšiřovat (v Sov.[ětském] svazu stáhli rádia), pověřit šestku prozkoumati.“ Predsedníctvo ÚV KSČ sa nakoniec uznieslo, aby tzv. Cirkevná šestka ÚV KSČ preskúmala po technickej stránke „znemožnění rozhlasové agitace Vatikánu.“

Po zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ sa otázka rušenia vysielania Vatikánskeho rozhlasu preniesla do najdôležitejšieho koordinačného orgánu štátnej cirkevnej politiky – Cirkevnej komisie. Cirkevná komisia sa zaoberala touto otázkou na svojom zasadnutí 13. júla 1949. Zobrala na vedomie doterajší prieskum efektivity rušenia, pričom súhlasila, aby sa rušenie prednostne zameralo na religióznejšie Slovensko, južnú Moravu a na sídla všetkých katolíckych biskupov a ordinárov: „Bylo vzato na vědomí provedení dosavadních šetření a obsadit rušením především Slovensko a jižní Moravu, dále sídla biskupů a ordinářů. Působnost rušiče asi 80 km. Prověřuje se slyšitelnost v jednotlivých místech a jedná se s MNO o zapůjčení nepoužívaných vojenských vysílaček.“ Technické zabezpečenie tohto projektu, koordinované s ministerstvom národnej obrany, si však vyžadovalo viac času a finančných prostriedkov. Následne prijala Cirkevná šestka návrh na organizovanie kampane proti slovenskému i českému vysielaniu Vatikánskeho rozhlasu. Vplyv týchto vysielaní sa mal eliminovať všetkými „nástrojmi propagandy“ – rozhlasom, tlačou, štátnou osvetovou správou, masovými organizáciami. Dôvodom tejto aktivizácie bolo poznanie, že médiá za železnou oponou venujú zvýšenú pozornosť prenasledovanej cirkvi v Československu. Bol to zároveň impulz pre domácu propagandu, aby pri každej príležitosti zdôrazňovala náboženskú slobodu v krajine. Podľa zásad prijatých Cirkevnou šestkou vypracoval šéf Slovenského úradu pre veci cirkevné Ladislav Holdoš 3. januára 1951 pre sekretariát ÚV KSS Návrh na organizovanie kampane proti rozhlasovej činnosti Vatikánu. Tento dokument dobre vystihuje taktiku komunistického vedenia v oblasti propagandy a ovplyvňovania verejnej mienky. Holdoš vychádzal z presvedčenia, že „vatikánska propaganda“ je aktívnejšia a nemá protipól v domácej protipropagande. Podľa neho: „Doterajšia masovo-politická práca takto vyvíjaná a podopieraná aj Katolíckymi novinami ďaleko nestačí. Vplyv nepriateľskej propagandy, hlavne Vatikánskeho rozhlasu prejavuje škodlivý vplyv dnes ďaleko väčší medzi drobnými veriacimi ľuďmi, politicky zaostalými... Vatikánsky rozhlas prestal v poslednej dobe hrubo osočovať lojálnych kňazov a viac pod rúškom pečlivosti o náboženstvo a cirkev sústavne živia v masách veriaceho ľudu ducha odporu voči ľudovodemokratickému poriadku a je takto veľkou prekážkou uskutočňovania celkovej politiky našej Strany.“ Týmto stavom odôvodňoval Holdoš potrebu aktívnej protivatikánskej kampane, ktorá sa mala pridržiavať týchto zásad: „a) Vysvetľovať politiku Vatikánu ako agentúru imperializmu a spojenca vojnových štváčov; b) Na základe konkrétnych faktov demaskovať Vatikán ako podporovateľa fašizmu a nacizmu v dobe neslobody; c) Neutralizovať a potierať vplyv Vatikánskeho rozhlasu v otázkach cirkevno-politických a náboženských bez toho, aby sa s ním polemizovalo; d) pokračovať v propagácii vlasteneckého hnutia, najmä v rím. kat. kňazstve a propagovať účasť kňazov na budovateľskom úsilí a v boji za mier; e) Kampaň má byť vedená vecne na základe konkrétnych faktov, aby získavala dôveru a presvedčovala veriacich a aby ich pritom neodrádzala útokmi na ich náboženské cítenie (vystríhať sa útokov na Sv. Otca ako hlavu cirkvi a pod.)“ Bol to jasný, premyslený taktický scenár, ktorý nadobudol dlhodobejšiu platnosť. Realizáciu kampane Holdoš navrhoval zveriť špeciálnej komisii Slovenského úradu pre veci cirkevné.
  Paralelne s touto propagandistickou akciou sa ďalej pokračovalo v úsilí dosiahnuť rušenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu. To sa začalo systematickejšie uskutočňovať v priebehu roka 1950. Táto akcia sa stala súčasťou širšieho koordinovaného projektu komunistami ovládaných štátov, namiereného proti zahraničným vysielaniam do Československa. Prvá koordinačná schôdza zástupcov bezpečnostných zložiek Československa, Poľska a Maďarska sa konala v dňoch 2. – 12. novembra 1950. Jej cieľom bolo vypracovať plán organizácie rušiacich rádiovysielačov, ktoré by do čo najväčšmi znemožňovali počúvanie „nepriateľských“ staníc. Vypracovala sa konkrétna stratégia proti jednotlivým staniciam. Začatie vysielania rozhlasovej stanice Slobodná Európa od mája 1951 sa stalo impulzom pre vybudovanie tzv. komplexného systému rádioobrany proti prenikaniu „nepriateľskej ideológie“. Príslušné uznesenie prijal politický sekretariát ÚV KSČ 30. januára 1952. Popri ideologických metódach spočíval v inštalovaní rušičiek. Tento systém sa budoval s pomocou sovietskych poradcov. Rušenie si vyžadovalo organizáciu. Tak sa pri česko-slovenskom rozhlase v januári 1952 vytvorilo zvláštne oddelenie pre rušenie „nepriateľskej propagandy“. V marci 1952 sa pri IV. (technickom) odbore hlavnej správy ŠtB vytvorilo oddelenie, do kompetencie ktorého spadalo riadenie a kontrola rušenia.

