Vatikán (25. októbra, RV) - Pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. sa
dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Zúčastnilo sa na nej veľké množstvo
veriacich z rôznych častí sveta, vrátane pútnikov zo Slovenska.
Pred týždňom
v audienčnom príhovore Svätý Otec ukončil profily 12 apoštolov, ktorí sprevádzali
Ježiša na jeho pozemskom putovaní. Dnes otvoril cyklus predstavovania ďalších dôležitých
postáv raného kresťanstva, ktoré zasvätili svoj život Pánovi a Cirkvi. Prvým z nich,
na ktorého život Benedikt XVI. poukázal práve v dnešnej katechéze, bol Pavol z Tarzu,
vlastným menom Šavol. "On žiari v dejinách Cirkvi ako najväčšia hviezda
a nielen v tých najranejších. Sv. Ján Zlatoústy ho velebil ako osobnosť
dokonca vyššiu ako mnohí anjeli a archanjeli (por. Panegirico 7,3). Dante Alighieri
v Božskej komédii, inšpirujúc sa rozprávaním evanjelistu Lukáša v Skutkoch apoštolov
(por. Sk 9,15), ho označuje jednoducho za “vyvolenú nádobu”, čo znamená: nástroj,
ktorý si vybral Boh. Iní ho volali “trinástym apoštolom” – a on skutočne nástojil
na tom, že je pravým apoštolom, ktorého povolal Zmŕtvychvstalý, alebo dokonca “prvým
po Jedinom”. Zaiste je po Ježišovi práve on osobnosťou ranokresťanstva, o ktorej
sme najviac informovaní. De facto máme k dispozícii nielen rozprávanie Lukáša v Skutkoch
apoštolov, ale aj súbor Pavlových listov, ktoré pochádzajú priamo z jeho rúk a ktoré
nám bez sprostredkovania odhaľujú jeho osobnosť a zmýšľanie."
Ako
podotkol Svätý Otec, pre Pavla bolo rozhodujúce poznať komunitu tých, ktorí sa označovali
ako Ježišovi učeníci. "Vďaka nim sa dozvedel o novej viere – novej „ceste“, ako
sa hovorilo –, ktorá do centra nekládla predovšetkým Boží zákon, ale skôr osobu Ježiša,
ukrižovaného a vzkrieseného, v ktorom konečne prišlo odpustenie hriechov. Ako horlivý
žid považoval túto správu za neprijateľnú, ba škandalóznu, a preto cítil povinnosť
prenasledovať Kristových nasledovníkov aj mimo Jeruzalema. Bol práve na ceste do Damasku,
začiatkom 30. rokov, keď sa Šavla podľa jeho vlastných slov „zmocnil Kristus“ (Flp
3, 12). Kým Lukáš opisuje túto udalosť s podrobnými detailmi – ako sa ho dotkla žiara
Zmŕtvychvstalého a úplne zmenila celý jeho život –, on vo svojich listoch ide priamo
k podstate a hovorí nielen o videní (por. 1Kor 9, 1), ale o osvietení (por. 2Kor 4,
6) a najmä o zjavení a povolaní pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým (porov. Gal 1, 15-16).
Nazýva sa doslova „povolaným za apoštola“ (por. Rim 1, 1; 1Kor 1, 1) alebo „apoštolom
z Božej vôle“ (2 Kor 1, 1; Ef 1, 1; Kol 1, 1), aby zdôraznil, že jeho obrátenie nebolo
výsledkom pokroku v rozmýšľaní, výsledkom uvažovania, ale ovocím Božieho zásahu, nepredvídateľnej
Božej milosti. Odvtedy sa všetko, čo predtým preňho predstavovalo hodnotu, paradoxne
podľa jeho slov stalo stratou a odpadom (por. Flp 3, 7-10). Od tej chvíle vložil všetky
svoje sily do služby Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Jeho bytie sa tak stalo bytím
apoštola túžiaceho „stať sa všetkým pre všetkých“ (1Kor 9, 22), bezo zbytku."
