Príhovor Benedikta XVI. počas rozlúčkovej ceremónie

Mníchov (14. septembra, RV)
Vážený pán ministerský predseda,
ctení vládni predstavitelia a verejní činitelia,
milí páni kardináli a spolubratia v biskupskej službe,
vážené dámy, vážení páni!

Pri odchode z Bavorska do Ríma by som chcel vyjadriť všetkým vám, ktorí ste tu prítomní a cez vás všetkým občanom mojej rodnej krajiny, srdečný pozdrav a úprimnú vďaku. Bol som hlboko dojatý entuziazmom a vrúcnou oddanosťou veriacich, ktorí sa zhromaždili, aby počúvali Božie slovo a spojili sa v modlitbe. Bolo mi umožnené vidieť, ako veľa ľudí v Bavorsku sa aj dnes usiluje o putovanie v spoločenstve s ich biskupmi po ceste k Bohu a hlási sa k svojej viere v dnešnom sekularizovanom svete. Vďaka neúnavnému úsiliu organizátorov, všetko prebiehalo v poriadku a pokojne. A tak mojimi prvými slovami pri tejto rozlúčke musia byť slová poďakovania.

Obraciam sa najskôr na vás, pán ministerský predseda, s vďačnosťou za milé slová, ktorými ste hovorili v mene všetkých. Ďakujem aj ostatnými občianskym a cirkevným predstaviteľom, ktorí sa tu stretli. Zvlášť tým, ktorí prispeli k úspešnosti tejto cesty, že mi umožnili stretnúť tak veľa ľudí z regiónu, ktorý má stále špeciálne miesto v mojom srdci. Boli to rušné dni, keď som opätovne prežíval mnoho udalostí z minulosti, ktoré zanechali stopy v mojom živote. Všade ma prijali s pozornosťou a starostlivosťou, ktorá ma hlboko dojala. Môžem si len predstaviť výzvy, snahu a prácu, ktoré boli potrebné na zorganizovanie môjho pobytu v Bavorsku: mnoho ľudí tu malo svoju úlohu, či už z cirkevných, regionálnych alebo štátnych inštitúcií a množstvo ľudí dobrovoľne venovalo svoj čas. Vám všetkým adresujem úprimné poďakovanie a uistenie, že na vás budem zvlášť myslieť vo svojich modlitbách.

Prišiel som do Nemecka, aby som svojim krajanom ešte raz priniesol večné pravdy evanjelia a uistil veriacich v ich dôvere v Krista, Božieho syna, ktorý sa stal človekom, aby spasil svet. Verím, že v Kristovi, v jeho Slove, nachádzame cestu nielen k večnému šťastiu, ale aj k budovaniu ľudskej budúcnosti. Cirkev, vedená Duchom svätým a motivovaná týmto presvedčením, neustále vnímala Božie slovo tak, že dokáže reagovať na nové historické výzvy. Robila to špeciálnym spôsobom s ohľadom na problémy, vyplývajúce z takzvanej „robotníckej otázky“, ktorá sa zvlášť prejavila v druhej polovici 19. storočia. Spomínam to tu preto, že dnes, 14. septembra, si pripomíname 25. výročie vydania Encykliky Laborem Exercens (O ľudskej práci), v ktorej veľký pápež Ján Pavol II. nazval prácu „základným rozmerom existencie človeka na zemi“(č. 4) a trval na tom, že „prvým základom hodnoty práce je sám človek“(č. 6). Práca, ako poznamenal, je teda „niečo dobré pre človeka“, pretože ňou „človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle sa stáva viac človekom" (č. 9). Na základe tejto hlbokej intuície pápež priniesol v Encyklike niektoré usmernenia, ktoré pomáhajú aj dnes. Tomuto textu nechýbala prorocká hodnota a ja by som ho rád odporučil ľuďom mojej rodnej krajiny. Som si istý, že jeho konkrétne uplatnenie sa preukáže ako veľký prínos v súčasnej situácii Nemecka.

A teraz, keď sa odoberám zo svojej milovanej domoviny, zverujem prítomnosť a budúcnosť Bavorska a Nemecka orodovaniu všetkých svätcov, ktorí žili na nemeckom území, verne slúžiac Kristovi a ktorí okúsili pravdu, vyjadrenú slovami, ktoré boli leitmotívom tejto mojej návštevy: „Tí, ktorí veria, nikdy nie sú sami“. Toto bola určite aj skúsenosť autora tradičného chválospevu bavorských ľudí. Jeho slovami, ktoré sú zároveň aj modlitbou, by som rád vyjadril svoju vlastnú modlitbu za moju domovinu: „Boh s vami, ty krajina Bavorčanov, nemecká zem, otčina! Nad tvojimi šírymi krajmi nech spočinie jeho žehnajúca ruka, nech ochraňuje tvoje pláne, tvoje mestá! A nech ti zachová bielo-modrú farbu tvojej oblohy!“
Všetkým posielam srdečné „Dovidenia!“

- dj