Medzi nepriateľské rozhlasové stanice bol od začiatku zahrnutý aj Vatikánsky rozhlas, ktorý vysielal na krátkych a stredných vlnách. Podľa stavu zo septembra 1953 bolo 98 % vysielania Vatikánskeho rozhlasu na stredných vlnách rušené dobre, 1 % rušené čiastočne a 1 % nerušené. V porovnaní s inými rozhlasovými stanicami vysielajúcimi zo Západu na stredných vlnách bola v tomto období rušenosť Vatikánskeho rozhlasu najväčšia. Menej úspešné bolo z technických príčin rušenie na krátkych vlnách. Tu bolo 20 % vysielania Vatikánskeho rozhlasu rušeného dobre, 23 % rušeného čiastočne a 57 % nerušeného. Najhorší príjem Vatikánskeho rozhlasu bol vzhľadom na rušenie vo väčších mestách, najlepší na vidieku. Pretože komunistické vedenie zastávalo tézu, že Vatikán je špionážnou centrálou západných imperialistických mocností, hľadali vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu ukryté tajné heslá, určené pre nepriateľské osoby na území ČSR. Zachovala sa informácia, že v roku 1955 údajne Vatikán vysielal dve takéto heslá. Nepriateľstvo komunistického vedenia v Česko-Slovensku voči Vatikánu a katolíckej cirkvi zašlo až tak ďaleko, že sa v rokoch 1951 až 1955 v kostoloch zakazovalo pod hrozbou trestného postihu spievanie pápežskej hymny V sedmobrežnom kruhu Ríma. Vlajky vo vatikánskych farbách – žltej a bielej sa nesmeli objavovať na verejnosti ani pri cirkevných slávnostiach prakticky až do roku 1968. V roku 1960 sa vysielanie Vatikánskeho rozhlasu stále označovalo za „štvavé“. Štátna bezpečnosť v jednej zo svojich situačných správ konštatovala: „U spomínaných ilegálnych skupín je doteraz zaznamenávaná a zistená schôdzková činnosť, odpočúvanie štvavých zahraničných rozhlasových staníc Slobodná Európa, Madrid a Vatikán.“

Slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bolo považované za mimoriadne dôležitého ideologického protivníka. Politické byro ÚV KSČ prijalo dňa 18. júla 1961 návrh ministra vnútra Lubomíra Štrougala na „zmenu systému obrany proti nepriateľskému rozhlasovému vysielaniu“. Návrh vychádzal z rozboru škodlivosti a počúvateľnosti jednotlivých staníc. Menej významné stanice prestali byť rušené, no posilnilo sa rušenie iných staníc – Vatikánu, Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rádia Madrid. Od roku 1964 sa prikročilo k výberovému rušeniu vysielania Vatikánskeho rozhlasu (rušené mali byť najmä relácie v ktorých vystupovali predstavitelia cirkevnej emigrácie, a samozrejme tie relácie, ktoré kritizovali pomery v Československu), pričom oficiálne vysielanie Hlasu Ameriky, BBC, Deutsche Welle, Ríma, Paríža a Kanady nemalo byť ďalej rušené. Štátna bezpečnosť stále sústreďovala pozornosť na sledovanie kontaktov s Vatikánskym rozhlasom. Napríklad Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti upozorňovala v roku 1967, že „... mimoriadnu aktivitu v písomnom styku so zahraničím vyvíja aj jezuita Oskár Formánek z Prešova, ktorý si okrem iných dopisuje s dr. Polčinom, hlásateľom vatikánskeho rozhlasu a jezuitom Michalom Lackom.“

Zástupcovia ministerstva vnútra pripravili 12. apríla 1968 návrh na ukončenie rušenia vysielania zahraničných rozhlasových staníc. To sa postupne realizovalo do 22. augusta 1968. Vzápätí však do Československa vtrhli intervenčné vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy a rušenie sa realizovalo z územia iných bratských socialistických štátov. Vatikán bol rušený z územia Maďarska. Po krátkej odmlke sa v priebehu septembra 1968 dali do prevádzky aj rušičky na území Československa. Selektívne rušenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu pokračovalo až do polovice 70. rokov. V čase rozbiehajúcej sa normalizácie Predsedníctvo ÚV KSČ na svojom zasadnutí z 30. júna 1969 sa uznieslo o potrebe prijať opatrenia pre boj proti prenikaniu a vplyvu antikomunistickej ideológie a propagandy do ČSSR. I. správa federálneho ministerstva vnútra vypracovala k tejto téme niekoľko čiastkových štúdií. V jednej z nich sa venuje pozornosť cirkevnej emigrácii a konštatuje sa tu „... ideologické a politické pronikání do ČSSR a) využitím masových sdělovacích prostředků, hlavně českého a slovenského vysílání vatikánského rozhlasu...“ Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu teda bolo opäť zaradené medzi nepriateľské stanice.