Z
toho, ako uviedol Svätý Otec, pre nás vyplýva veľmi dôležité poučenie: to, čo má význam,
je vložiť doprostred svojho života Ježiša Krista, aby naša identita bola zásadne poznačená
stretnutím a spoločenstvom s Kristom a jeho Slovom. Podľa Benedikta XVI. sa v jeho
svetle stane každá hodnota nanovo získanou. "Ďalším základným poučením,
ktoré nám ponúka Pavol, je univerzálny duch, charakteristický pre jeho apoštolát.
Keďže pociťoval problém s prístupom pohanov, čiže nevercov, k Bohu, ktorý v ukrižovanom
a vzkriesenom Ježišovi Kristovi ponúka spásu všetkým ľuďom bez výnimky, ako veľmi
vážny, zasvätil samého seba ohlasovaniu tohto evanjelia, doslovne „dobrej správy“,
čiže oohlásenia milosti určenej na zmierenie človeka s Bohom, so samým
sebou a s druhými. Od prvej chvíle chápal, že táto skutočnosť sa netýka iba židov
alebo určitej skupiny ľudí, ale má všeobecnú platnosť a týka sa všetkých, lebo Boh
je Bohom všetkých."
Svätý Otec v katechéze pripomenul, že východiskovým
bodom Pavlových ciest bola cirkev v sýrskej Antiochii, kde sa evanjelium prvýkrát
ohlasovalo Grékom a kde vzniklo aj pomenovanie „kresťania“ (porov. Sk 11, 20.26).
Odtiaľ zamieril na Cyprus, neskôr do regiónov Malej Ázie a potom do Európy. Pápež
Benedikt XVI. zdôraznil, že v Pavlovom apoštoláte nechýbali ťažkosti. On im však čelil
s odvahou pre Kristovu lásku. "Spomína, ako bol „v námahách... vo väzeniach...
v ranách, vela ráz v nebezpecenstve smrti... tri razy ma bicovali, raz kamenovali,
trikrát som stroskotal na lodi... casto na cestách, v nebezpecenstvách na riekach,
v nebezpecenstvách od zbojníkov, v nebezpecenstvách od vlastného rodu, v nebezpecenstvách
od pohanov, v nebezpecenstvách v meste, v nebezpecenstvách na púšti, v nebezpecenstvách
na mori, v nebezpecenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, casto v bdení,
o hlade a smäde vela ráz v pôstoch v zime a nahote; a okrem toho na mna den co den
dolieha starost o všetky cirkvi“ (2 Kor 11,23-28). Z casti Listu Rimanom (por. 15,24.28)
vidiet jeho úmysel prerazit do Španielska, na najkrajnejší západ, aby ohlasoval evanjelium
kdekolvek, až po hranice vtedy známej krajiny. Ako neobdivovat takéhoto cloveka? Ako
nedakovat Pánovi za dar apoštola takejto kvality? Je jasné, že by mu nebolo možné
celit situáciám takým tažkým a casto beznádejným, ak by tu nebol dôvod, ktorý by mal
absolútnu hodnotu a voci ktorému sa žiadne obmedzenie nemohlo považovat za neprekonatelné.
Pre Pavla, ako vieme, tento dôvod spocíva v Ježišovi Kristovi, o ktorom píše: „Lebo
nás ženie Kristova láska, ... aby aj tí, co žijú, už nežili pre seba, ale pre toho,
ktorý za nich zomrel a vstal z mrtvych“ (2 Kor 5, 14-15), pre nás, pre všetkých."
Apoštol
Pavol vydal najvyššie svedectvo krvi za vlády cisára Neróna v Ríme, kde sú v súčasnosti
uložené jeho ostatky. Svätý Otec na záver vyslovil prosbu, aby nám všetkým Boh pomáhal
uvádzať do praxe povzbudenia, ktoré nám apoštol zanechal v jednom zo svojich listov: „Napodobňujte
ma, ako aj ja napodobňujem Krista“ (1Kor 11,1).
Po skončení katechézy
Svätý Otec pozdravil pútnikov v niekoľkých jazykoch, okrem iného aj po slovensky: "Zo
srdca pozdravujem pútnikov zo Zemplínskej Teplice a Sečoviec. Bratia a sestry, v týchto
dňoch sme pozvaní viac uvažovať o misijnom poslaní Cirkvi. Aj vy ste povolaní evanjelizovať
to prostredie, v ktorom žijete. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!"
V
závere generálnej audiencie udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným veriacim apoštolské
požehnanie.