Aj zo 70. rokov sú známe postihy za počúvanie vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Imrichovi Véghovi, kaplánovi v Modrom kostolíku odňal cirkevný tajomník 1. novembra 1972 štátny súhlas. Odôvodňoval to tým, že Végh sa dopustil priestupku počas pôsobenia v Šamoríne (1969 – 1971) „... kedy organizoval medzi školopovinnou mládežou tzv. útorkové večery k počúvaniu Vatikánskeho rozhlasu, relácií pátra Bohuslava, čsl. emigranta, ktorý sa vo svojich štvavých reláciách výlučne zameriaval proti nášmu štátu a jeho spoločenskému zriadeniu, čo malo veľký vplyv na krivenie charakteru detí.“ Bratislavský cirkevný tajomník odňatím štátneho súhlasu I. Véghovi znemožnil verejné kňazské účinkovanie. Je zarážajúce, ale pre komunistický režim v Československu príznačné, že činnosť Vatikánskeho rozhlasu bola kriminalizovaná aj v čase po pristúpení Československa k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach a k Medzinárodnému paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré boli publikované v Zbierke zákonov ČSSR 13. októbra 1976 pod č. 120/1976 Zb. ČSSR sa zaviazala dodržiavať základné ľudské a občianske práva, ktoré zahŕňali rešpektovanie náboženských práv a slobôd a slobodu prejavu s možnosťou vyhľadávania, prijímania a šírenia informácií bez ohľadu na hranice. Komunistický publicista Ondrej Dányi, ktorý sa vo svojich dielach zameriaval na diskreditáciu katolíckej cirkvi a slovenskej emigrácie, neobišiel ani slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Na jeho adresu poznamenal: „Pri plnení ideovodiverzných cieľov predstavitelia slovenskej klerikálnej emigrácie využívajú aj Rádio Vatikán, kde v slovenskom oddelení pôsobia buď priamo, alebo ako externí spolupracovníci zamestnanci ústavu.“ (Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, pozn. R. L.) „V pravidelných reláciách pre dospelých i mládež chcú ovplyvňovať katolíckych veriacich nielen v náboženskom, ale aj v protisocialistickom duchu. Páter Bohuslav (salezián Ľudovít Macák) orientuje svoje štvavé relácie na dospievajúcu mládež. Cez vatikánsky rozhlas sa v slovenských reláciách prihovárajú poslucháčom aj funkcionári Svetového kongresu Slovákov.“ O. Dányi teda považoval slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu za nebezpečný prostriedok, ktorý ruší systematické plnenie umŕtvujúcej štátnej cirkevnej politiky a slúži slovenskému exilu. Pritom nechcel vidieť, že dôvod tohto exilu, ktorý v sebe zahŕňal aj náboženský exil, tkvel v totalitnom charaktere komunistického režimu.

Komunistický režim v ČSSR v 70. a v 80. rokoch znemožňoval akýkoľvek styk redaktorov slovenského oddelenia Vatikánskeho rozhlasu so Slovenskom, zatiaľ čo napríklad pracovníci maďarského oddelenia Vatikánskeho rozhlasu mohli voľne cestovať do Maďarska. Občania Poľska a Juhoslávie prichádzali legálne zo svojich krajín, aby sa zamestnali vo Vatikánskom rozhlase. Poštové zásielky, určené slovenskému oddeleniu Vatikánskeho rozhlasu, boli blokované. Svedčí to o dôslednosti boja proti katolíckej cirkvi zo strany komunistického režimu v Česko-Slovensku.

V 80-tych rokoch, keď už vysielanie Vatikánskeho rozhlasu nebolo rušené, sa veriaci a všetci záujemcovia o náboženské dianie v Česko-Slovensku dozvedali z prvej ruky o aktivizácii najmä mladej generácie veriacich. Malo to význam pri posilnení náboženského povedomia veriacich a ich preberania z letargie, strachu a pasivity. Vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bolo v časoch politickej neslobody dôležitým prostriedkom pre udržanie živej kresťanskej viery. Išlo o jediný zdroj objektívnych informácií, ktoré odhaľovali realitu prenasledovania cirkvi a viedli k solidarite s katolíckymi kresťanmi vo svete. Vysielanie bolo výsledkom obetavej práce kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí urobili maximum, aby umožnili jeho pravidelný chod a dali mu hodnotnú náplň. Bol to zápas o dušu našich veriacich. Veď komunistický režim otvorene označoval vysielanie Vatikánskeho rozhlasu za „nepriateľské“ a vynakladal nemalé finančné prostriedky na jeho rušenie. Silu pravdy však nedokázal umlčať ani hluk rušičiek ani ilúzia o vyrovnaní obyvateľstva s náboženským presvedčením. Tak sa slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, ktorého začiatky spadajú približne do doby nástupu komunistov k moci, stalo svedkom a komentátorom jeho pádu.







All the contents on this site are copyrighted ©.